Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
05. júl 2020

Sviatok

Svätí Cyril a Metod sú nielen apoštolmi Slovanov, ale aj otcami ich kultúry

Ján Pavol II. zdôrazňoval, že Európa nevyrástla z jednej, ale z dvoch kultúr: západnej (sv. Benedikt) a východnej (sv. bratia).

Svätí Cyril a Metod sú nielen apoštolmi Slovanov, ale aj otcami ich kultúry

Zdroj: Wikipedia

Na Slovensku je 5. júl v liturgickom kalendári Rímskokatolíckej cirkvi venovaný slávnosti „svätých Cyrila a Metoda, slovanských vierozvestov“ a v Gréckokatolíckej cirkvi sviatku „svätých apoštolom rovných Cyrila a Metoda, učiteľov Slovanov“.  

Rok 1863 sa niesol v znamení osláv tisícročia príchodu byzantskej misie na Slovensko. Banskobystrický biskup Štefan Moyzes so Svätou stolicou dohodol, aby sa sviatok slovanských vierozvestov preložil zo 14. februára na 5. júla. Zároveň získal podporu pre oslavy od samotného pápeža, čo pre ne znamenalo širší rámec najmä v slovanskom svete.

„Dňa 5. júla – ako približuje historik Ivan Mrva –  sa na mnohých miestach Slovenska a v celom slovanskom svete konali slávnostné bohoslužby. V kostoloch znela kantáta Slavimo slavno Slaveni, ktorú k pocte vierozvestov zložil slávny hudobník slovenského pôvodu Franz Liszt.“

V byzantskom obrade sa sviatok „svätých apoštolom rovných Cyrila a Metoda, učiteľov Slovanov“ obvykle slávi 11. mája. Gréckokatolícka i pravoslávna cirkev si 14. februára pripomínajú „odchod do večnosti nášho prepodobného otca Konštantína Filozofa, mníšskym menom Cyrila, učiteľa Slovanov“.

V roku 1980, v rámci osláv 1500. výročia narodenia svätého Benedikta, pápež Ján Pavol II. upriamil pohľad na celú Európu a vyhlásil svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy popri svätom Benediktovi.

Podľa slovanského pápeža boli solúnski vierozvestovia súčasne nositeľmi kultúry. Slovanské kmene, ktorým pomáhali svätí Cyril a Metod a ich žiaci, sa naučili vidieť v Kristovom evanjeliu pravidlo pre svoj sociálny i politický život. O to isté sa zaslúžili mnísi svätého Benedikta medzi kmeňmi na Západe európskeho kontinentu. 

Kto sú títo dvaja svätci?

Stručný prehľad najdôležitejších etáp života sv. Cyrila a Metoda spísal Michele Maccarrone, prezident Pápežskej komisie pre historické vedy, aby ho publikoval v tom istom vydaní oficiálneho vatikánskeho denníka L’Osservatore Romano, v ktorom bol zverejnený aj apoštolský list Egregiae virtutis viri, ktorým Ján Pavol II. 31. decembra 1980 vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Michele Maccarrone píše:

„Obaja bratia Metod a Konštantín (ktorý neskôr ako mních prijal meno Cyril, pod ktorým vošiel do liturgie) sa narodili v roku 815, resp. 826 v Solúne. Ich spoločné povolanie do služby šírenia evanjelia plne dozrelo v Konštantínopole, kde obidvaja dostávali intenzívne náboženské a kultúrne vzdelanie. Hlavné mesto Východorímskej ríše so svojím prekypujúcim duchovným a náboženským životom – napriek prejavom politického úpadku – sa stalo skutočnou duchovnou matkou pre obidvoch mladých mužov.

K veľkým Cyrilovým učiteľom patril aj skvelý teológ, humanista a neskorší patriarcha Fotios. Metod prevzal najskôr úlohy v štátnej správe a potom sa utiahol do monastiera v Bitýnii, kam ho čoskoro nasledoval jeho brat. Nie útek zo sveta, ale túžba preniknúť hlbšie do ducha evanjelia bola dôvodom voľby mníšskeho života.

Svedectvo o tom podal Cyril, keď ho cisár vyslal na predovšetkým politickú misiu ku kalifovi v Samare pri Tigrise, ale Cyril sa tam osvedčil aj ako posol kresťanskej viery, keď moderným spôsobom viedol rozhovory o viere s nekresťanskými intelektuálmi na kalifovom dvore. V rokoch 860 – 861 podnikol Cyril na základe poverenia od východorímskeho cisára druhú misiu, no tentoraz spolu so svojím bratom, a to ku Chazarom na Kryme. Aj túto diplomatickú úlohu solúnski bratia využili na ohlasovanie viery...

Najväčšia a rozhodujúca úloha v ich živote čakala na bratský pár po tom, ako sa moravské knieža Rastislav obrátilo na východný Rím so žiadosťou o vyslanie učiteľa, ‚ktorý je schopný vykladať pravú kresťanskú náuku v našej reči‘. Týmto poslaním poverení bratia Cyril a Metod museli najskôr preložiť Sväté písmo a liturgické texty do slovanského jazyka, pričom bolo potrebné vyvinúť na tento účel vlastnú abecedu (hlaholiku).

S vlastným ohlasovaním viery začali v Panónii a následne odišli na Veľkú Moravu. Pri svojich inováciách však čoskoro narazili na nepriateľský odpor najmä cirkevno-politických kruhov na Západe, kde sa obávali, že sa zrúti jednota karolingovského Západu, ktorá práve našla svoje vyjadrenie v jednej viere a jednej reči, latinskej. A práve táto problematika priviedla bratský pár do Ríma, kam dorazili koncom roka 867 a pápež Hadrián II. i Rímska cirkev ich prijali so všetkými poctami... Tu prijali ako korunováciu svojho životného diela pápežské uznanie používania slovanskej reči v liturgii.“  

Niekoľko myšlienok z apoštolského listu

V Egregiae virtutis viri z 31. decembra 1980 Ján Pavol II. vysvetľuje: „Plným právom sú Cyril a Metod považovaní nielen za apoštolov Slovanov, ale aj za otcov kultúry všetkých kmeňov a národov, pre ktoré sú tieto prvé slovanské literárne pamiatky skutočne východiskom a prameňom všetkej ostatnej literatúry v neskorších časoch.“

Inzercia

Ich smerodajná rola pre kultúrny rozvoj viacerých európskych národov podnietila pápeža napísať: „Pretože Cirkev v tomto roku slávi 1500. výročie narodenia sv. Benedikta, ktorého môj ctihodný predchodca Pavol IV. v roku 1964 vyhlásil za patróna Európy, videlo sa mi, že táto ochrana pre Európu vyjde jasnejšie najavo, keď sa k veľkolepému dielu svätého patriarchu Západu dodajú vynikajúce zásluhy bratov Cyrila a Metoda.“

Podľa názoru popredného historika E. Ch. Suttnera sa apoštolským listom Egregiae virtutis viri vyslovuje jasné odmietnutie tým, ktorí myslia len na Západ, keď hovoria o Európe. Ján Pavol II. vskutku napísal:

„Keď si všímame Európu geograficky a celistvo, tak môžeme povedať, že to boli predovšetkým dva prúdy kresťanskej tradície, ktoré sa spojili, aby vytvorili túto Európu, dva prúdy, s ktorými vznikli aj dve rozličné formy alebo druhy ľudskej kultúry, z ktorých každá dopĺňa tú druhú. Lebo keď sv. Benedikt ... bol takpovediac hlavou kultúry, ktorá prúdila z Ríma, teda od stolca Petrovho nástupcu, tak svätí bratia zo Solúna sprístupnili najskôr starobylú grécku múdrosť a kultúru; a ďalej ukázali význam Konštantínopolskej cirkvi a východnej tradície: táto silno prenikla do zbožnosti a kultúry kmeňov a národov na Východe európskeho kontinentu.“

Podľa Suttnera pápež podotkol, že Európa vyrástla z dvoch kultúr. Jednota európskeho kontinentu sa nezakladá na jednotvárnosti jeho kultúrnych hodnôt. Kultúrne rozmanité národy Európy pestujú rôzne veci ako dedičstvo. Že toto nemusí brániť jednote, to sa ukazuje na príklade svätých bratov Cyrila a Metoda, ako ďalej píše Ján Pavol II., lebo solúnski bratia „rozvíjali svoju misijnú činnosť takým spôsobom, že harmonicky spolupracoval nielen s Konštantínopolskou cirkvou, ktorá ich vyslala, ale aj s Petrovým stolcom v Ríme, ktorý ich posilnil v ich nasadení, takpovediac na znak jednoty Cirkvi, ktorá v čase života a pôsobenia obidvoch svätcov nebola zasiahnutá rozkolom medzi Východom a Západom, hoci v tejto dobe vzplanuli vážne rozpory medzi Rímom a Konštantínopolom“.  

Základom jednoty bolo evanjeliové posolstvo

Podľa Suttnera zjednocujúce bolo spoločné uznávanie Kristovho zákona, ku ktorému Benedikt i Cyril a Metod zaväzovali kmene, ktorých boli učiteľmi. A tak Ján Pavol II. vo svojom liste výslovne zdôrazňuje:

„Pri tomto vyhlásení [svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy] ide aj o to, aby ľudia našej doby spoznali, akú najvyššiu dôležitosť má ohlasovanie evanjelia, ktoré Ježiš Kristus zveril cirkvám. Na jeho šírenie obaja bratia a apoštoli Slovanov vynaložili toľko úsilia. Lebo evanjeliové posolstvo bolo cestou a základom, aby sa rozličné kmene vznikajúcej Európy navzájom uznali a zrástli.“

Vyhlásenie svätých bratov za spolupatrónov Európy sa teda chápe ako výslovné uznanie moci Kristovho evanjelia viesť kultúrne rozmanité národy k mierovému spolunažívaniu a plodnej spolupráci, konštatuje Suttner a dodáva, že Ján Pavol II. tým ukázal roztrhnutému svetu na konci 70. rokov minulého storočia cestu, ktorou možno v spravodlivej rovnováhe nájsť mier. Ján Pavol II. napísal:

„Mojím želaním je..., aby pestrosť a rozmanitosť tradícií a kultúr boli dôkazom vzájomného dopĺňania sa v tom, čo vytvorilo spoločné duchovné bohatstvo. Nech vedomie o tomto náboženskom bohatstve, ktoré sa rozličnými cestami stalo dedičstvom jednotlivých národov Európy, spôsobí to, že naša generácia bude trvať na patričnom dodržiavaní a uchovávaní práv iných národov a na hľadaní mieru; a nech sa neprestane starať o spoločné dobro všetkých a o osud budúcich generácií na celej zemi.“

V zmysle týchto úvah Michele Maccarrone pred štyridsiatimi rokmi zakončil stručný prehľad najdôležitejších etáp života sv. Cyrila a Metoda, ktorý publikoval v  L’Osservatore Romano, nasledujúcimi slovami:

„Cyril a Metod, ktorí svojím životom a pôsobením stelesnili európsku jednotu a ich duchovnou vlasťou boli obidve centrá vtedajšej Európy, Rím a Konštantínopol, sa teraz vracajú k nám s novým poverením: majú bdieť nad Európou, nad tou Európou, ktorej sa za uchovania jej bohatstva a pestrosti jazykov a kmeňov snažili dať náboženskú jednotu, ktorá bola založená na jednom a spoločnom evanjeliu.“ 

Najkorektnejší pokus o životopis sv. Cyrila a Metoda a ich žiakov nájdete tu

Odporúčame

Inkulturácia

Minikázeň

Inkulturácia

Ak ľud prijme Boha do svojej kultúry, čiže do svojho spôsobu života, viera v Boha sa v národe s Božou pomocou veľmi dlho udrží a národ robí ušľachtilým a kultúrnym.