Cirkevní otcovia Koniec Máriinej pozemskej existencie vyvolával otázky už od počiatku

Salamiský biskup Epifán je prvým cirkevným otcom, ktorý sa výslovne zaujíma o koniec Máriinej pozemskej existencie, pričom nám ponúka svedectvo o viere kresťanov v Máriino telesné nanebovzatie. 

Vo svojom najslávnejšom diele Panarion, spísanom okolo roku 380, Epifán uvádza dve hypotézy o slávnom závere Máriinho pozemského života: Mária bola vzatá do neba s telom i dušou bez okúsenia smrti; Mária zomrela a bola pochovaná, avšak jej telo neutrpelo rozklad a potom bolo vzaté do neba.

Epifán nezaujme osobné stanovisko, pretože nenachádza jasné svedectvá k tejto otázke ani vo Svätom písme, ani v cirkevnej tradícii: 

„Ak si niekto myslí, že sa mýlime, nech skúma údaje Svätého písma a nenájde nijakú narážku na Máriinu smrť, či zomrela alebo nezomrela, či bola alebo nebola pochovaná. Isté je to, že keď Ján odišiel do Ázie, nikde sa nehovorí, že vzal so sebou svätú Pannu. Písmo o tom úplne mlčí z dôvodu veľkosti zázraku. [...] Osobne sa neodvažujem o tom hovoriť; uprednostňujem uložiť si postoj reflexie a mlčania. Ťažko nájdeme niekde informácie o svätej a blaženej Márii a tým menej je možné zozbierať informácie o jej smrti. [...] A ani netvrdím, že Mária zostala nesmrteľnou. Avšak netvrdíme ani to, že Mária zomrela“ (Panarion 78,11).

Následne Epifán pripomenie presvedčenie, ktoré kolovalo v jeho dobe, že Mária bola zabitá podľa proroctva zachyteného v Lukášovom evanjeliu („tvoju vlastnú dušu prenikne meč“), a preto Mária zomrela a bola pochovaná, aby bola potom vzatá do neba so svojím telom, o ktorom Epifán povie, že „je medzi blaženými“ (Panarion 78,24).

Epifán zároveň zdôrazňuje aj iné presvedčenie, podľa ktorého Mária skutočne zostala nažive, „pretože Bohu nie je nemožné urobiť všetko, čo On chce; nikto nepozná Máriin koniec“ (Panarion 78, 24).

Teotecnos Livijský a Modest Jeruzalemský

Spomenutú otázku znovu preberali autori na konci epochy cirkevných otcov. Teotecnos Livijský († cca 600) vo svojej Homílii na nanebovzatie svätej Božej Matky zdôvodňuje biblickými argumentmi (odkazmi na starozákonné rozprávania o nanebovzatí Henocha a Eliáša) Máriino nanebovzatie s telom i dušou a veľmi jasne vykladá doktrínu o nanebovzatí, ku ktorému došlo podľa Teotecnovho názoru po smrti a pochovaní Panny, pričom nedošlo k rozkladu jej tela:

„A tak nepoškvrnené telo Najsvätejšej a jej Bohom milovaná a čistá duša boli spolu vzaté do neba, sprevádzané anjelmi. Ak anjeli kŕmili Máriu v chráme, keď bola ešte dieťaťom, tak nebeské mocnosti mali väčší dôvod podporovať ju, keď sa stala chrámom Pána. [...] Ak bol Henoch vzatý z tohto sveta, pretože sa páčil Bohu, a neuzrel smrť, tak Boh mal väčší dôvod vziať Máriu s telom i dušou do raja pôžitkov, kde žiari bez konca božské svetlo. Ak Eliášovi, ktorý bol len prorokom, Boh prikázal vystúpiť do neba na ohnivom voze, tak Boh mal väčší dôvod nechať vystúpiť do neba tú, ktorú predpovedali proroci ako blahoslavenú a ktorá sa vyníma uprostred prorokov a apoštolov ako mesiac uprostred hviezd. Celý nebeský dvor, všetci nebeskí anjeli boli zasvätení tomu, aby jej slúžili. Hoci telo Svätej, ktorá nosila Boha, okúsilo smrť, zostalo bez rozkladu: bolo uchránené od rozkladu, bolo uchované nedotknuté a spolu s čistou a nepoškvrnenou dušou prijaté do neba svätými archanjelmi a nebeskými mocnosťami. Teraz Mária prebýva vyššie ako Henoch a Eliáš, vyššie ako proroci a všetci apoštoli, vyššie ako nebesia, nižšie len ako Boh“ (11-15).

Aj Modest Jeruzalemský († 634) v Homílii na zosnutie tvrdí, že Máriino telo neutrpelo rozklad z toho dôvodu, že Panna porodila Kristovo telo.

Na dokázanie Máriinho nanebovzatia cirkevní otcovia prinášali ako svedectvo prázdny hrob, chýbajúce relikvie Panny, svedectvo apokryfov o nanebovzatí z cyklu Transitus Virginis a Dormitio Mariae, ktoré kolovali od 6. storočia v rozličných variantoch.

Byzantská tradícia

Vo východnom prostredí sa množili homílie o Máriinom zosnutí, v ktorých sa tvrdilo nanebovzatie Božej Matky, ako napríklad v homíliách Germana Konštantínopolského († 733), ktorý považuje nanebovzatie za korunováciu Máriinho božského materstva. 

Andrej Krétsky († 740) a Ján Damaský († 750) vyzdvihujú nedotknutosť tela Panny rozkladom: „Tej, ktorá počas pôrodu uchovala panenstvo nedotknuté, po smrti bolo telo uchované neporušené a bolo prenesené do vznešenejšieho a božského príbytku, v ktorom niet smrti a ktorý má trvať naveky“ (Ján Damaský, Homília na zosnutie 10).

Latinská tradícia

V latinskom prostredí ako prvý opisuje Máriino nanebovzatie Gregor z Tours († 594) vo svojich Libri miraculorum, pričom ponúka opis, ktorý mal úspech v nasledujúcej apokryfnej literatúre:

„Keď blažená Panna ukončila beh svojej pozemskej existencie a už mala byť povolaná z tohto sveta, všetci apoštoli prišli zo svojich rozličných regiónov do jej domu. Keď cítili, že práve opúšťa tento svet, bdeli spolu s ňou. A hľa, prišiel Pán Ježiš so svojimi anjelmi, vzal jej dušu a odovzdal ju archanjelovi Michalovi a vzdialil sa. Na svitaní apoštoli vyložili jej telo na lôžko, uložili ho do hrobu a starali sa o neho v očakávaní Pánovho príchodu. A hľa, Pán druhý raz prišiel k nim; prikázal, aby sväté telo bolo vzaté a prenesené do raja nad oblakom. Keď tam hore dosiahlo svoju dušu, jasá spolu s vyvolenými a požíva večné dobrá, ktoré nebudú mať konca“ (1,4).

Zdroj: Dell´Osso: Introduzione alla teologia dei Padri.