Dejiny kresťanstva Predhovor k Ježišovmu príbehu: o dobovom pozadí pôsobenia Jána Krstiteľa

„V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Pontský Pilát spravoval Judeu, Herodes (Antipas) bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom na území Iturey a Trachonitidy a Lyzaniáš bol tetrarchom v Abiléne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznelo na púšti Božie slovo Jánovi, synovi Zachariáša“ (Lk 3, 1-2).

Týmito slovami Lukášovo evanjelium zachytáva časopriestorové súradnice, v ktorých sa odohrávalo v bezprostrednom slede pôsobenie najskôr Jána Krstiteľa a potom Ježiša Nazaretského, ktoré sa v priebehu krátkeho času v oboch prípadoch skončilo tragicky.

Nachádzame sa v Palestíne v období medzi rokmi 27 až 30. To, čo bolo v rámci Rímskej ríše v Augustovej dobe rozsiahlym vazalským kráľovstvom Herodesa Veľkého, sa roztrieštilo hneď po jeho smrti a po rôznych udalostiach politicky najdôležitejšia časť – Judea s Jeruzalemom – je teraz spravovaná priamo rímskym prokurátorom, zatiaľ čo susedné regióny sú zverené do správy niektorým Herodesovým potomkom.

Kedy už príde obrat?

Už nejaké obdobie týmto územím otriasa nepokoj a nespokojnosť, ktorá viackrát vyústi do násilných činov: zatiaľ čo sociálne a nábožensky hegemónne triedy, saduceji a farizeji, sú vcelku ochotné spolupracovať s Rimanmi a protestujúca frakcia esénov sa stiahla do ústrania v púšti, masa roľníkov trpí pod ťarchou chudoby a daňového zaťaženia a aktívna menšina integralistov zle znáša to, že Boží ľud namiesto toho, aby sa riadil iba svojím zákonom, musí znášať útlak Rimanov, ktorí sú z pohľadu tohto zákona bezbožníci a modloslužobníci.

Herodes Veľký, ktorý bol nepochybne schopný uplatňovať pri vládnutí nemilosrdné násilie, potlačil každý pokus o vzburu. Po jeho smrti sa začali šíriť nepokoje a výtržnosti rôznej intenzity, takže viackrát museli zasiahnuť rímske milície, aby udusili v krvi sériu vzbúr, ktoré občas nabrali podobu skutočných povstaní (Varova vojna).

Dávne proroctvá a novšie apokalyptické zjavenia pripomínajúce bezprostrednú blízkosť Božieho súdu, pričom Boh zásahom očakávaného Mesiáša zničí bezbožných v prospech svojich vyvolených, živili iluzórne nádeje integralistov, umocňovali ideologickú silu ich protestu a podnecovali až k násiliu (zelóti, sikariovia). Boli menšinou, ale súdržnou, a v prípade potreby mohli nájsť oporu v rozsiahlej nespokojnosti na zbedačenom vidieku.

V týchto nestálych a neistých pomeroch sa odohrávalo pôsobenie najskôr Jána Krstiteľa a potom Ježiša: s mnohými ďalšími ich spájalo presvedčenie, že sú predo dvermi udalosti veľkého významu, skutočného obratu terajšej smutnej situácie; predstava, ktorú mali o tomto obrate a prostriedkoch potrebných na jeho uskutočnenie, ich odlišovala a špecifikovala oproti ostatným kazateľom a agitátorom, pretože ich kázaniu bola úplne cudzia akékoľvek výzva k násiliu a vonkajšiemu prevratu politickej a sociálnej situácie.

Ján Krstiteľ

Novozákonné evanjeliá nám ponúkajú opis Jánovho strohého života na púšti a hovoria nám, že vyzýval židov k pokániu, aby unikli hnevu nastávajúceho Božieho súdu. Toto kázanie sa zhmotňovalo v krste, nazývanom krst pokánia, ktorý Ján udeľoval vo vodách rieky Jordán, na okraji Judey, odtiaľ prezývka Krstiteľ (Mt 3, 1nn; Lk 3, 2nn).

V apokalyptickom kontexte nastávajúceho božského súdu je pravdepodobné, že Ján predpovedal príchod nejakej tajomnej postavy, vykonávateľa takého súdu. Jednomyseľné kresťanské pramene identifikovali túto postavu v Ježišovi a aj zinscenovali svedectvo, ktoré o ňom vydal Ján, ba dokonca z nich urobili príbuzných (Mt 3, 13nn; Lk 1, 36nn; 3, 21nn).

Isté je to, že Ježiš prišiel z Galiley, aby sa nechal pokrstiť aj on a nejaký čas s Jánom spolupracoval (Jn 3, 22-23). Veľký úspech, ktorý dosahovalo Krstiteľovo kázanie, znepokojoval tetrarchu Herodesa Antipasa, a to hlavne preto, lebo Ján verejne pranieroval jeho neregulárnu rodinnú situáciu, keďže Herodes sa oženil so svojou neterou: už toho bolo priveľa, preto nechal Jána uväzniť a zabiť (Mt 14, 1nn). Až v tejto chvíli, po násilnom ukončení Krstiteľovho pôsobenia, sa Ježiš odobral do rodnej Galiley a začal kázať vo svojom mene (Mt 4, 12).

Historické pramene o Ježišovom pôsobení

O tomto pôsobení nás detailne informuje svedectvo kánonických evanjelií, najmä troch evanjelií, nazývaných synoptické (Marek, Lukáš, Matúš), doplnené azda o nejaký údaj získaný z takzvaných apokryfných evanjelií, ale toto svedectvo nie je vždy precízne dešifrovateľné.

Synoptické evanjeliá boli spísané niekoľko desaťročí po Ježišovom príbehu a vychádzajú z tradícií, ktoré boli spočiatku iba ústne a ústnym odovzdávaním sa postupne zväčšovali a komplikovali. Tento nesúrodý materiál, súhrn výrokov a malých rozprávaní najmä o zázrakoch, evanjelisti usporiadali na základe štrukturálnych kritérií, ktoré dovoľujú zrekonštruovať len v hrubých obrysoch chronológiu Kristovho historického príbehu. A to nie je všetko!  

Všetko, čo si učeníci pamätali z učiteľovho pôsobenia, bolo reinterpretované a prepracované vo svetle veľkonočnej udalosti (Ježišovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania), čo nemálo skomplikovalo už samy osebe neprehľadné línie tradície. V dôsledku toho nie je vždy ľahké odlíšiť v rozprávaní evanjelií to, čo Ježiš skutočne povedal a urobil, od rozšírení a deformácií pochádzajúcich z interpretačnej činnosti prvotnej komunity.

Zjednodušene môžeme povedať, že je možné zrekonštruovať s odôvodnenou pravdepodobnosťou nosné línie Ježišovho kázania a divotvornej činnosti a tiež rôzne detaily. Oveľa ťažšie je však objasniť, čo si Ježiš myslel o sebe a účele svojej misie, a už sme naznačili, že okrem veľmi širokého chronologického rastra nie je možné usporiadať mnohé detaily evanjeliových rozprávaní do diachronicky súvislého sledu.

Po tomto predhovore sa nabudúce pokúsime zachytiť niekoľko podstatných bodov Ježišovho pôsobenia.                

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I - IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010.

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.