Homília Johna Henryho Newmana: Jednotlivosť duše

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Homília Johna Henryho Newmana: Jednotlivosť duše

Svätý John Henry Newman. Foto – Wikipédia

Každá duša človeka, ktorý žije alebo žil na zemi, má jedinečnú existenciu – a to vo večnosti, nielen v čase.

„A navráti sa prach do zeme, čím bol aj predtým; a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal“ (Kazateľ 12, 7).

V týchto slovách sa nám pripomína, že v okamihu smrti sa duch človeka vracia k Bohu. Autor posvätného textu nehovorí len o dobrých ľuďoch alebo členoch Božieho vyvoleného národa, ale o ľuďoch všeobecne. Platí to o každom človeku, že keď sa duša oddelí od tela, vracia sa k Bohu. On ju stvoril a poslal do tela. On ju v tele udržiava; udržiava dušu v samostatnej existencii, kdekoľvek sa nachádza.

Duša oživuje telo, kým trvá život; a potom sa znovu vracia – smrťou človeka klesá do svojho neviditeľného stavu. S námahou premýšľajme o tejto pravde, hoci si možno myslíme, že jej dobre rozumieme.

Vec, na ktorú treba upriamiť myseľ, je tá, že každá duša človeka, ktorý žije alebo žil na zemi, má jedinečnú existenciu – a to vo večnosti, nielen v čase; v neviditeľnom svete, nie iba v tomto; nielen počas tejto smrteľnej existencie, ale navždy od okamihu svojho stvorenia; či je spojená s telom, alebo nie je.

Ľudí spájame ako tehly do budovy

Nič nie je ťažšie, ako si uvedomiť, že každý človek vlastní jedinečnú dušu. Že každý jeden zo všetkých miliónov ľudí, ktorí žijú a ktorí žili, je sám osebe úplná a samostatná bytosť, akoby nebol na svete nikto iný, iba on sám.

Myslíte si, napríklad, že veliteľ armády si toto uvedomuje, keď vysiela nejaký oddiel svojich mužov na nebezpečnú úlohu? Nepýtam sa, či koná správne, že ich posiela; zaujíma ma iba fakt, či si ten veliteľ naozaj uvedomuje, že každý jeden z tých úbohých mužov má dušu, ktorá je dotyčnému mužovi taká drahá, taká vzácna svojou prirodzenosťou, ako jeho vlastná duša?

Nemyslíte, že hľadí na oddiel tých mužov skôr kolektívne ako na jednu masu, ako na nejaké časti väčšieho celku, ako na kolesá alebo pružiny nejakého veľkého mechanizmu, ktorému pripisuje jednotlivú existenciu a nie každej duši, z ktorej sa ten oddiel skladá?

Tento jeden príklad postačí na to, aby som objasnil, čo chcem povedať. Platí to o nás všetkých, že málo chápeme učenie o jednotlivosti ľudskej duše. Ľudí zaraďujeme do spoločného množstva, ako spájame tehly do budovy.

Všimnite si, ako obvykle hľadíme na históriu, politiku, obchod a podobne, a presvedčíte sa, že hovorím pravdu. Zovšeobecňujeme a vytvárame axiómy a potom uvažujeme o týchto produktoch našich myslí a pracujeme s nimi, akoby boli skutočné, nevšímajúc si to, čo je skutočnejšie ako naše myšlienky.

Vezmime si iný príklad: čo znamená, keď hovoríme o národe? Nuž, v skutočnosti to znamená, že určitý vymedzený počet nesmrteľných jednotlivcov je zhodou okolností počas niekoľkých rokov zoskupený spôsobom, aby jeho členovia mohli spolupracovať a navzájom sa ovplyvňovať, a tak pôsobiť na ostatný svet, aby získavali vo svete prevahu, silu a bohatstvo, a aby vyzerali a hovorilo sa o nich, akoby boli jedna bytosť.

Na krátku dobu sa zdajú byť jednou skutočnosťou a my na základe toho, že sa zvykneme riadiť tým, čo vidíme, ich považujeme za jednotu a zabúdame, že by mohli byť aj niečo iné. A keď umiera jeden alebo druhý, nevšímame si, že ide o prechod nesmrteľných bytostí do neviditeľného stavu, že celok, ktorý sa javí, je len zdanie, a že skutočnosť sú jednotlivci.

Nie, my si z toho nerobíme nič, a hoci stále noví ľudia umierajú a stále noví sa rodia, a tým sa ľudstvo stále mení, predsa na to zabúdame. Sme nevnímaví ku všetkým, ktorí sú pripočítaní, a stále si myslíme, že tento celok, ktorý voláme národom, je jedno a to isté, a že jednotlivci, ktorí prichádzajú a odchádzajú, jestvujú len v národe a pre národ, akoby boli iba zrnká na kope pšenice alebo listy na strome.

Každá bytosť je vlastným stredobodom

Alebo skúmajme niektoré veľkomesto. Zástupy ľudí prúdia ulicami, niektorí pešo, niektorí v drožkách; obchody aj domy sú plné, ak by sme do nich mohli vidieť. Všetko je plné života. A tak si znovu utvárame predstavu lesku a veľkoleposti, prebytku a sily.

Aká je však pravda? Nuž taká, že každá bytosť na tej ohromnej ľudskej križovatke je vlastným stredobodom, a všetko naokolo sú iba tiene, „márne tiene“, ktorými „kráča a umára sa nadarmo“. Má svoje osobné nádeje a obavy, túžby, myšlienky a ciele; pre seba je všetkým, a každý iný je vlastne ničím.

Nikto okolo sa ho nemôže skutočne dotknúť, dotknúť sa jeho duše, jeho nesmrteľnosti. Musí žiť so sebou navždy. Je v ňom nepostihnuteľná hĺbka, nekonečná priepasť existencie; a scéna života, na ktorej na okamih vystupuje, je iba ako odraz slnečného lúča.

Vezmime si iný príklad: keď čítame o histórii a dozvedáme sa správy o veľkom zabíjaní a masakroch, moroch, hladomoroch, požiaroch a podobne, sme zvláštnym spôsobom zvyknutí pokladať celky ľudí za samostatné skutočnosti. Nie sme schopní si uvedomiť, že masa je súčtom nesmrteľných duší.

Hovorím nesmrteľných duší: každý z tohto množstva nielenže vlastnil za života na zemi, ale vlastní dušu, ktorá sa v svojom čase iba vrátila k Bohu, ktorý ju dal, a nezahynula, ale stále žije pred Bohom.

Nie sme schopní si uvedomiť, že masa je súčtom nesmrteľných duší. Zdieľať

Všetky tie milióny a milióny ľudských bytostí, ktoré kedy kráčali po zemi a pozerali na slnečný deň postupne za sebou, existujú v tejto chvíli spoločne. Myslím, že každý z nás uzná, že toto si dostatočne neuvedomujeme. Všetci tí Kanaánčania, ktorých zabili Izraeliti, každý z nich sa nachádza niekde v duchovnom vesmíre, teraz a v tejto chvíli, kde mu Boh určil miesto.

Čítame: „Mečom vykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v Jerichu, mladíkovi i starcovi.“ A zase o meste Hai: „Všetkých padlých v ten deň, mužov i žien, sa počíta na dvanásťtisíc, všetko haiskí obyvatelia.“ A na inom mieste: „Jozue dobyl Makedu, Lebnu, Lachiš, Eglon, Hebron a Dabiru a zničil ich mečom, že z nich nenechal ani jedného“ (Joz 6; 8; 10).

Každá z duší týchto ľudí stále žije. Kým boli na zemi, mali svoje vlastné myšlienky a city, tie majú aj teraz. Mali svoje záľuby a ciele, šli za tým, čo považovali za dobré a mali z toho pôžitok, a v takom alebo onakom stave stále žijú. To, čo konali v tele, má určite vplyv na ich terajší osud. Žijú a očakávajú deň, ktorý má prísť, keď sa všetky národy postavia pred Boha.

Ale prečo mám hovoriť o jednotlivých kmeňoch Kanaánu, keď Písmo hovorí o väčšom, všeobecnom súde, a na jednom mieste naznačuje súčasný stav strašného očakávania tých, ktorí v ňom boli účastní? Aký strašný súd bola potopa! Všetci ľudia na zemi, okrem ôsmich, boli ňou zničení.

Ten starý svet duší stále žije, aj keď ich telesný príbytok pohltila voda. Ako hovorím, Písmo to naznačuje, tajomne, a predsa s dostatočnou istotou. Svätý Peter hovorí o „duchoch vo väzení“, t. j. toho času vo väzení; o dušiach, ktoré „nechceli veriť, keď Božia trpezlivosť za Noemových dní vyčkávala“ (1 Pt 3,20).

Tie mnohé a mnohé duše, ktoré boli násilím vyhnané zo svojich tiel vodami potopy, jestvovali aj dvetisíc rokov neskôr, keď apoštol Peter písal tieto slová. Bezpochyby jestvujú aj teraz.

A takisto duše mnohých ďalších, o ktorých hocikde čítame. Všetci Židia, ktorí zahynuli pri obliehaní Jeruzalema, žijú stále; Sennacheribova armáda stále žije; všetci prenasledovatelia Cirkvi, ktorí kedy žili, stále jestvujú. Babylonskí králi sú stále nažive; sú už, ako opisuje prorok, slabí a „dole v podsvetí“, tiež však majú vydať svoj účet a čakajú na deň, kedy ich zhromaždia.

A každý, kto si získal meno vo svete, všetci mocní vojenskí vodcovia, ktorí kedy žili, všetci štátnici, ľstiví radcovia, konšpirujúci sprisahanci, opovážliví dobrodruhovia, ziskuchtiví obchodníci a arogantní násilníci, všetci stále majú bytie, hoci bezmocné a neužitočné.

Balaám, Saul, Joab, Achitofel, dobrí a zlí, múdri a nevzdelaní, bohatí aj chudobní, každý má svoje jednotlivé miesto, každý prebýva sám vo sfére svetla alebo tmy, kde si pripravil miesto svojím životom.

Aký pohľad to vytvára na dejiny! Máme zvyk čítať ich ako príbeh alebo rozprávku a zabúdame, že sa týka nesmrteľných bytostí, ktoré sa nestratia, ktoré sú tým, čím boli, akokoľvek sa mohol zmeniť svet.

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

A tak isto je to so všetkými menami na pomníkoch alebo v kostoloch, alebo na pamiatkach, všetci spisovatelia, ktorých mená vidíme v knižniciach, všetci robotníci, ktorí postavali veľké budovy, blízko alebo ďaleko, ktoré sú divmi sveta, všetci sú v Božej pamäti, všetci žijú.

Rovnako je to s tými, ktorých sme zažili a teraz už nie sú medzi nami. Nehovorím o tých, ktorých sme poznali a milovali. Na tých nedokážeme zabudnúť, nemôžeme sa zbaviť spomienky na nich. Myslím teraz na tých, ktorých sme niekedy v minulosti videli; je pravda, že aj oni žijú. Kde, to nevieme, ale žijú.

Môžeme si spomenúť, že ako deti sme raz videli nejakého človeka, a teraz nám to už pripadá skoro ako iba sen. Javí sa nám to ako nejaká príhoda, ktorá sa pominula a viac jej niet, ako nejaká udalosť chvíle, ktorá nemá dlhšieho trvania.

Aký pohľad to vytvára na dejiny! Máme zvyk čítať ich ako príbeh alebo rozprávku a zabúdame, že sa týka nesmrteľných bytostí, ktoré sa nestratia. Zdieľať

Keď prší dážď a vietor fúka, prehánky a búrky nemajú žiadne jestvovania mimo času, keď sme ich vnímali, sami osebe nie sú ničím. Ale ak sme hoci len raz videli Adamovho potomka, videli sme nesmrteľnú dušu. Nepominul sa ako vánok alebo slnečný jas, ale žije; žije v tomto okamihu v šťastí alebo biede na jednom z tých mnohých miest, v ktorých duše zotrvávajú až do konca.

Pripomeňme si ďalej všetkých, ktorých sme poznali o čosi lepšie, hoci nie dôverne – všetkých, ktorí umreli predčasne, ľudí, ktorých sme videli v plnom zdraví a živote a v okolnostiach, ktoré nám ukázali ich vnútro a zostalo po nich miesto v našich spomienkach. Odišli spred nášho zraku, každý so svojimi myšlienkami, aj oni čakajú na posledný súd.

Kto žije alebo žil, je určený pre večné šťastie alebo muky

Nazdávam sa, že nezvykneme takto uvažovať o druhých, nemožno však tvrdiť, že v týchto úvahách je niečo nesprávne. Ba myslím si, že skôr spôsob, ktorým zvykneme uvažovať o druhých, často nie je vhodný pre kresťanov, kým úvahy, ktoré teraz vyjadrujem, vhodné sú, pretože nám môžu pomôcť, aby sme si menej zakladali na svete a jeho očakávaniach a obavách, plánoch, úspechoch a radostiach.

Navyše, každá z duší, ktorá kedy žila na zemi, žije, ako som už naznačil, v jednom z dvoch duchovných stavov, od seba takých rozdielnych, že jeden je predmetom Božej priazne a druhý Jeho hnevu – jeden smeruje k večnému šťastiu a druhý k večnému nešťastiu. Platí to o mŕtvych aj o živých.

Všetci smerujú k jednému alebo druhému cieľu, pre nikoho nejestvuje prostredný stav; hoci zo situácie vo svete to môže vyzerať, že všetci sú v nejakom prostrednom stave, ktorý je vlastný každému.

A predsa, hoci aj všetci ľudia vyzerajú rovnako a hoci je pre nás nemožné poznať, v akom stave je človek v Božích očiach, jednako sú dve a iba dve kategórie ľudí a tie majú charakter a osud natoľko rozdielny ako svetlo a tma. Vzťahuje sa to aj na tých, ktorí žijú v tele, a ešte väčšmi na tých, ktorí už prešli do neviditeľného stavu.

Duší na nesprávnej strane priepasti je omnoho viac ako tých na správnej strane. Zdieľať

Žiadna pravda nemá takú živelnú silu než tá, že každý, kto žije alebo žil, je určený pre večné šťastie alebo muky. Je príliš obrovská, aby sme si ju mohli uvedomiť. To, čo som práve povedal –  že sú len dva stavy, že každý jednotlivec je v jednom alebo druhom a že tieto stavy, do ktorých sme jednotlivo zadelení, sú nevysloviteľne odlišné, pričom sa všetci na seba tak podobáme – to dokonale mätie našu myseľ.

Je to mimo nášho chápania, že môžeme žiť spolu ako príbuzní, priatelia, spoločníci, susedia, že si môžeme byť blízki a dôverní medzi sebou, že medzi nami môže jestvovať rámec bežných vzťahov, výmena názorov, postavení, vzájomný vplyv myslenia, vôle a správania, a predsa pri tom všetkom medzi nami môže byť bezodná priepasť, ktorá nás neviditeľne rozdeľuje na dve skupiny.

Bohu vďaka, nie je to teraz priepasť neprekonateľná; nie je neprekonateľná, kým neodídeme do druhého sveta. Predsa je to však priepasť skutočná, takže každý človek je v Božích neomylných očiach na jednej alebo jej druhej strane, a ak sa rozhodne vziať ho na druhý svet hneď, nájde sa alebo v raji, alebo na mieste múk.

Pán hovorí o dni súdu: „Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.“

To, čo dáva tejto pravde ešte väčšie silu, je dôvod, ktorý máme predpokladať, že duší na nesprávnej strane priepasti je omnoho viac ako tých na správnej strane. Nie je dobré špekulovať, ale je dobré byť si vedomý hroznej pravdy. Vieme len toľko, čo Kristus výslovne povedal – „mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“; „široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú“, kým „tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú“!

Je také ťažké žiť podľa viery!

Ak je to teda náročné uvedomiť si, že všetci, ktorí kedy žili, stále jestvujú, je to aspoň rovnako také náročné byť presvedčený, že sú alebo v stave večného odpočinku, alebo večného zatratenia; že všetci, ktorých sme poznali a ktorí odišli pred nami, a my všetci, ktorí stále žijeme, ak by sme mali umrieť v tomto okamihu, zaraz sa nájdeme alebo v jednom stave, alebo v druhom.

Ba čo viac, je takmer nemožné pochopiť, že nejaký človek pred nami, nech vyzerá akokoľvek odpudzujúco, je skutočne pod Božím hnevom a v stave zatratenia.

Je také ťažké žiť podľa viery! Ľudia majú problém prijať určité časti cirkevnej vierouky, ktoré sú viac alebo menej v protiklade s tým, čo vidíme.

Napríklad, proti viere v znovuzrodenie v krste hovoria: „Je možné, aby všetci pokrstení boli znovuzrodení milosťou, keď vidíme aký život vedú?“ Berú za dôkaz to, čo sa dá vidieť, pričom učenie Cirkvi si vyžaduje vieru.

A predsa je niečo väčšmi ohromujúce a ťažšie uveriť ako to, že niektorý človek pred našimi očami bez ohľadu na to, aký hriešny život vedie, je v danej chvíli pod večným Božím hnevom a musel by ho prijať, ak by odrazu umrel, a to sa aj stane, ak sa neobráti? To je niečo, v čom sa nevieme primäť k viere.

Čo nanajvýš uznáme je, že niektorí ľudia žijú v nebezpečenstve zatratenia. Ak touto opatrnou frázou chceme tvrdiť, že bezbožní ľudia sa môžu obrátiť pred smrťou alebo že sa nám môžu iba javiť ako bezbožní, ale v skutočnosti takí nie sú, preto je bezpečnejšie hovoriť o tom, že riskujú Boží hnev, než že sú pod Božím hnevom, do tejto miery je to správne.

Ale mýlime sa, ako sa to často deje, keď chceme poprieť, že bezbožní ľudia ako takí, či ich možno s istotou poznať alebo nie, sú v tejto chvíli nielen v nebezpečenstve, ale skutočne pod mocou Božieho hnevu. O zdravých ľuďoch v krajine nakazenej chorobou možno povedať, že sú v nebezpečenstve choroby, o vojakoch v boji možno povedať, že sú v nebezpečenstve zranenia, ale bezbožní ľudia nielen riskujú, ale sú v stave Božieho trestu.

Keď vidíme bezbožného človeka, vidíme toho, ktorý je pod Božím trestom, a ak sa vyjadrujeme opatrne, tak s nádejou na jeho pokánie ako aj z obozretnosti, že ho málo poznáme. Ale bez ohľadu na to, či ľudia, ktorých vidíme, sa zmenia alebo nezmenia, je isté, že každý, kto umrie, prechádza zaraz do jedného z dvoch stavov, a ak umrie nezmierený s Bohom a neposvätený jeho milosťou, ide do stavu večného nešťastia.

Ľudia nevedia pripustiť ani čistú možnosť, že niektorá bytosť je zatratená, odmietajú túto myšlienku, a preto keď človek zomrie, robia záver s jedinou alternatívou, že zosnulý musel odísť do Abrahámovho lona, a hovoria to opovážlivo. Zdieľať

Ako málo si to väčšina ľudí vo svete uvedomuje, ukazuje správanie pozostalých priateľov po smrti ich blízkeho. Bez ohľadu na to, aký bol zosnulý človek notorický hriešnik, známy alkoholik, ktorý sa nestaral o kresťanské povinnosti; bez ohľadu na to, že nemajú žiaden dôvod predpokladať, že pred smrťou myslel na nádej a Božiu milosť, budú všetci veriť, že odišiel do neba, budú s presvedčením hovoriť o jeho pokoji, o tom, že sa skončili jeho trápenia, že sa vyslobodil a podobne.

Budú rozoberať tieto veci, hoci ich povinnosť je byť ticho v chvejúcej sa nádeji a odovzdanosti.

Prečo vlastne hovoria a uvažujú týmto spôsobom? Zjavne preto, že nedokážu pripustiť, že on alebo oni môžu byť zatratení. Aj najhorší z ľudí majú vlastnosti, ktoré ich robia drahými blízkym ľuďom. Majú svoje ľudské náklonnosti v takej alebo onakej forme. Dokonca aj čarodejnica z Endoru prejavila súcit a prijatie svojmu hosťovi a to nás dojíma.

Ľudské city nemôžu jestvovať v pekle a my si nedokážeme myslieť, že sú v pekle tí, ktorí ich majú. Z tohto dôvodu, ľudia nevedia pripustiť ani čistú možnosť, že niektorá bytosť je zatratená, odmietajú túto myšlienku, a preto keď človek zomrie, robia záver s jedinou alternatívou, že zosnulý musel odísť do Abrahámovho lona, a hovoria to opovážlivo.

Pre potvrdenie svojho presvedčenia sa chytajú nejakého slova, ktoré povedal v svojej chorobe, keď bol pokojnejší či slabší, alebo hovoria o ľahkosti umierajúceho.

Budeme prežívať to, v čo zatiaľ iba veríme

Ak je ťažké prijať, že medzi nami sú aj v tejto chvíli ľudia v stave duchovnej smrti, ako si máme uvedomiť, že skutočnosť môže byť taká, že ich je veľa – veľké množstvo?

Ako sa máme presvedčiť o veľkej pravde, že napriek vonkajšiemu zdaniu je ľudská spoločnosť iba časťou neviditeľného sveta a že v skutočnosti je rozdelená do dvoch zložiek – Božích synov a deti zlého, že niektorým dušiam posluhujú anjeli, iné držia v zajatí démoni, že niektorí sú „spoluobčania svätých“ a neviditeľného „Božieho domu“ a ďalší spoločníkmi odvekých nepriateľov, ktorí teraz čakajú vo väzení na súd.

Akým požehnaním by bolo pre nás, keby sme to naozaj mohli pochopiť! Akú zmenu zmýšľania by to v nás spôsobilo, ak len nie sme úplne skazení, ak by sme porozumeli, kto sme a kde sa nachádzame – zodpovedné bytosti podrobené skúške s Bohom ako svojím priateľom a diablom ako protivníkom, a že postupujeme určitým smerom na ceste alebo do neba, alebo do večného zatratenia.

Vyhýbajte sa hriechu ako hadovi – vyzerá a sľubuje dobré, ale potom hryzie. Zdieľať

Žiadna pravda, akokoľvek hrozná a uvedomená, to nezmení, ak niet lásky k Bohu a svätosti, ale nik z nás, dúfajme, nie je v takomto zlom stave. Človek si túži myslieť, že nikto sa tak neprevinil proti Duchu milosti a Krvi večnej zmluvy, aby v ňom nezostalo nič z prirodzenosti znovuzrodenej krstom, ale stačí, ak zavrie oči pred vonkajším svetom a otvorí ich pre vnútorný svet, a pozoruje svoj skutočný stav a vyhliadky, pripomenie si svoj minulý život, a to ho privedie k obráteniu a polepšeniu sa.

Usilujte sa teda, moji bratia, uvedomiť si, že máte dušu, a modlite sa k Bohu, aby vám k tomu dopomohol. Usilujte sa odvrátiť svoje myšlienky a názory od viditeľných vecí a dívajte sa na skutočnosť tak, ako na ňu hľadí Boh, súďte tak, ako On súdi.

Prejde málo rokov a skutočne budete prežívať to, v čo zatiaľ iba veríte. Keď prejdete do neviditeľného stavu, nebude viac treba námahy rozjímania, ku ktorému vás pozývam. Už nebude potrebné zavárať oči pred týmto svetom, keď sa tento svet rozplynie a pred sebou nebudete mať nič len Boží trón a pomalý, no vytrvalý pohyb v príprave na súd. V tom intervale, keď budete v tom ohromnom priestore duší bez tiel, aké budú vaše myšlienky o svete, ktorý ste opustili!

Aké úbohé sa budú zdať najvyššie ciele, aké slabé najpálčivejšie vášne v porovnaní s večnými cieľmi a nekonečnou blaženosťou, ktorej vaša duša napokon bude môcť byť schopná!

Moji bratia, nech vás sprevádza táto myšlienka každý deň, zvlášť keď ste pokúšaní k hriechu. Vyhýbajte sa hriechu ako hadovi – vyzerá a sľubuje dobré, ale potom hryzie. Hriech je hrozný pre pamäť, hrozný už na zemi, ale v tom strašnom čase, keď sa skončí život a budete čakať v tichosti na súd, bez možnosti nájsť rozptýlenie myšlienok, kto môže povedať, aká hrozná bude spomienka na hriechy, ktorých ste sa dopustili v tele?

Vtedy obava z trestu, keď nás Kristus zrazu navštívi, bezpochyby tisícnásobne preváži uspokojenie, ktoré sprevádzalo vykonanie hriechov. A ak je to tak, aký bude skutočný pomer medzi touto mučiacou obavou a trestom, keď napokon bude udelený?

Vložme si do srdca Spasiteľove milosrdné slová. „Nebojte sa,“ hovorí, „tých, čo zabíjajú telo a potom už nemajú čo urobiť!  Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla! Áno, hovorím vám, tohoto sa bojte!“

Preložil o. Ján Dolný OSB.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo