Pohľad zvonka Biblické obrazy slovenského leta...

Začiatok septembra si zo školských lavíc pamätám ako voľnejší. Vždy tam bol priestor vyrozprávať zážitky prázdninového leta. Vzhľadom na polovicu novembra som ten začiatok septembra jasne premeškal. Ale uprostred druhej pandemickej vlny na mňa vypadla z počítača výzva istej cestovky: „Predĺžte si leto na jeseň.“

V tejto možnosti na  druhú šancu zdieľania už nechcem zlyhať. Splním tak prosbu, ktorú mi trpezlivý redaktor Postoja adresoval ešte uprostred leta, reku či by som voľačo sezónne nenapísal?

Hm, zdá sa, že sme si v lete viacerí nesplnili úlohy. Tá moja bola jasná ako facka. Tie iné úlohy sa teraz – videné optikou jesene – zdajú akoby dlhodobo predvídateľné. A viem, že aj tento môj text, tak ako všetko ostatné zasvieti tu na stránke Postoja a po pár minútach sa bude prepadať dole až nakoniec zhasne. Lebo takto to chodí v živote.

Čo malo začiatok, musí mať aj koniec. Aj naša mladosť, aj dovolenky, napokon aj život!

Čo ostáva?!

V najhorúcejších dňoch letnej sezóny mal som možnosť navštíviť pár miest na juhu Slovenska. Ohúrilo ma vodné dielo Gabčíkovo aj preto, že som bol minulý rok v Paname a systém plavebných komôr je identický. Hoci v Paname sa už postavil aj nový trakt a tak sa zdá byť Gabčíkovo o poznanie menšie.

To, čo ma však najviac zaujalo, bola informácia, že rozhodnutie stavať toto dielo padlo ešte v roku 1977 na medzivládnej dohode medzi Slovenskom a Maďarskom. Koľko vody však prešlo Dunajom a koľko peripetií si Slovensko muselo zažiť, kým sa táto vízia o diele stala naozaj dielom hoci jednostranným a kým mesiace po príchode slobody neprešla cez plavebné komory prvá loď. Čo je zaujímavé, tie prvé stavebné vráta na jednej z komôr ako tisíctonový kolos naprojektovala istá maličká firmička z môjho rodného mesta Levice.

V tom čase v tej firme pracoval kamarát a od neho viem, že tá firma je dodnes na to patrične hrdá. A tieto vráta tam slúžili až do času mojej tohoročnej návštevy a ich funkčnosť nemohli ovplyvniť ani opití námorníci, ktorí nevedeli, kedy treba včas brzdiť a ako treba správne vojsť do plavebnej komory. Keď sa jej mohutné krídla uzavrú, môžu sa na ňu natlačiť tisíce kubíkov vody.

Akokoľvek, obchádzala ma nostalgia za tou slávou levických vrát dodaných do takejto ozrutnej stavby. Ich výmena bola počas mojej návštevy v plnom prúde. Ach, oceľ-neoceľ, všetko dočasu. Bola to taká zvláštna melanchólia, keď sa mi zazdalo, akoby ešte aj slnko južanského nadšenia z 90 rokov bolo v tých vrátach stále kované. 

Rovnaká nostalgia mohla zrejme obchádzať aj proroka Jeremiáša, ktorý zažil dvojnásobné spustošenie Jeruzalema. Či už stál v mestskej bráne, alebo v bráne jeruzalemského chrámu, ako správny Izraelita vedel, že to je brána Božia a len spravodlivý človek ňou môže vojsť. Tento veľký prorok videl, že táto podmienka spravodlivosti sa vôbec nespĺňa a že sa nežije zmluva s Bohom, a teda aj stretanie s ním v chráme alebo aj v uliciach mesta je iluzórne. Už prorocky videl, ako kdesi v diaľke Nabuchodonozor vysadá na bojového koňa, pachtiac pritom po krvi. Áno, chrám bude zničený a mesto spustošené aj so vstupnými bronzovými bránami.

Brána je silný symbol!

Tá gabčíkovská mi pripomenula starozákonnú bránu mesta Jeruzalema, ktorá keď je otvorená, dovoľuje slobodný pohyb, ponúknutú možnosť. Ale zase naopak, keď je zatvorená, chráni a zároveň symbolizuje odmietnutie. Takže brána vo všeobecnosti môže naznačovať myšlienku výberu. Dostať od nej kľúče značí prevziať moc, lebo zmocniť sa brány znamenalo zmocniť sa mesta, ktoré v tých časoch bolo považované za nedobytné. Preto keď sa zavreli jeho brány, mohlo poskytnúť svojim obyvateľom bezpečnosť.

Lenže to sa ukázalo ako zdanlivé, lebo už vtedy sa v bránach mesta nežilo dobro, spravodlivosť a pokoj. Takto mesto Jeruzalem postupne stráca dôvod svojej existencie. Toto sväté mesto sa malo stať svätým tak, že vykorení spomedzi seba zlo, a nie tým, že zatvorí svoje brány pred pohanmi. Lebo načo je dobré, že do neho nechceš vpustiť zlo, ak je ním už dávno vnútorne presiaknuté?

Toľko na tému brána.

Nedávno som zachytil výrok nejakého svetského novinára, ktorý tvrdil, že rovnako oplzlo a neúctivo sa ľudia správajú v diskusiách pod článkami na slávnom konzervatívnom Postoji ako v hociktorom bulvárnom alebo liberálnom médiu. Môžeme si klásť otázku, prečo je to tak? Je to daň za rozšírenie a postupné otváranie brán Postoja dokorán alebo iba z plnosti vnútra sa nám nadivoko rozbehli prsty po klávesnici?

Toľko na tému vnútorného rozpoloženia.

Vodné dielo Gabčíkovo. Foto – TASR/Michal Svítok

Z gabčíkovskej priehrady som urobil medzipristátie v bare Fontána v Dunajskej Strede a dal si tam neskoré obedové menu. Ide o smutne preslávený podnik, v ktorom sa v marci roku 1999 odohrala drásajúca dráma desaťnásobnej vraždy mafiánov Pápayovcov. Vždy keď potom z toho osudového dňa ukazovali v reportážach autentické zábery, bolo vidieť kaluže krvi, ako potichu nateká pomedzi špáry reštauračnej dlažby.

Sediac tam vygooglil som si teda fotky tej udalosti a vďaka historickým záberom som videl, že tu je ešte stále presne tá istá ružovkastá dlažba ako v čase tej brutálnej hromadnej vraždy. A ľudia tam so mnou v pohode jedli a pokojne sa rozprávali o svojich životoch akoby nič.

Zahľadel som sa na tú dlažbu a musel som sa jej dotknúť, premýšľajúc, ako to asi vyzeralo na druhý deň po streľbe v tejto reštaurácii. Kto utieral tú krv z podlahy a kto ju následne umýval? Čo bežalo zamestnancom hlavou, keď zakrátko znova otvárali prevádzku? Ako asi mohlo chutiť prvému návštevníkovi po otvorení, ktorý mal pod stolom položené nohy na podlahe, ktorá ešte nestihla ani vychladnúť, ani vypáchnuť po krvi obetí?! Iba tak pokojne si jedol svoj segedínsky guláš, zapíjal ho pivom a hovoril si popri tom: „Ach, aký nádherný deň“? Neverím!

Keď v ten osudný večer vtrhli traja muži so samopalmi do tohto baru, tak veľký boss Tibi Pápay sa mohol na chvíľku cítiť ako kráľ Baltazár (mimochodom, syn spomínaného Nabuchodonozora). Ten v biblickej knihe proroka Daniela usporiadal pre svojich kamošov a súložnice veľkú žranicu a pili pri tom víno z nakradnutých posvätných nádob z vyššie spomínaného jeruzalemského chrámu. Zrazu sa oproti svietniku zjavili prsty ľudskej ruky, ktoré napísali na stenu osudové slová: Mene, Tekel, Ufarsin.

Teda voľným prekladom vzaté: Boh spočítal tvoje dni a urobí im koniec, lebo nemáš ani váhu, ani obsah!

Možno tie hlavne samopalov pri troške fantázie mohli symbolizovať pre mafiánov tie prsty ruky, ktorá zapisuje ortieľ. Vráťme sa ešte na chvíľu k tej porozlievanej krvi.

Starozákonná kniha Genezis vraví, že človek bol stvorený Bohom  a preto iba on má moc nad životom človeka. Takže každý, kto by chcel preliať ľudskú krv, si môže byť istý, že Boh ho bude brať na zodpovednosť. Pozri príbeh Kaina a Ábela. Preto každý prenasledovaný, ktorý verí Bohu, sa na neho môže v úzkosti obracať slovami žalmistu: „Nech sa na pohanoch ukáže pomsta za vyliatu krv tvojich služobníkov.“

Boh svoju spravodlivosť koná neopakovateľne v čase, keď zlého človeka dobehne Boží deň súdu, preto aj starozákonný Achab stojac s krvavými rukami uprostred Nábojovej vinice, ktorú prišiel ukradnúť, počuje z úst proroka Eliáša toto slovo: „Na mieste, kde psy lízali Nábotovu krv, budú lízať aj tvoju.“

Pôsobenie zločineckej skupiny Pápayovcov na území Dunajskej stredy bolo známe svojou surovosťou, primitívnosťou, brutalitou, pri ktorej bola neraz preliata ľudská krv. Až prišiel nebadaný podvečer jedného pokročilého marcového dňa. Takto si mafia dávala na záver deväťdesiatych rokov šach mat. Takto teraz nebojácne orgány polície dávajú  šach mat svojim bývalým šéfom – pozri kauza očistec, ale aj všakovakým bielym golierom – pozri kauza Boží mlyn. Až mám podozrenie, že vo vrcholovom manažmente NAKA pracuje dajaký praktizujúci kresťan.

Bar Fontána v Dunajskej Strede. Foto – TASR/Štefan Puškáš

Ale keď už spomíname Božie mlyny, tak mám znova asociáciu. Na mŕtvom ramene malého Dunaja navštívil som zaujímavú obec Kolárovo. Má silnú mlynársku tradíciu aj najväčší mlyn v Európe. Tým sa však jeho prvenstvá nekončia.

Kolárovo má ešte aj iné prvenstvo. Posledný existujúci funkčný vodný mlyn. Oslovil ma aj tým, že je v krásnej zátoke a že k nemu vedie najdlhší most pre peších v Európe. Ibaže mlyn nie je funkčný ako funkčný. Hlavne ma zaujal tým, že na mieste toku rieky medzi dvomi statickými člnmi, kde malo byť ozrutné mlynské koleso, nebolo vôbec nič. Vo vnútri bol jeho mechanizmus dôkladne zrepasovaný.  

Povedzte mi však, načo je dobrý noblesný historický mlyn, keď mu chýba podstata, akoby srdce, teda mlynské koleso? V interiéri mlyna to mali na parádu, kolieska v súkolí krásne zapadajúce a predpripravené prijať impulz od veľkého mlynského kolesa, sťaby prvotného hýbateľa. Avšak to bolo od svojej nosnej osi úplne natvrdo odpílené a odnesené nevedno kam. Pýtam sa sprievodkyne: „Kde je hlavné mlynské koleso?“

Ona mi na to lámavou slovenčinou:

-„Jáááj, veľká búrka, začiatok leta, vážne poškodilo, teraz oprava.“

Vodný mlyn v Kolárove. Foto – TASR/Henrich Mišovič

My všetci sme poškodení búrkami a rôznymi povíchricami, potrebujeme opraviť svoje rozbité srdce, ktoré sa musí hýbať. Bez neho veľa múky nenamelieme a veľa vody nenamútime, ako sa ľudovo vraví. Takže mlynské koleso na mlyne je ako ľudské srdce človeka, práve ten mlyn mi pripomenul prednášku zo Starého zákona na fakulte, kde som kedysi študoval a kde nám vraveli, že v našom zaužívanom spôsobe reči zvykne pojem srdca označovať iba citový život.

Avšak hebrejčina chápe srdce ako vnútro človeka, teda v širšom význame, a to srdce vtedy zahŕňa nielen city, ale aj spomienky, myšlienky, zámery a rozhodnutia. Boh dal ľudom srdce na premýšľanie.

Ten, kto je postavený zoči-voči Bohu, jasne cíti, že je zasiahnutý vo svojom najhlbšom vnútri. Ibaže nadviazať vzťah s Bohom znamená riskovať svoje srdce. Keď teda človeka zachytí Božia výzva, hľadá zo vzťahu, ktorý ho začína zväzovať, akoby vykľučkovanie.

Dodnes to tak platí aj pre nás, že v čase, keď sa všemožne snažíme vyhnúť pravému obráteniu, tak upokojíme Boha svojou vonkajšou zbožnosťou a svojimi peknými slovami. Lenže Boh nehľadí ako človek, Boh práveže hľadí na srdce. Načo je mlyn, ktorý nemá mlynské koleso? Na parádu, ako sa ľudovo vraví, bez efektu a my ostávame hladní. Lebo nieto s čím zomlieť, nie je z čoho upiecť!

Dať ľuďom najesť je prorocká výzva. Zariaď si, prosím, chod svojej každodennosti tak, aby sa duša druhého človeka mohla posilniť tvojou!

Pozri, tri objekty a tri možné prístupy zvnútra.

A ešte veľký priestor na posvätné  tajomstvo...

Tak či tak, obyčajná cesta na juh človeku naznačí, že každý z nás potrebuje Božieho dramaturga života, aby nestratil pointu...!!