Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
06. jún 2020

Cirkevný otec Irenej

Na obranu ortodoxie (1)

Niekoľko argumentov, prečo si svätý Irenej Lyonský zaslúži byť vyhlásený za cirkevného učiteľa. 

Na obranu ortodoxie (1)

Vitráž z kostola sv. Ireneja v Lyone. Foto - Wikipedia.org

Emeritný arcibiskup Lyonu, kardinál Philippe Barbarin začiatkom roka 2018 informoval, že pápež František je pripravený vyhlásiť svätého Ireneja z Lyonu za učiteľa Cirkvi. Františkovou podmienkou však je, aby s takouto žiadosťou prišli francúzski biskupi a rektori univerzít.

Túto prosbu vzniesol práve kardinál Barbarin z pozície nástupcu sv. Ireneja na lyonskom biskupskom stolci. Kardinál navrhuje, aby bol sv. Irenej vyhlásený za „učiteľa jednoty“.

Irenej Lyonský, teológ Tradície a veľký odporca gnostickej herézy

V prvých dobách kresťanstva Cirkev ešte nedisponovala veľkými štruktúrami na ochranu ortodoxie: lokálnymi koncilmi, ekumenickými koncilmi, biskupskými konferenciami, indexom zakázaných kníh. A tak celá ťarcha obrany kresťanskej pravdy spočívala na pleciach jednotlivých biskupov a ich najbližších spolupracovníkov - teológov.

Počas patristickej epochy boli najvzdelanejšími osobami väčšinou samotní biskupi a tak im obrana ortodoxie náležala z dvojakého titulu biskupov a teológov. Toto je aj prípad prvého veľkého kresťanského teológa Ireneja Lyonského. Bol nielen horlivým pastierom, ale aj veľmi schopným obhajcom ortodoxie v okamihu, keď hrozilo, že cyklón gnosticizmu vážne znečistí čisté vody kresťanstva.

Neprekonateľnou Irenejovou zásluhou v dejinách Cirkvi a teológie je to, že spozoroval mimoriadnu závažnosť gnostickej herézy, že pozorne preštudoval všetky jej rozmanité vyjadrenia a vytrvalo a dôsledne ju vyvracal, pričom sa odvolával na apoštolskú Tradíciu.

V prísne teologickom kontexte hlavným Irenejovým výdobytkom bolo kritérium Tradície; aby teológ konal podľa pravdy a zostal v brázde ortodoxie, musí svoje myslenie prísne prispôsobiť Tradícii.

Ako napísal A. Dufourcq, Irenej tým, že vykladal jasne pravdu viery, „zabil gnosticizmus a založil kresťanskú teológiu“ (Sant’Ireneo, Roma 1906, s. 165).

Život

Irenej sa narodil s najväčšou pravdepodobnosťou v maloázijskej Smyrne (dnešný Izmir v Turecku) alebo na okolí medzi rokmi 135 – 140. Dostal vynikajúcu náboženskú, filozofickú a teologickú formáciu v škole svätého Polykarpa, ako pripomína on sám v Adversus haereses: „Vídavali sme (Polykarpa) v našom ranom veku: mal dlhý život a bol veľmi starý, keď opustil tento život slávnym a vznešeným mučeníctvom“ (Adv. Haer. III, 3, 4).

Podľa cirkevného historika Euzébia Cézarejského ďalšími Irenejovými učiteľmi boli Papiáš Hierapolský a Meliton Sardský. Severoafričan Tertulián hovorí o Irenejovi, že bol „veľmi dôkladným bádateľom všetkých druhov doktrín“ (Adversus Valentinianos 5).

Nevieme, kedy a prečo Irenej opustil Východ, aby sa presťahoval do Lyonu, kde bol ordinovaný najskôr za kňaza a neskôr za biskupa mesta, v ktorom vyvíjal veľmi intenzívnu pastoračnú činnosť. Gregor z Tours vo svojej Historia Francorum (I, 27) píše, že Irenej „nastúpil po mučeníkovi Potinovi v episkopáte a za krátky čas svojím kázaním pokresťančil celé meste Lyon“.

S nemenším nasadením sa Irenej svojím kázaním a spismi staval na odpor gnosticizmu v jeho rôznych formách, najmä proti Valentínovej forme gnosticizmu, ktorá sa šírila v južnej Galii.

Bol nielen horlivým pastierom, ale aj veľmi schopným obhajcom ortodoxie v okamihu, keď hrozilo, že cyklón gnosticizmu vážne znečistí čisté vody kresťanstva. Zdieľať

Euzébius nám prezentuje Ireneja ako autentického mierotvorcu (čo je etymologický význam gréckeho mena „Eirenaios“), keď popisuje kontroverziu okolo dátumu slávenia Paschy medzi biskupmi Ázie a pápežom Viktorom (v rokoch 190 – 191), ktorý sa im vyhrážal exkomunikáciou.

Za týchto okolností Irenej v mene cirkví Galie napísal pontifexovi dlhý list, v ktorom ho „úctivo a veľkým množstvom úvah povzbudzoval k tomu, aby nevyobcoval celé Božie cirkvi, keďže sú verné starobylému zvyku“ (Euzébius, Hist. Eccl. V, 24, 1). Irenejova intervencia, ktorá pozývala k zhovievavosti a umiernenosti, prinavrátila harmóniu medzi rozhádanými stranami.

Irenejov život sa skončil okolo roku 202 – 203, azda mučeníctvom, ako tvrdia Hieronym a Gregor z Tours.  

Inzercia

Diela

Podľa Euzébia (Hist. Eccl. V, 24, 1) a Hieronyma (Vir. ill. 35) Irenej napísal početné diela. No v skutočnosti sa okrem troch listov (Florínovi, Blastovi a pápežovi Viktorovi o dátume Paschy) uchovali len dve:

Demonstratio apostolicae praedicationis, to znamená Výklad apoštolského kázania (tento spis za zvykne citovať ako Epideixis). Ide o vynikajúci súhrn katolíckej viery v 100 krátkych kapitolách.

Adversus haereses, libri quinque (Proti herézam, v piatich knihách), známy aj pod názvom De detectione et eversione falso congnominatae agnitionis (Odhalenie a vyvrátenie falošnej gnózy/poznania), pričom ide o titul rozhodne výrečnejší ako ten prvý.

Obidve diela boli napísané v gréčtine, ale nám sa zachovali len vo verzii latinskej (Adv. Haer.) a arménskej (Epideixis). Latinský preklad diela Adversus Haereses vznikol ešte pred Augustínom († 430) a zdá sa, že ho poznal už Tertulián († 220).

Adversus haereses je monumentálne dielo, ktoré ohromuje množstvom zozbieraných správ o početných gnostických skupinách, ako aj vynikajúcim poznaním celého Písma, Starého i Nového zákona. Dielo je rozdelené na dve časti: prvá časť (prvá a druhá kniha) vykladá myslenie gnostikov a podrobuje ho prísnej kritike; druhá časť (tretia až piata kniha) prezentuje stanovisko katolíckej viery o Bohu Otcovi a Stvoriteľovi a Kristovi Spasiteľovi.

Historický okamih

Irenej bol nazývaný „posledný apoštolský muž a prvý teológ“. Irenej bol posledný v časovom poradí mužov, ktorí sa stýkali s apoštolmi alebo s ich bezprostrednými nástupcami a počúvali z ich úst Ježišovo posolstvo. Medzi bezprostrednými nástupcami apoštolov, ktorých Irenej počúval, vynikajú mená Polykarpa zo Smyrny, Papiáša Hierapolského a Melitona Sardského. No Irenej je súčasne aj prvým spisovateľom, ktorý sa podujal vypracovať globálnu syntézu kresťanstva.

Historický okamih, ktorý je pozadím Irenejovho diela, sa vyznačuje dvomi významnými kultúrnymi udalosťami: 1) vznik gnosticizmu - prvej herézy s pevným doktrinálnym systémom, ktorá si získavala sympatie medzi mnohými vzdelanými kresťanmi; 2) šírenie novoplatonizmu v pohanskom svete - išlo o rozsiahlu filozofiu, ktorá mala veľa podobností s kresťanstvom.

Irenej bol posledný v časovom poradí mužov, ktorí sa stýkali s apoštolmi alebo s ich bezprostrednými nástupcami a počúvali z ich úst Ježišovo posolstvo. Zdieľať

Irenejovo teologické dielo chce byť serióznou odpoveďou na túto dvojakú kultúrnu požiadavku. Ide vskutku o polemickú odpoveď heretikom, ktorých zamýšľa „odhaliť a vyvrátiť falošnú gnózu“, a o odpoveď v dialógu s novoplatónskym myslením. Napriek svojej deklarovanej averzii voči filozofom sa Irenej javí byť ochotný prijať niektoré všeobecné princípy z novoplatónskej filozofie.

A tak Irenejova teológia sa charakterizuje, na jednej strane, ako antignostická a, na druhej strane, ako platonizujúca (otvára plodný dialóg medzi kresťanstvom a platonizmom, ktorým sa bude vyznačovať celá patristická epocha).

To znamená, že Irenej nevytvára abstraktnú, atemporálnu teológiu, ale teológiu, ktorá je silne pozorná voči potrebám svojej doby a nikdy nestráca zo zreteľa zjavenú pravdu, totiž vždy zostáva verná jej požiadavkám.

Konceptuálne predporozumenie, z ktorého vychádza Irenej, aby objasnil a zachytil zmysel dejín spásy, je platónske, totiž rozlišuje dve úrovne reality: úroveň ideálnu, božskú, večnú, neviditeľnú, dokonalú, nepodliehajúcu skaze, a úroveň reálnu, konkrétnu, historickú, viditeľnú, materiálnu, nedokonalú. Druhá úroveň reality je obrazom, kópiou prvej úrovne reality, a, naopak, prvá úroveň reality je vzorom, paradigmou druhej úrovne reality.

Aplikácia tejto schémy na dejiny spásy dovoľuje Irenejovi „považovať celú spásnu prozreteľnosť za zodpovedajúcu nebeskému vzoru a obidvoje za pochádzajúce od samotného Boha. Pretože Boh nemohol inak pripodobniť kópiu duchovným veciam“ (Adv. Haer., III, 2, 2).   

Zdroj: Battista Mondin, Storia della Teologia, Volume I, ESD 1996.

Odporúčame