Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
29. november 2020

Dejiny kresťanstva

O Ježišovom posolstve, ktoré dráždilo farizejov, saducejov, ale nie Rimanov

Ak Ježišovo kázanie a pôsobenie nevyvolalo odpor v orgánoch rímskej moci, znamená to, že Rimania dobre postrehli jeho programovo pacifistický charakter.

O Ježišovom posolstve, ktoré dráždilo farizejov, saducejov, ale nie Rimanov

Ilustračná fotografia. Zdroj: wikimedia

„Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte v evanjelium!“ (Mk 1,15)

Toto Ježišovo programové vyhlásenie je postačujúce na zasadenie jeho kázania do eschatologického a apokalyptického kontextu, ktorý je veľmi prítomný v týchto desaťročiach. Veľa z obsahu Ježišovho kázania nasleduje tradičné motívy, najmä pokiaľ ide o znaky budúceho blízkeho súdu s následným odmenením dobrých a potrestaním páchateľov neprávosti vo večnom ohni gehenny.

Aj Ježišov výber privilegovanej skupiny dvanástich v okruhu svojich učeníkov, ktorá je jasným reprezentatívnym symbolom dvanástich kmeňov Izraela, nech už bol jej skutočný význam akýkoľvek, spadá do eschatologickej sféry budúceho nastolenia Božieho kráľovstva.

No v tejto tradičnej osnove, ktorú sleduje aj Ján Krstiteľ, je obsah Ježišovho kázania špecifický úplne novou širokou zložkou, ktorá zasadzuje Božie kráľovstvo do prevládajúcej dimenzie vnútornosti a spirituality: Božie kráľovstvo sa uskutočňuje predovšetkým v každom z nás a spôsobuje úplné preklopenie v rebríčku hodnôt, ktoré ľudia obvykle vždy a všade uznávajú.

Ježišova novosť

Ježišovo posolstvo je adresované chudobným, to znamená všetkým, ktorí v Palestíne v tej dobe tvorili najnižšie a marginalizované vrstvy spoločnosti, vykreslené v tradičných kategóriách vdovy a siroty a, škandalóznejšie, mýtnika a prostitútky: ich je Božie kráľovstvo (Mt 21, 31).

Obsah posolstva je charakteristický jasným odmietnutím takých mét, ktoré boli vždy a všade najvyššími métami ľudskej ctižiadosti: bohatstva a moci; a nevyhnutných nástrojov na ich dosiahnutie: násilia a pokrytectva.

V Božom kráľovstve, ktorého nastoľovanie Ježišove slovo zahajuje, ale jeho uskutočnenie, hoci sa považuje za blízke, je ponechané vo vágnosti, sú poslední určení byť prvými; netreba sa zháňať po prvých miestach, ako to teraz robia pokrytci; samotný Ježiš, učiteľ, je medzi svojimi učeníkmi tým, ktorý slúži (Lk 22, 27); kto chce nasledovať Ježiša, musí sa vzdať všetkého, čo mu je na svete najdrahšie, dokonca najbližších príbuzných, a zvlášť bohatstva, pretože je ľahšie ťave prejsť cez ucho ihly než boháčovi vojsť do nebeského kráľovstva (Mt 19, 24).

Násilie má byť nahradené miernosťou a poddajnosťou: tým, ktorí nás udrú, máme nadstaviť aj druhé líce, a tým, ktorí nám vezmú plášť, máme dať aj tuniku; treba milovať svojho nepriateľa, dobre robiť tým, ktorí nás nenávidia.

Mojžišovský zákon

Tento postoj radikálneho protestu v sociálnej oblasti má závažný dopad v špecifickejšej oblasti zachovávania zákona mojžišovskej tradície.

Veľmi málo zachovával zákon predovšetkým chudobný vidiecky ľud, pri ktorom Ježiš kázal prednostne, pričom sa vyhýbal galilejským mestám, z ktorých väčšina bola viac-menej hlboko helenizovaná.  

Zákon nekompromisne zachovávala silná menšina farizejov = „oddelených“ (?), ktorých pomenovanie vypovedalo o ich odmietavom a separačnom postoji voči všetkým, ktorí, pretože nezachovávali zákon, boli nečistí a preto bolo zakázané sa k nim priblížiť.

Aj kňazská kasta saducejov, ktorá sa starala o kult v Jeruzalemskom chráme a mala sklon oveľa menej zachovávať zákon, predovšetkým podľa rigidného výkladu farizejov a podľa komplikácií a doplnení, ktoré farizeji pripojili, sa musela dohodnúť s farizejmi a urobiť im široké ústupky.

Inzercia

Ježišovo kázanie sa zaradzuje do tohto rámca tradičného a veľmi zaväzujúceho legalizmu a napriek určitej otvorenosti voči pohanom bolo programovo adresované židom. Ježišovo kázanie sa vyznačovalo slobodou voči zákonu, ktorá bola neobvyklá u žida zachovávajúceho zákon: Ježišov postoj slobody voči sobotnému odpočinku, ktorý bol skutočným hlavným bodom tradičného zachovávania zákona, znamenal, že podľa Ježiša bol zákon vytvorený pre človeka a nie človek pre zákon, a preto viac ako dodržanie predpisu sa ráta duch, s ktorým bol predpis dodržaný.

Zvnútornenie zachovávania zákona bolo zhrnuté do tvrdenia, že človeka nepoškvrňuje to, čo do neho vchádza, ale to, čo vychádza z jeho úst, totiž z jeho srdca (Mt 15, 11). Takéto tvrdenie frontálne odporovalo celému systému farizejského zachovávania zákona, ktoré bolo založené na protiklade čistý/nečistý: preto bolo nevyhnutné, že Ježišovo kázanie sa stretlo s nepriateľstvom u farizejov.

Jeruzalemský chrám

Ako každý žid zachovávajúci zákon aj Ježiš považoval Jeruzalemský chrám za privilegované sídlo kultu preukazovaného Bohu. No aj v tomto prípade sa Ježiš považoval za oprávneného konať v mene čistoty kultu proti zvykom, ktoré už boli zakorenené a významné aj z ekonomického hľadiska, ak nie predovšetkým: spomeňme si na príbeh vyčistenia chrámu (Mt 21, 12nn; Jn 2, 13), nech už je akákoľvek jeho presná interpretácia.

A hoci dokumentácia k tejto veci nie je jasná, Ježiš sa zaiste vyjadril o pominuteľnosti chrámu. Je jasné, že týmto postojom si znepriatelil aj saducejov.

Revolucionár?

V tejto chvíli sa môžeme pýtať, aký postoj mali k Ježišovi Rimania, ktorí okupovali tento región?

Viacerí novodobí historici sa pokúsili predstaviť Ježiša ako zelótu, ako skutočného revolucionára: ale dokumentácia, ktorú možno so všetkou kritickou pozornosťou získať z evanjelií, vyvracia túto hypotézu, ktorá napriek opakovaným spracovaniam nikdy nedosiahla veľký úspech.

Vezmime do úvahy, že Ježišovo putujúce kázanie v Galilei, podporené zázračným faktami, ktoré potvrdzovali jeho povesť divotvorcu, sa natiahlo aspoň na niekoľko mesiacov, azda aj na viac ako jeden rok, no nevzbudilo podozrenie medzi predstaviteľmi rímskej moci, ktorí boli pripravení nemilosrdne vojensky potlačiť každé ľudové hnutie, ktoré sa javilo nejakým spôsobom podvratné.

Ak Ježišovo kázanie a pôsobenie nevyvolalo odpor v orgánoch rímskej moci, znamená to, že Rimania dobre postrehli programovo pacifistický charakter Ježišovho hnutia, aj keď bolo veľmi protestné v sociálnej oblasti. 

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I - IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010.

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame