Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
09. január 2021

K veci

Cirkevní otcovia a Bohorodička

Boh je jej synom rovnako pravdivo, ako je každý jeden z nás synom vlastnej matky.

Cirkevní otcovia a Bohorodička

Ilustračné foto – Pixabay

Teraz som povedal všetko, čo som chcel povedať o základnom starovekom učení o Preblahoslavenej Panne, ako som ho nazval, no napokon som nezdôrazňoval najvyšší pohľad na jej výsady, ktorý nás Otcovia naučili. Veľmi dobre poznáte staroveké spory a koncily, môj milý priateľu, a tak ste možno prekvapený, že som o nej ešte nehovoril ako o Theotokos (Bohorodičke, pozn. prekl.). Chcel som však ukázať, na akom širokom základe spočíva jej dôstojnosť bez ohľadu na tento úžasný titul, a bol som neochotný rozširovať sa o sile slova, ktoré je skôr témou zbožného rozjímania než polemického sporu. Keby som však o ňom úplne pomlčal, pokojne som Vám ani nemusel písať.

Je teda integrálnou súčasťou viery, ktorú s istotou vyhlásil ekumenický koncil a ktorú vyznávate rovnako ako ja, že Preblahoslavená Panna je Theotokos, Deipara či Bohorodička, a toto slovo, keď sa takto použije, neobsahuje žiadnu prímes rétoriky ani stopu po prehnanej láske – neobsahuje nič iné než uvážený, dôstojný a dogmatický zmysel, ktorý zodpovedá tomu, ako znie, a je mu primeraný. Chce vyjadriť, že Boh je jej synom rovnako pravdivo, ako je každý jeden z nás synom vlastnej matky.

Ak je to tak, čo sa dá povedať o ktoromkoľvek stvorení, čo by sa nedalo povedať o nej? Ako sa dá preháňať, aby sa tým neznížili vlastnosti Stvoriteľa? Ten zaiste mohol stvoriť dokonalejšiu a obdivuhodnejšiu bytosť než ju, mohol takto stvorenú bytosť obdarovať väčším bohatstvom milosti, moci či blaženosti. Niečím však prevyšuje všetky čo i len možné stvorenia: tým, že je Matkou svojho Stvoriteľa.

Tento úžasný titul osvetľuje a zároveň spája obe Máriine výsady, ktoré som pred chvíľou rozoberal: jej svätosť a veľkosť. Je totiž zdrojom jej svätosti a pôvodom jej veľkosti. Aká dôstojnosť môže byť priveľká pre tú, ktorá je tak tesne spätá, tak dôverne zjednotená s Večným Slovom ako matka so synom?

Aký musela mať výstroj svätosti, akú plnosť a hojnosť milosti, aké bohatstvo zásluh, keď uznáme predpoklad, ktorý potvrdzujú Otcovia, že Stvoriteľ naozaj zhliadol na tieto jej zásluhy a vzal ich do úvahy, keď sa ponížil a „neváhal vstúpiť do života Panny“?

Prekvapuje potom niekoho, že by mala byť na jednej strane nepoškvrnená pri svojom počatí, a na druhej, že by mala byť poctená nanebovzatím a vyvýšená ako kráľovná s korunou z dvanástich hviezd, ktorej slúžia vládcovia nad dňom a nocou? Ľudia sa občas čudujú, že ju nazývame Matka života, milosrdenstva či spásy, no čím sú všetky tieto tituly v porovnaní s týmto jedným menom, Bohorodička?

Cirkevní spisovatelia začali Preblahoslavenej Panne Márii pripisovať titul Theotokos len o trochu neskôr, ako o nej čítame ako o druhej Eve. Prvýkrát sa vyskytuje v dielach Origena (185-254): ten však ako svedok za Egypt a Palestínu zároveň dosvedčuje, že sa používal ešte pred jeho dobou, lebo, ako nás informuje Sokrates, „vykladal, ako sa má používať, a obšírne o tejto otázke diskutuje“. O necelé dve storočia (431) sa na všeobecnom koncile zvolanom proti Nestoriovi stal súčasťou formálneho dogmatického učenia Cirkvi.

V tom čase Theodoret, o ktorom by sa na základe jeho straníckych známostí dalo predpokladať, že nebude naklonený jeho slávnostnému uznaniu, pripustil, že „používať tento pojem podľa apoštolskej tradície učili starobylí a viac než starobylí hlásatelia pravej viery“. V tom istom čase povedal Ján z Antiochie, dočasný ochranca Nestoria, ktorého heréza spočívala práve v odmietnutí tohto pojmu: „Tento titul neodmietol žiadny cirkevný učiteľ. Tí, ktorí ho používali, sú mnohí a významní, a tí, ktorí ho nepoužívali, tých prvých za to nenapádali.“

Ak v období medzi Origenom a koncilom hľadáme Otcov, ktorých spomína Alexander, že tento pojem používali, nachádzame medzi nimi o nič menšie mená než Archelaa z Mezopotámie, Eusébia z Palestíny, Alexandra z Egypta v treťom storočí a vo štvrtom Atanáza, ktorý ho mnohokrát zdôrazňuje, Cyrila z Palestíny, Gregora z Nyssy a Gregora Nazianzského z Kapadócie, Antiocha zo Sýrie a Ammonia z Trácie – nehovoriac o cisárovi Juliánovi, ktorý nemal svetské ani cirkevné bydlisko, a tak je svedkom za celé kresťanstvo.

Iný a skorší cisár Konštantín používa vo svojom príhovore biskupom zhromaždeným v Nicei ešte explicitnejší titul: „panenská Bohorodička“ a používa ho aj Ambróz Milánsky, Vincent a Kassián v južnom Francúzsku a neskôr sv. Lev.

Toľko k slovu Bohorodička. Bolo by zdĺhavé uvádzať úryvky z autorov, ktorí (či už ho používajú, alebo nie) vyjadrujú myšlienku, ktorú označuje...

Inzercia

Toto je teda viera Otcov o Preblahoslavenej Panne. Nemusíme sa preto čudovať, že sa onedlho pretvorila na pobožnosť. Niet divu, že si prestávali dávať pozor na jazyk, keď bol za jeho bezpečnú hranicu formálne vyhlásený taký veľký pojem ako „Bohorodička“. Niet divu, že sa časom vyjadrovali stále odvážnejšie, lebo plnosť jeho významu sa mohla vyčerpať len za dlhý čas.

A naozaj, ako sa aj dalo [s pár výnimkami] predpokladať, myslenie v týchto raných časoch skutočne jednoznačne smerovalo k tomu, že zdôrazňovalo význam Preblahoslavenej Panny a skôr zväčšovalo jej pocty, než by ich obmedzovalo...

„Bola sama, spôsobila spásu sveta a počala vykúpenie všetkých,“ hovorí Ambróz, „mala takú veľkú milosť, že si nielenže sama uchovala panenstvo, ale udelila ho aj tým, ktorých navštívila.“ „Ona je výhonok z kmeňa Jesseho,“ hovorí sv. Hieronym, „a východná brána, ktorou vchádza a vychádza iba veľkňaz, a predsa je stále zavretá“... „Mystické nové nebo“, „nebesia okrášľujúce božstvo“, „plodný vinič“, „pomocou ktorého sme prenesení zo smrti do života“, podľa sv. Efréma. „Manna, ktorá je chutná, jasná, lahodná a panenská, ktorá akoby prišla z neba a vyliala sa na všetok ľud v cirkvách, pokrm príjemnejší než med“, podľa sv. Maxima.

Bazil zo Seleukie vraví: „žiari jasnejšie než všetci mučeníci, tak, ako slnko žiari jasnejšie než hviezdy a to sprostredkúva medzi Bohom a ľuďmi“. „V mysli prebehni celé stvorenie,“ hovorí Proklos, „a pozri, či sa niektoré rovná Presvätej Panne Bohorodičke alebo ju prevyšuje.“ „Zdravas, Matka, odetá do svetla, svetla, ktoré nezapadá,“ hovorí Theodotos alebo niekto iný v Efeze, „zdravas nijako neporušená matka svätosti; zdravas, najpriezračnejší prameň životodarného prúdu.“

A na efezskom koncile vraví aj sv. Cyril: „Zdravas. Mária, Matka Božia, vznešený poklad spoločný celému svetu, neuhasiteľná lampa, koruna panenstva, žezlo pravej viery, nezničiteľný chrám, príbytok bezhraničného, Matka a Panna, vďaka ktorej sa vo svätých evanjeliách nazýva požehnaným ten, ktorý prichádza v mene Pánovom... vďaka ktorej sa posväcuje Najsvätejšia Trojica... vďaka ktorej sa radujú anjeli a archanjeli, diabli sa dávajú na útek... a padnuté stvorenie sa prijíma do neba, atď., atď.“

Toto je len časť oslavných rečí, ktoré sv. Cyril prednášal na treťom ekumenickom koncile.

John Henry Newman (1801 – 1890) bol menovaný za kardinála Levom XIII. v roku 1879, blahorečený Benediktom XVI. v roku 2010 a svätorečený pápežom Františkom 13. októbra 2019. Bol jedným z najdôležitejších katolíckych spisovateľov posledných niekoľkých storočí.

Pôvodný článok: The Church Fathers and the Mother of God. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame