Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
04. júl 2020

Cirkevný otec Irenej

Náuka o človeku: imago a similitudo (5)

Dokonalým človekom nie je duša, ako tvrdili gnostici, ale telo oživené dušou, ktorá nosí v sebe Božieho Ducha.

Náuka o človeku: imago a similitudo (5)

Vitráž z kostola sv. Ireneja v Lyone. Foto – Wikipedia.org

Irenej neúnavne pranieruje gnostickú koncepciu ľudskej prirodzenosti. Tak manichejci, ako aj gnostici mali dualistickú koncepciu nielen Boha (stavali Boha Nového zákona proti Bohu Starého zákona), ale aj človeka.

Gnostici nielen tvrdili, že človek sa skladá z dvoch substancií, duše a tela, ale považovali ľudské telo za neschopné prijať spásu, a preto za určené na zničenie, pretože telo pochádza z pozemského sveta, ktorý je temnota a ťarcha a ako taký nemôže byť vyzdvihnutý do božskej sféry, ktorá je duchovná, úplne slobodná od ťarchy hmoty.

Irenejove námietky

Irenej namieta proti gnostikom v prvom rade tým, že aj telo má pozitívnu hodnotu, a to z troch dôvodov: pretože ho stvoril Boh svojimi rukami (Synom a Duchom); pretože si ho osvojil Kristus tým, že sa stal človekom; pretože je určené na oslávenie prostredníctvom zmŕtvychvstania.

Proti gnostikom, ktorí tvrdili, že telo nemá žiadnu dôležitosť, pretože hodnota človeka závisí od duchovného prvku, totiž od duše, Irenej v druhom rade ukazuje, že duša nie je človekom, ale len časťou človeka podobne ako telo, a že telo je podstatným prvkom človeka ani menej, ani viac ako duša; a tak dokonalým človekom nie je duša, ako tvrdili gnostici, pričom nasledovali Platóna, ale dokonalým človekom je telo oživené dušou, ktorá nosí v sebe Božieho Ducha.

Preto telo nie je doplnkovým prvkom, s ktorým je duša príležitostne v kontakte a ktorého sa ochotne vzdá, ale telo je podstatnou súčasťou človeka, telo stvoril pôvodne Boh, prostredníctvom tela sa vyjadruje láska ku Kristovi. Irenej myslí na morálny život kresťanov, ktorý sa vyjadruje v tele, ako cudnosť a almužna, a obzvlášť mučeníctvo.

Človek je obrazom Boha

V úplnosti svojho bytia, duše a tela, je človek obrazom Boha. Stvorenie človeka nie je, ako to chcú gnostici, dielom anjelov alebo iných nižších bytostí, ale Trojice, pretože len Boh môže urobiť obraz Boha.

Vyjadreniu „Faciamus hominem ad imaginem...“ (Gen 1, 26) Irenej pripisuje trojičný význam: Otec sa obracia na Syna a Ducha. Tieto dve osoby sú „Božími rukami“, ktorými sa realizuje stvorenie (Adv. haer. II, 47, 2; III, 38, 2; IV, 62, 2.).

Modelom, ktorý Boh (Trojica) prijal pre stvorenie človeka, je Logos. No nie Logos, ktorý existuje od večnosti v Bohu, ale inkarnovaný Logos:

„Toto sa ukázalo pravdou, keď sa Božie Slovo stalo človekom, čím urobilo seba podobným človeku a človeka podobným sebe, aby sa skrze podobnosť so Synom stal človek vzácnym pred Otcom. Vskutku v uplynulých časoch sa hovorilo, že človek bol stvorený na obraz Boha, ale nejavil sa taký, pretože ešte bolo neviditeľné Slovo, na ktorého obraz bol človek stvorený: a práve preto človek ľahko stratil podobnosť.

Inzercia

Ale keď sa Božie Slovo vtelilo, potvrdilo jednu i druhú vec: ukázalo skutočne obraz, pričom ono samo sa stalo tým, čím bol jeho obraz, a pevne obnovilo podobnosť tým, že urobilo človeka podobným neviditeľnému Otcovi skrze Slovo, ktoré je viditeľné“ (Adv. haer. V, 16, 2).

Ako jasne hovorí tento text, je to Bohočlovek, vtelené Slovo, ktoré existovalo od večnosti v Božích plánoch a plnilo funkciu modelu pre človeka. Dá sa vyvodzovať, že obraz Slova v človeku nezahrňuje len duchovnú dimenziu, ale celú ľudskú realitu, a teda aj telesnú dimenziu, a Irenej skutočne kladie veľký dôraz na telesnosť a obraz sa často uvádza do vzťahu s telom a so stvorením: „Imaginem quidem habens in plasmata“ (Adv. haer. V, 6, 1).

Obraz a podoba

Irenej stanovuje rozlišovanie, ktoré budú následne neustále používať cirkevní otcovia a scholastici, medzi imagosimilitudo.

Imago sa nachádza v ľudskej prirodzenosti, duši a tele, a nezmizne nikdy, ani po Adamovom hriechu. No similitudo je nadprirodzeným darom, ktorý Boh dal Adamovi. Tento dar sa stratil hriechom a vrátil nám ho Ježiš Kristus milosťou.

Similitudo spočíva podstatne v prítomnosti Ducha Svätého: „Similitudinem vero assumens per Spiritum“ (Adv. haer. V, 6, 1). Vliatie Ducha Svätého vyvolá v človeku autentickú hlbokú zmenu bytia: prinavráti mu pôvodnú podstatu. Telo, čiže prirodzený človek, telo a duša, hoci zostáva tým, čím je, sa ignoruje a prijme spôsob bytia Ducha (Adv. haer. V, 9, 2).

To sa neudeje odrazu: similitudo je výsledkom dlhého procesu, ktorý nedosahuje svoje zavŕšenie v prítomnom živote. Plná podoba s Bohom sa dosiahne zmŕtvychvstaním, ktoré otvorí bránu videniu Boha, spoločenstvu s ním, sláve, nesmrteľnosti: ide o všetky privilégiá duchovného alebo dokonalého človeka.

Similitudo, pretože uskutočňuje Bohom zamýšľaný projekt so stvorením človeka, ale pokazený pádom, je ako pokračujúce stvorenie uskutočňované „Božími rukami“ (vteleným Slovom a Duchom Svätým), pretože dar Ducha, ktorý je podstatným prvkom podoby (similitudo), pochádza z Otca a zo Syna.  

Zdroj: Battista Mondin, Storia della teologia, EDS 1996.  

Odporúčame