Sviatok Nanebovzatie Panny Márie nemá biblický základ, je súčasťou cirkevnej tradície

V polovici augusta gréckokatolíci slávia najväčší mariánsky sviatok Zosnutia našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, a rímskokatolíci najvyšším stupňom liturgického slávenia Nanebovzatie Preblahoslavenej Panny Márie.

Zosnutie Bohorodičky

Koimesis Theotokou patrí medzi dvanásť veľkých sviatkov v byzantskom obrade, začali ho sláviť na konci 5. storočia v Jeruzaleme. Konštantínopolská cirkev ho prevzala o jedno storočie neskôr. V 13. storočí k nemu predpísala dvojtýždňový prípravný pôst (od 1. augusta), jeden deň predsviatku (14. august) i obdobie posviatku (do 23. augusta). V cirkvách byzantskej tradície sa Zosnutie Bohorodičky takto slávi dodnes.

Sviatok oslavuje smrť (zosnutie) Bohorodičky, ktorá však neokúsila rozklad, a potom prenesenie Bohorodičky s telom i dušou do neba (nanebovzatie) a oslávenie. V bohoslužobných textoch sa zároveň vyzdvihuje jej úloha príhovorkyne pred Bohom:

„Bolo vhodné, aby tí, čo na vlastné oči videli Slovo a slúžili mu, videli aj telesné zosnutie jeho matky, posledné tajomstvo, ktoré sa na nej uskutočnilo; aby uzreli nielen Spasiteľovo vystúpenie zo zeme, ale aby svedčili aj o presídlení jeho rodičky. Preto zhromaždení zovšadiaľ Božou mocou prišli na Sion a sprevádzali odchádzajúcu do neba, vznešenejšiu ako cherubíni. Aj my sa jej spolu s nimi klaniame ako tej, ktorá sa modlí za naše duše“ (večiereň).

Tak ako ostatné mariánske sviatky jeruzalemského pôvodu – Narodenie (8. september) a Vstup do chrámu (21. november) – ani Zosnutie Bohorodičky nemá biblický základ (údaj o ňom by sme hľadali vo Svätom písme márne), ale je súčasťou cirkevnej tradície. Prvé tvrdenia o Máriinom eschatologickom oslávení sú zachytené v gréckych a sýrskych apokryfoch nazvaných Transitus Mariae alebo Transitus Virginis. Niektoré z nich vznikli azda už v 3. storočí a zohrávali veľkú rolu v ľudovej zbožnosti i mariánskej úcte.

Máriino nanebovzatie

Sviatok Koimesis Theotokou zaviedol v Ríme pápež jeruzalemského pôvodu Teodor (647 – 649). Na Západe sa potom rozšíril pod názvom Assumptio Mariae.

Prvého novembra 1950 pápež Pius XII. vyhlásil dogmu o nanebovzatí Panny Márie. Obsahom tohto článku viery je to, že Panna Mária bola po skončení pozemského života s telom i dušou vzatá do neba pre predvídané zásluhy Ježiša Krista.

Nanebovstúpenie sa teologicky chápe ako výnimočná účasť na zmŕtvychvstaní Krista a anticipovanie vzkriesenia ostatných kresťanov:

„Dnešného dňa – všemohúci a večný Bože – vzal si do neba matku svojho Syna, ktorá je prvotinou oslávenej Cirkvi a príčinou pevnej nádeje a potechy Božiemu ľudu na jeho pozemskej ceste. Bolo správne, že si ju uchránil od porušenia v hrobe, lebo z nej podivuhodným spôsobom vzal si telo a narodil sa tvoj Syn, pôvodca života“ (prefácia omše sviatku).

Do neba vzatá po smrti alebo priamo?

Vo svojej slávnostnej formulácii článku viery Pius XII. použil zaujímavý výraz: Panna Mária bola „po skončení pozemského života (expleto terrestris vitae cursu) vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy“.

Pápež sa vyhol vyjadreniu o tom, či Božia Matka zomrela a tak bola vzatá do neba s telom aj dušou, alebo či bola priamo vzatá do nebeskej slávy.

V tejto otázke dodnes neexistuje zhoda medzi teológmi. Niektorí zastávajú názor, že Ježiš zomrel na kríži a Mária ako jeho najbližšia spolupracovníčka kráčala rovnakou cestou. No teológovia, ktorí považujú smrť za dôsledok dedičného hriechu, zastávajú názor, že Panna Mária nezomrela, pretože ako uchránená od dedičného a každého osobného hriechu nemohla zomrieť.

Keďže táto otázka zostáva otvorená, rímskokatolícki veriaci majú možnosť slobodne sa rozhodnúť, či budú veriť, že nanebovzatá Panna Mária najskôr okúsila smrť, alebo budú vyznávať, že Božia Matka bola vzatá z pozemského do nebeského života priamo, podobne ako napríklad starozákonný prorok Eliáš (porov. 2 Kr 2, 11-13).

Avšak gréckokatolícki veriaci by sa mali v zmysle zásady lex orandi, lex credendi pevne zdržať toho, čo spevom už stáročia tak jednoznačne vyznávajú napríklad v kondáku na božskej liturgii sviatku Zosnutia Bohorodičky:

„Ani hrob, ani smrť nezabránili Bohorodičke, aby sa za nás ustavične modlila. Stala sa našou pevnou nádejou. Darca života ju uviedol do večnej blaženosti, lebo v jej panenskom lone prijal telo.“