Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
14. jún 2020

Cirkevný otec Irenej

Spása nespočíva výlučne v poznaní (2)

Poznanie Boha nie je vlastníctvom niekoľkých vyvolených, ako to tvrdia gnostici, ale možnosťou pre všetkých, ktorí prijímajú Božieho Ducha do svojho srdca.

Spása nespočíva výlučne v poznaní (2)

Vitráž z kostola sv. Ireneja v Lyone. Foto – Wikipedia.org

Svätý Irenej žil v dobe vrcholného rozmachu gnosticizmu. Tento filozoficko-náboženský systém urobil zo spásy podstatne intelektuálnu záležitosť: spása spočíva výlučne v poznaní (gnóze); dokonalé poznanie je zároveň plným vykúpením. Niektoré gnostické smery k tomu pridali aj obrady a mystériá (krsty, pomazania atď.) ako prostriedky spásy.

Gnostická koncepcia viedla k vytvoreniu dvoch veľkých cyklov mýtov: kozmologického, ku ktorému patrí jednoznačne pád človeka a jeho stav skazy; soteriologického, ktorý obsahuje cestu spásy. Hlavnými predstaviteľmi gnosticizmu v Irenejovej dobe boli Basilides a Valentín v Egypte a Marción v Ríme.

Irenej si všimol závažnosť nebezpečenstva, ktorému bola vystavená kresťanská viera v gnosticizmom prevádzanej operácii inkulturácie kresťanstva: nebezpečenstvo transformácie kresťanstva na filozofiu (v tej epoche pytagorejci, platonici i stoici vždy prezentovali filozofiu ako cestu spásy). V prológu Irenejovho diela Adversus haereses čítame:

„Niektorí odmietajú pravdu a zavádzajú mylné doktríny a, ako hovorí apoštol (1 Tim 1, 4), ‚nekonečné rodokmene, ktoré podporujú viac škriepky ako Boží plán, ktorý je vo viere (pistis)‘. Vďaka svojej presvedčivosti v kombinácii s vynaliezavosťou mätú menej skúsených a zotročujú ich, prekrúcajú Pánove výroky a tak sa stávajú zlými vykladačmi toho, čo bolo povedané dobre; privádzajú mnohých do nešťastia, pretože pod zámienkou poznania (gnózy) ich vzďaľujú od toho, ktorý vytvoril a usporiadal tento vesmír, akoby vedeli ukázať niečo vyššie a väčšie od Boha, ktorý stvoril nebo i zem a všetko, čo je v nich; vďaka umeniu reči podnecujú jednoduchých k postoju hľadania, ale privádzajú ich do nešťastia, keď im vštepujú bohorúhavú a absurdnú myšlienku Demiurga, pretože oni nedokážu odlíšiť pravé od falošného“ (Adv. haer. I, prol. 1).

Aby demaskoval a odsúdil tieto závažné chyby, Irenej napísal svoje Adversus haereses. Čerpajúc zo svojej rozsiahlej a solídnej historickej, biblickej a teologickej kultúry Irenej v piatich knihách, na ktoré sa toto dielo člení, ukázal extrémnu krehkosť náboženského systému navrhnutého gnostikmi. Irenej ozrejmil nesprávnosť ich postupov, kritérií pravdy i doktrín o Bohu, svete, Kristovi a človeku.

Hlavné sú dva argumenty, ktoré Irenej uvádza proti gnosticizmu: prvý sa týka vzťahu spása – gnóza, druhý pravidla pravdy.

Vzťah medzi spásou a poznaním

Irenej ukázal, že spájať spásu výlučne s dokonalým poznaním, ako to robia gnostici, znamená robiť ju nemožnou nielen v prítomnom, ale aj v budúcom živote, pretože človeku nikdy nebude dovolené dosiahnuť dokonalé poznanie Boha, čiže také poznanie, že už nebude potrebovať vieru.

Irenej sa odvoláva na slová svätého Pavla, že aj v budúcom živote zostane viera, nádej a láska (1 Kor 13, 9 – 13), a upozorňuje gnostikov, že po zničení každej nedokonalej veci v ďalšom živote zostanú dokonalé veci: viera, nádej a láska (Adv. haer. II, 28, 3). Preto gnóza a viera patria k sebe, podobne ako nádej a láska. Avšak gnóza bez lásky je márna. Len láska dodáva a spečaťuje dokonalosť (Adv. haer. IV, 12, 2).

Samotná gnóza vo svojom najvyššom stupni je zameraná na lásku; vskutku „láska má väčšiu hodnotu než gnóza“ (Adv. haer. IV, 33, 8). Namiesto vyhlasovania gnózy za „vrchol a korunu kresťanského pravidla“ a hlásania jej autonómie musí gnózu sprevádzať viera (pistis) a musí zostať podriadená láske, ktorá je kráľovnou kresťana v prítomnom i budúcom svete.

Po tom, čo zabezpečil primát lásky, Irenej rozlišuje dve formy poznania Boha: secundum magnitudinem, t. j. podľa jeho skutočnej veľkosti, a secundum dilectionem, t. j. poznanie založené na Božej láske.

Hlavné sú dva argumenty, ktoré Irenej uvádza proti gnosticizmu: prvý sa týka vzťahu spása – gnóza, druhý pravidla pravdy. Zdieľať

Za prvým spomenutým sa naháňajú gnostici, no je nedosiahnuteľné: „Podľa veľkosti nie je možné poznať Boha, je nemožné zmerať toho, ktorý je Otcom. Ale podľa lásky – ktorá vedie k Bohu prostredníctvom jeho Loga –, keď sme mu poslušní, učíme sa vždy (pred Kristom i po Kristovi), že existuje taký veľký Boh a že sám ustanovil a vybral a ozdobil a obsahuje všetky veci“ (Adv. haer. IV, 20, 1).

Inzercia

Boh zostáva nepoznateľný vo svojej veľkosti, čiže vo svojej podstate (ako povedia neskôr Gregor Nysský a Augustín), ale možno ho spoznávať v jeho láske, čiže v jeho dielach: stvorenie sveta a spása človeka.

Transcendentný Boh tvorí a vedie svet z lásky a dáva sa spoznať človeku skrze svojho Syna vždy z lásky. Aby sme pochopili Boha, treba zmeniť predstavu o poznaní: treba pochopiť, že poznanie Boha nie je vlastnosťou človeka, ale je schopnosťou, ktorú daroval samotný Boh tomu, kto ho spoznáva a nasleduje.

A preto poznanie nie je vlastníctvom niekoľkých vyvolených, ako to tvrdia gnostici, ale možnosťou pre všetkých: pre tých, ktorí prijímajú Božieho Ducha do svojho srdca.

Pravidlo pravdy

Druhý argument proti gnostikom je prevzatý z „pravidla pravdy“. Gnostikom, ktorí si hodlajú vytvoriť vlastnú pravdu pomocou ezoterickej interpretácie Písma, Irenej odpovedá, že „pravidlo pravdy“, čiže to, čo sa neskôr bude nazývať „symbol viery“, nemôže byť súkromnou záležitosťou.

Neexistuje iná regula veritatis ako tá, ktorú Cirkev prijala od apoštolov. „Toto ohlasovanie (kerygma), ktoré Cirkev prijala, Cirkev, aj keď je roztrúsená po celom svete, starostlivo uchováva, akoby bola ľudom jedného domu, a podobne verí, akoby mala jednu dušu a jedno telo, a harmonicky ohlasuje a vyučuje a odovzdáva, akoby bola obdarená jedinými ústami. Hoci existujú rôzne jazyky na svete, jediný a rovnaký je obsah tradície (paradosis)“ (Adv. haer. I, 10, 12).

Aké sú základné články pravidla pravdy (regula veritatis), to Irenej podrobne vysvetľuje v Demonstratio apostolicae praedicationis; ale v krátkej syntéze, ktorá je jasnou anticipáciou Apoštolského symbolu, to hovorí aj v Adversus haereses, v poslednej kapitole Prvej knihy, čo sa oplatí zacitovať celistvo:

„Držíme sa pevne pravidla pravdy: že existuje jeden všemohúci Boh, ktorý prostredníctvom svojho Slova založil, usporiadal a stvoril z ničoho všetky veci, ako to hovorí Písmo. (...) Keď hovoríme ‚všetky veci‘, nijakú spomedzi nich nevylučujeme. Prostredníctvom Slova Otec urobil všetky veci: viditeľné i neviditeľné, veci vnímateľné zmyslami i veci, ktoré spoznávame intelektom, časové na základe nejakej ekonómie, ako aj tie večné. Nestvoril ich prostredníctvom anjelov ani nejakých myšlienok, ktoré sa oddelili od jeho Myšlienky, pretože Boh všetkých vecí nepotrebuje nič, ale prostredníctvom Slova a svojho Ducha tvorí, rozkazuje, vedie a dáva všetkým veciam existenciu. On je ten, ktorý stvoril svet a obsahuje všetky veci; on je ten, ktorý vytvoril človeka, je Bohom Abraháma, Bohom Izáka, Bohom Jakuba, neexistuje nad ním iný Boh, ani Začiatok, ani Sila, ani Pleróma; on je Otcom Pána nášho Ježiša Krista.

Pretože sa pevne držíme tohto pravidla, aj keď gnostici prezentujú početné a rozličné náuky, ľahko vieme dokázať, že sa odklonili od pravdy. Vskutku takmer všetky existujúce herézy hovoria, že Boh je jeden, ale svojou pomýlenou koncepciou prekrúcajú jeho prirodzenosť, a tým sa heretici prejavujú ako nevďační voči tomu, ktorý ich stvoril, podobne ako nevďačné národy svojou modloslužbou. Opovrhujú dielom (človekom) vytvoreným Bohom a ohrozujú vlastnú spásu, pretože sú veľmi prísnymi vlastnými žalobcami a falošnými svedkami. Istotne vstanú z mŕtvych v tele, hoci to nechcú, aby spoznali silu toho, ktorý ich vzkriesi z mŕtvych, ale z dôvodu svojej neviery nebudú zaradení medzi spravodlivých.“

Zdroj: Battista Mondin, Storia della Teologia, Volume 1, ESD 1996.      

Odporúčame