Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
12. apríl 2020

Čo sa dá ešte povedať?

V podstate sa stále hľadajú nové a nové slovné spojenia nové a nové symboly na vyjadrenie toho istého. Teraz najviac na vyjadrenie kresťanského tajomstva Veľkej noci.
Čo sa dá ešte povedať?

Ale tesne predtým a hneď aj potom na analyticky presné a možno aj dobrotivo odľahčené spravodajstvo o koronavíruse.  

Videl som obrázok s humornou mini modlitbou: Bože, odinštaluj rok 2020 a nainštaluj ho nanovo, lebo tento obsahuje vírus. 

Pravdou však je, že máloktoré roky predtým boli také presýtené dynamickými zmenami, ako je tento, a to žijeme iba jeho štvrtý mesiac! Nikdy by som napríklad nepomyslel, že si raz s premiérom tejto krajiny budem tykať a veselo esemeskovať. Nikdy by som neriekol, že sa na dnešnú nedeľu nedelí budem v našom chráme prihovárať prázdnym laviciam, ktoré kvôli prítomným kamerám oslovím sestry a bratia, atď...

Tak či tak, tá presýtenosť informáciami nás len za posledný mesiac úplne omráči. Vidím, že to už ľudia nechcú, pretože každé čudo tri dni trvá, lebo tak povrchne sme v dvadsiatom prvom storočí zasadení.

A v tomto prípade je len dobre, že ľudia vírus už zatláčajú do svojho podvedomia a na rúška si už dávno zvykli ako na železnú košeľu. Visia im na poslednom háčiku smerom ku vchodovým dverám.

Pravdou je, že máloktoré roky predtým boli také presýtené dynamickými zmenami ako je tento, a to žijeme iba jeho štvrtý mesiac! Zdieľať

Vďaka nákupom, čo robíme, chodiac od domácnosti k domácnosti, myslím, že starí ľudia sú už na pokraji psychickej vypätosti. Videli už všetky seriály sveta, pozreli správy na všetkých televíznych okruhoch a odmodlili sa všetky dostupné modlitby vrátane svätých omší. Čo na tých pár štvorcoch svojho nového väzenia majú ešte urobiť, podniknúť, prežiť? A tak nás volajú na kávu, čaj alebo poldeci pálenky proti vírusu. Proste na posedenie živého slova.

Večer čo večer máme v kostole súkromnú a uzavretú svätú omšu našej komunity, kde každý z bratov hľadí na prázdne lavice v lodi kostola. Svetlo z presbytéria sa pomaly kĺže po podperných stĺpoch až na chórus.  Avšak vyššie už nie, ďalej nedosiahne. V jeden všedný večer počas omše ma premkol strašný pocit akoby z tej veľkej klenby nášho kostola padala na mňa hustá tma. Ako keby niekto dole pálil staré pneumatiky a hore pod klenbou sa ten dym stáčal a padal ako morská riava zase nadol.

Ale ešte predtým stihol nahrubo začmudiť steny nášho stropu na čierno. Stropu, z ktorého ešte na Vianoce padalo svetlo hviezdnej klenby, pod ktorou sa z plného srdca a z plných úst spievalo, že: „Bije záchranná hodina nám“. Je to taká vychytávka františkánskych kostolov, elektrickými hviezdami vysvietená klenba počnúc polnočnou omšou.Teraz avšak tá klenba evokovala obraz zavretého neba, obraz beznádeje...

V tejto svojím spôsobom historickej Veľkej noci nepôjde len o zachovanie naučených slov a spôsobov slávenia tajomstiev Veľkej noci. Pôjde v nej o výzvu, ktorú žartovne hovorieva môj spolubrat, keď si pri dajakej slávnosti štrngáme: „Prejdime od slov k činom!“

Čo sa má ešte povedať?

Bez dlhých úvodov treba povedať: „Ľudia, kapitulujme!“ Kapitulujte na svoje obranné, možno aj xenofóbne postoje v dialógu so všetkými ľuďmi tejto planéty, avšak nikdy nie na živú Pravdu. 

Mne na túto výzvu kapitulácie vždy nanovo odpovedá Dostojevského román Zločin a trest. Soňa Marmeládová svojou vľúdnou povahou prinúti Raskoľnikova, aby sa po dvojnásobnej vražde sekerou išiel priznať na políciu a tak uľaví svojmu svedomiu. Lenže keď túto jej výzvu poslúchne, je odsúdený na nútené práce na Sibíri, teda na tvrdé väzenie. Jeho kamoši sa mu smejú, že načo to urobil, veď by aj tak na neho neprišli.

Inzercia

Vtedy zanevrie na Soňu, hoci ona je rozhodnutá z lásky a dobrovoľne ho na toto nútené väzenie sprevádzať. Ibaže on je aj tam na ňu veľmi nevrlý, až mu jeho spoluväzni – ťažkí zločinci – dohovárajú, prečo je na ňu taký zlý. Lenže jedného úplne obyčajného dňa sa stane niečo neobvyklé, keď ho ona prichádza znovu navštíviť a sedia na lavičke, a pozerajú sa iba tak mlčky pred seba.

Zrazu on z ničoho nič vstane, pokľakne k jej nohám, objíme jej ich a plače a bozkáva ju a plače a prosí o odpustenie. Vtedy už vedia obaja, že je to nové vzkriesenie ich vzájomného vzťahu a zároveň uzdravenie minulosti. A hoci Raskoľnikovi ostávajú ešte roky väzenia, oni ich počítajú na dni, obaja totiž teraz vedia, že sú slobodní, lebo sú už aj srdcom jeden pri druhom a to ich definuje.

Prečítajte si tiež:
Vírus nebude vládnuť nad nami! Zdieľať

Ešte rukolapnejšie vyjadrené: Ježiš sa pri poslednej večeri opáše zásterou a dá sa na najviac otrockú službu, umýva učeníkom nohy. Ale napriek takémuto poníženiu, v tejto kapitulácii na všetko, čo by v ňom mohlo a malo byť vyvýšené vysoko prevysoko, nestráca zo zreteľa tú najzásadnejšiu pravdu o sebe – áno, bol, je a stále bude Božím Synom.

Tieto časy nás kresťanov majú nanovo zadefinovať, nanovo vybudovať, aj keď si z minulosti nesieme rany svojej zábudlivosti a sebectva, aj keď si nesieme jazvy po prehratých bojoch.

Pamätám si, ako som raz mal katechézu pre deti zo základky a po nej prišiel čas na hádanky. Keď mi zrazu malé dievčatko položí otázku: „Páter, a viete aká je najdlhšia cesta na svete?“

A ja reku že: „Do Tramtárie?“ 

Lenže malinká mi vraví: „Veruže nie, najdlhšia cesta je z hlavy do srdca!“ A žmurkla pri tom tak, že urobila prievan.

Neviem, kde alebo od koho to počula, ale pre tieto dni, keď počúvame v rôznych modifikáciách miliónkrát vyslovené vety o Ježišovom zmŕtvychvstaní, myslím, že to všetko zvykneme už iba prepočuť ako mnohé iné naše naučené zbožné frázy.

Povedzte mi, prosím, prečo by práve dnes nebol konečne čas vyznať Ježišovi lásku?!

Trebárs tak, ako si ju vyslovujú snúbenci! Proste podniknúť tú najdlhšiu a zároveň najkratšiu cestu z hlavy do srdca a povedať: „Ježiš, ľúbim Ťa, veľmi preveľmi a ďakujem Ti za Tvoju blízkosť. Vďaka Tebe totiž precitám, otváram svoje oči aj srdce a zachraňujem svoj život...“

Odporúčame