Svätý Irenej predstavuje Cirkev ako organizmus, v ktorom sa uskutočňuje definitívna zmluva Boha s ľudstvom: ako Pán „naplnil všetko svojím príchodom, tak Cirkev je nepretržitou nositeľkou novej zmluvy v dejinách až do konca predpovedaného Zákonom“ (Adv. haer. III, 18, 7).

Vďaka špeciálnej pomoci, ktorú poskytuje Svätý Duch, je Cirkev bezpečným a trvalým miestom pravdy:

„Jej učenie je všade rovnaké, v čase i priestore; je založené na svedectve prorokov, apoštolov a všetkých učeníkov, na začiatku, v strede i na konci, totiž naprieč celým Božím dielom, ktoré je zamerané na našu spásu a našu vieru. Túto vieru, ktorú prijímame od Cirkvi, Svätý Duch bez ustania omladzuje (...) Táto viera je Boží dar zverený Cirkvi ako princíp života pre členov.

Skrze toto sme v spoločenstve s Kristom prostredníctvom Svätého Ducha, ktorý je zárukou nepominuteľnosti, oporou našej viery, rebríkom, po ktorom vystupujeme k Bohu. Pretože v Cirkvi, ako povedal svätý Pavol, Boh ustanovil apoštolov, prorokov, učiteľov; v Cirkvi sa uskutočňuje dielo Svätého Ducha, z ktorého sú vylúčení všetci tí, ktorí sa neuchyľujú k Cirkvi, ale sami sa zriekajú života pre svoje omyly, svoju náuku a svoje správanie.

Kde je Cirkev, tam je každá milosť, a Duch je pravda. Tí, ktorí nemajú účasť na Cirkvi a nečerpajú život z lona svojej Matky, nezachytávajú úžasný prameň, ktorý vyviera z Kristovho tela, ale vyhlbujú si deravé nádrže a v bahnitých jamách pijú zapáchajúcu vodu“ (Adv. haer. III, 18, 7).

Svojim nasledovníkom, ľudu novej a definitívnej zmluvy, Kristus poskytol aj hmatateľnú záruku pravdy v apoštolskej postupnosti.

Irenej je prvým teoretikom tejto veľmi dôležitej ekleziologickej náuky: apoštolská postupnosť ako rozlišovacie kritérium medzi pravou cirkvou, ktorá je strážkyňou pravdy, a heretickou cirkvou, ktorá je v moci omylu.

Takto samotný Irenej formuluje doktrínu apoštolskej postupnosti:

„Teda tradíciu apoštolov, manifestovanú po celom svete, môžu vidieť v každej cirkvi všetci tí, ktorí chcú vidieť pravdu, a my môžeme vymenovať biskupov ustanovených apoštolmi v cirkvách a ich nástupcov až po nás (...). No keďže by bolo príliš dlhé vymenovať v tomto diele postupnosti všetkých cirkví, vezmime tú najväčšiu a najstaršiu a všetkým známu cirkev, ktorú založili a stanovili v Ríme dvaja najslávnejší apoštoli Peter a Pavol. Tým, že ukážeme tradíciu prijatú od apoštolov a vieru ohlásenú ľuďom, ktorá sa dostáva až k nám skrze apoštolskú postupnosť biskupov, zahanbíme všetkých heretikov“ (Adv. haer. III, 3, 1 – 2).

A tak „nemusíme hľadať pri druhých pravdu, ktorú je ľahké vziať od Cirkvi, pretože apoštoli zhromaždili do bohatého pokladu všetko, čo sa týka pravdy, aby si ktokoľvek vzal od Cirkvi nápoj života. Pretože Cirkev je bránou do života, zatiaľ čo všetci ostatní sú zlodeji a lupiči. Preto ich musíme odmietať a musíme najhorlivejšie milovať to, čo patrí Cirkvi, a zachytiť tradíciu pravdy“ (Adv. haer. III, 4, 1).

Irenej poukazuje na to, že heretici sú neskorší ako apoštoli a nemôžu vznášať nárok na božskú autoritu pre seba. Naopak, Cirkev hovorí a koná v mene Boha z moci apoštolskej postupnosti svojich biskupov.

Takýmto spôsobom Irenej získa presnejšiu formuláciu kritéria ortodoxie, za ktoré považuje tradíciu. Irenej považuje tradíciu za jediné platné kritérium na odlíšenie pravdy od herézy: tradíciu garantuje apoštolicita. Tradícia privádza skrze apoštolskú postupnosť priamo k Ježišovi Kristovi náuku, symbol, obrad, inštitúciu, hodnotu, ktoré sa považujú za vlastné Božiemu ľudu.

Tradícia je bezpečné kritérium, pretože samotný Kristus, zakladateľ Cirkvi, chcel, aby kvalifikovanými kanálmi pre odovzdávanie a verné uchovávanie jeho posolstva boli apoštoli a ich nástupcovia.      

Zdroj: Battista Mondin, Storia della teologia, EDS 1996.