Všetko pre nás podstúpil, aby sme žili v ňom

Všetko pre nás podstúpil, aby sme žili v ňom

Dozviete sa viac o okolnostiach vzniku a obsahu klenotu starokresťanskej literatúry, ktorým je Polykarpov List Filipanom.

Všetko pre nás podstúpil, aby sme žili v ňom. Snažme sa teda napodobniť jeho trpezlivosť (8,1-2).

Takýmito slovami o Kristovi sa obracia na kresťanov vo Filipách (dnešná Kavala v Grécku) smyrniansky biskup svätý Polykarp vo svojom jedinom zachovanom liste, na základe ktorého sa dnes zaradzuje medzi najstarších kresťanských spisovateľov – apoštolských otcov.

Moderný preklad tejto písomnosti nájdete tu.

Dozveďte sa viac o okolnostiach vzniku a obsahu klenotu starokresťanskej literatúry vo svetle výskumov dvoch renomovaných nemeckých patrológov.

Johannes Quasten

Ako nás informuje Irenej (Euzébius, Cirkevné dejiny 5,20,8), Polykarp poslal niekoľko listov kresťanským komunitám v okolí a niektorým svojim spolubratom v episkopáte. Zachoval sa nám len jediný list, ktorý Polykarp napísal Filipanom. Kompletný text sa k nám dostal len v latinskom preklade. Grécke rukopisy obsahujú len kapitoly 1 - 9, 2. Euzébius (Cirkevné dejiny 3,36,13-15) sa zmieňuje aj o gréckom texte kapitol 9 a 13.

Filipská kresťanská komunita požiadala Polykarpa o kópiu listov svätého Ignáca Antiochijského. Polykarp ju poslal, pričom k nej pridal svoj osobný list, v ktorom prosil o spoľahlivú informáciu o osude svätého Ignáca. Napísanie listu teda nasledovalo krátko po Ignácovej smrti. Ide o morálne napomenutie, ktoré je obdobné k Prvému listu Korinťanom svätého Klementa Rímskeho. Polykarp využíva ako prameň práve Klementov list. List Filipanom načrtáva verný obraz náuky, organizácie a kresťanskej charity Cirkvi v tej dobe. 

P. N. Harrison sa domnieval, že dokument, ktorý nazývame Polykarpov list, obsahuje v skutočnosti dva listy, ktoré Polykarp napísal v dvoch odlišných epochách. Čoskoro boli kopírované na tom istom papyrusovom zvitku a zmiešané do jediného listu. Prvý list obsahoval  len kapitolu 13, a azda aj 14, a bol krátkou poznámkou k zásielke. Polykarp ho priložil ako sprievodný list v zásielke Ignácových listov ihneď po vjazde väzňa do Smyrny a Filíp počas jeho cesty do Ríma. Táto poznámka je zaiste datovateľná na začiatok septembra roku, v ktorom bol Ignác umučený (r. 110). O dvadsať rokov neskôr Polykarp napísal druhý list, ktorý obsahoval dvanásť kapitol. Ignácovo meno v tom čase požívalo povesť svätosti a jeho mučeníctvo už vošlo do dejín. Hereziarchom, ktorý je odsúdený v hlavnej časti listu, je Marcion. Tento dôvod a ďalšie vnútorné dôkazy bránia tomu, aby sme tomuto listu pripísali dátum, ktorý predchádza prvé desaťročia druhého storočia. Harrisonova hypotéza je veľmi solídna a vyradzuje jedinú vážnu námietku proti skoršiemu dátumu Ignácových listov.

Náuka

List bráni kristologickú náuku o vtelení a smrti Ježiša na kríži proti „falošným poučeniam“:

Každý, kto nevyznáva, že Ježiš prišiel v tele, je antikrist. Kto nevyznáva, že bol umučený na kríži, je z diabla. Kto ľubovoľne prekrúca slovo Pána a tvrdí, že nie je ani zmŕtvychvstanie, ani súd, ten je satanovým prvorodencom  (7,1).

Organizácia

Polykarp nerobí žiadne narážky na biskupa vo Filipách, ale hovorí o poslušnosti, ktorú treba prejavovať kňazom a diakonom. Právom možno urobiť z toho záver, že komunitu vo Filipách viedol výbor kňazov. List načrtáva takýto portrét ideálneho kňaza:

Kňazi nech sú láskaví, nech majú súcit so všetkými, nech zblúdených privádzajú späť, nech navštevujú všetkých chorých, nech nezabúdajú na vdovy, siroty či chudobných. Nech sa starajú o to, čo je dobré pred Bohom i pred ľuďmi. Nech sa vyvarujú hnevu, straníctva, nespravodlivého rozhodnutia, nech nie sú lakomí, nech neuveria ľahko rečiam proti niekomu, nech nie sú prísni sudcovia, ale nech si uvedomia, že sme všetci hriešnici (6,1).

Charita

Vrelo sa odporúča almužna:

Keď môžete vykonať dobré, neváhajte, pretože almužna oslobodzuje od smrti. Podriaďujte sa jeden druhému, žite príkladný život medzi pohanmi, aby ste boli chválení za dobré skutky a aby Pán nebol vašou vinou potupený (10,2).  

Cirkev a štát

Zaslúži si, aby bolo odhalené navrhované správanie Cirkvi voči štátu, nariadenie konať verejné modlitby za civilné autority:

Modlite sa aj za kráľa a vrchnosť, za vladárov i prenasledovateľov, za tých, ktorí vás nenávidia, i za nepriateľov kríža, aby ovocie vašej viery bolo zjavené všetkým a vy aby ste sa stali dokonalými (12,3).   

Hildegarda König

Irenej ako prvý dokumentuje Polykarpom napísaný List Filipanom. Text je v gréčtine a zachoval sa v zlomkoch; preruší sa v úseku 9,2, ale možno ho zrekonštruovať vďaka Euzébiovým citátom a jednej latinskej verzii.

Príležitosťou spisu bola žiadosť Filipskej komunity o poslanie Ignácových listov, ku ktorým Polykarp priložil svoj list. Pretože 1,1 a 9,1n sa zdajú predpokladať Ignácovo umučenie, zatiaľ čo kap. 13 sa javí dosvedčovať, že je ešte nažive, kladie sa otázka o jedinosti textu. Niektorí vidia v kap. 13 - 14 krátky list predstavujúci Ignácovu korešpondenciu vo Filipách, ktorý bol napísaný, keď bol Ignác vedený do Ríma, naopak, kap. 1 - 12 chápu ako neskorší list (datovateľný okolo roku 135, z dôvodu tendencie proti Marcionovi). Indície v prospech rozdelenia listu nemožno považovať za také evidentné, aby sme mohli vyčerpávajúcim spôsobom objasniť túto pochybnosť.

Centrálnou témou listu je spravodlivosť. Aj táto téma je určená žiadosťou od Filipskej komunity (3,1). Je možné, že dôvod v pozadí treba hľadať v poklesku presbytera Valenta (11,1). Spravodlivosť má svoj počiatok v poznaní spásy prostredníctvom milosti (1,3), vyplýva z viery v Zmŕtvychvstalého, Sudcu živých i mŕtvych, a spočíva v poslušnosti Pánovým prikázaniam (2,2). Dôraz sa kladie na myšlienky odpustenia, ako to vyplýva z citátov zo Svätého písma v 2,2n. Polykarp opisuje pravú kresťanskú spravodlivosť, ktorá musí preniknúť všetky skupiny komunity a v prípade konfliktov (Valent) musí komunita dokázať trpezlivosť a prejaviť otvorenosť pre zmierenie (11-12). Príkladmi takejto pohotovosti aj v extrémnych prípadoch sú Ignác a apoštoli (9,1).

List jasne zdôrazňuje, že Polykarp „neustále učil to, čo si osvojil od apoštolov, a je tým to, čo Cirkev odovzdáva a čo jediné je pravé“ (Irenej, Adv. haer. 3,3,4).

Polykarp hovorí len skrze Nový zákon; veľmi využíva citáty z corpus paulinum (silná podobnosť s pastorálnymi listami v napomínaniach a polemike proti heretikom), z Matúša, Lukáša, Skutkov apoštolov, Prvého Jánovho listu a Prvého Petrovho listu. Polykarp využíva aj list Klementa Rímskeho, ktorý je tu prvý raz dosvedčený.

Oprávnene možno Polykarpa považovať za reprezentanta „catholicisme primitif“ alebo za „konštruktéra sémantického univerza“. V každom prípade Polykarp dosvedčuje úsilie starovekej Cirkvi budovať si vlastnú identitu. Polykarp sa stavia proti synkretickým tendenciám svojej doby a v protiklade k nim navrhuje „konzervačnú zbožnosť“, takže sa nestal originálnym teológom. Avšak „konzervačná zbožnosť“ ponúkla základy nasledujúcemu obdobiu pre nové originálne teologické prístupy.   

Zdroj: Johannes Quasten, Patrologia 2002, Dizionario di letteratura cristiana antica 2002, Š. Mordel, Diela apoštolských otcov 2007.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo