Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
12. apríl 2020

Túto ťarchu nemohol zniesť nikto, iba Boh

Zamyslenie o utrpení Ježiša Krista od svätého Johna Henryho Newmana.
Túto ťarchu nemohol zniesť nikto, iba Boh

Vzkriesený Kristus na maľbe Rembrandta H. van Rijna, 1634. Foto: rembrandt-art.tumblr.com

Drahí bratia, Ježiš Kristus mal niesť ťarchu hriechu, mal niesť vaše hriechy, mal niesť hriechy celého sveta. Hriech je pre nás čosi ľahké, veľa si z neho nerobíme a nechápeme, ako je možné, že si z neho tak veľa robí Stvoriteľ. Nevieme si predstaviť, že by si zasluhoval odplatu, a keď po ňom prichádzajú tresty, dokonca aj v tomto svete, pokúšame sa ich vysvetliť nejako inak alebo sa na ne snažíme nemyslieť.

Vezmime si však, čo je to vlastne hriech. Je to vzbura voči Bohu, akt zrady, ktorého cieľom je zvrhnutie a smrť zvrchovaného vládcu. Je to čosi, ak môžem použiť silné vyjadrenie, že keby božský Vládca sveta mohol prestať jestvovať, hriech by bol dostatočne silný na to, aby to spôsobil.

Hriech je vzbura voči Bohu, akt zrady, ktorého cieľom je zvrhnutie a smrť zvrchovaného vládcu. Je to čosi, ak môžem použiť silné vyjadrenie, že keby božský Vládca sveta mohol prestať jestvovať, hriech by bol dostatočne silný na to, aby to spôsobil. Zdieľať

Hriech je smrteľným nepriateľom Najsvätejšieho, takže nemôžu jestvovať obaja pospolu. A ako ho Najsvätejší vyháňa zo svojej prítomnosti von do tmy, tak aj keby Boh mohol byť menej než Bohom, hriech by ho mal moc takým urobiť. A tu si vezmime, bratia, že len čo si Všemohúca Láska zobrala telo, vstúpila do tohto stvoreného poriadku a podrobila sa jeho zákonom, tento protivník dobra a pravdy hneď využil túto príležitosť, vrhol sa na telo, ktoré si vzal, pevne sa naň prichytil a bol jeho smrťou.

Závisť farizejov, Judášova zrada a zúrivosť ľudu boli len nástrojmi vyjadrenia nepriateľstva, ktoré hriech pociťoval voči večnej čistote, len čo Boh sám vstúpil do jeho dosahu vo svojom nekonečnom milosrdenstve voči ľuďom. Hriech sa ho nemohol dotknúť v jeho Božej vznešenosti, ale mohol naň zaútočiť tak, ako to on dovolil, čiže prostredníctvom jeho ľudskej prirodzenosti. A to, čo z toho vzišlo, smrť vteleného Boha, je pre vás len poučením, bratia moji, čo je to vlastne hriech a čo vtedy, keď nadišla jeho hodina a bol na vrchole svojej sily, dopadalo na jeho ľudskú prirodzenosť, keď sám dovolil, aby túto prirodzenosť tak veľmi naplnili hrôza a zdesenie už len zo samotného očakávania toho, čo malo prísť.

Tam a vtedy, vo svojej najstrašnejšej hodine, Spasiteľ sveta kľačal, odložil ochranu svojho božstva, odvolal svojich anjelov, ktorí ho neochotne poslúchli a ktorých myriady boli pripravené prísť, len čo zavolá, otvoril náruč a hoci bol bez hriechu, obnažil si hruď pred útokom svojho nepriateľa – nepriateľa, ktorého dychom bol mor a objatím smrteľný zápas. Tam kľačal, meravo a bez pohybu, kým mu odporný a strašný démon odieval ducha do rúcha zmáčaného vo všetkom, čo je na ľudských zločinoch ohavné a odporné. To sa mu začalo lepiť okolo srdca, naplnilo mu svedomie, prešlo do každého zmyslu a póru jeho mysle a pokrylo ho ako morálna lepra, až mal takmer pocit, že je tým, čím nikdy nemohol byť a čím by ho veľmi rád spravil jeho nepriateľ.

Aká hrôza, keď sa pozrel, a nespoznával sa! Cítil sa ako hnusný a odporný hriešnik, keď živo vnímal všetku tú skazenosť, ktorá sa mu liala na hlavu a tiekla až po samý okraj jeho šiat! Aký zmätok, keď zistil, že jeho oči, ruky, nohy, pery a srdce už akoby patria Zlému, a nie Bohu!

Sú toto ruky nepoškvrneného Baránka Božieho, kedysi nevinného, no teraz zakrvavené desaťtisíckami barbarských zločinných skutkov? Sú to jeho pery, ktoré nevyslovujú modlitbu, chválu a sväté požehnania, ale sú akoby poškvrnené kliatbami, rúhaniami a diabolským učením? Alebo jeho oči, znesvätené všetkými zlými pohľadmi a modloslužobnými fascináciami, pre ktoré ľudia opustili svojho Stvoriteľa, hoci sa mali klaňať len jemu? V ušiach sa mu ozývajú zvuky hýrenia a zvád, srdce mu mrazí lakomstvo, krutosť a nevera a samotnú pamäť mu ťaží každý hriech, ktorý bol spáchaný od pádu človeka v raji vo všetkých kútoch zeme. Je tam pýcha starých obrov, žiadostivosť piatich miest, zatvrdlivé srdce Egypta, ctižiadostivosť Bábelu a nevďačnosť a pohŕdanie Izraela.

Závisť farizejov, Judášova zrada a zúrivosť ľudu boli len nástrojmi vyjadrenia nepriateľstva, ktoré hriech pociťoval voči večnej čistote, len čo Boh sám vstúpil do jeho dosahu vo svojom nekonečnom milosrdenstve voči ľuďom. Zdieľať

Kto nepozná trápenie, ktoré spôsobuje neodbytná myšlienka? Napriek odmietaniu sa stále znova a znova vracia, aby aspoň otravovala, keď už nemôže zviesť. Alebo nejaká odporná a hnusná predstava, ktorá v žiadnom prípade nie je jeho vlastná, ale útočí na myseľ zvonka? Alebo zlé poznanie, získané vlastnou vinou alebo aj bez nej, no ktorého by sa veľmi rád, hoci aj za vysokú cenu, raz a navždy zbavil? A takíto protivníci, zvelebený Pane, sa teraz v miliónoch zhromažďujú okolo teba. Ich šíky sú početnejšie než kobylky, než nápory moru, muchy a žaby, ktoré boli poslané proti faraónovi.

Sú tu všetky: hriechy živých, mŕtvych aj ešte nenarodených, zatratených i spasených, tvojho ľudu i cudzincov, hriešnikov i svätcov. Sú tu tvoji najdrahší, máš tu svojich svätých a vyvolených; svojich troch apoštolov, Petra, Jakuba a Jána, no nie ako tešiteľov, ale ako žalobcov, ako Jóbových priateľov, ktorí „vyhadzovali popol k nebu“ a vŕšia ti kliatby na hlavu. Boli tam všetci, až na jednu. Len jedna tam nie je, lebo len tá, čo nemala podiel na hriechu, ťa mohla utešiť, a preto nie je nablízku.

Bude ti nablízku na kríži, no v záhrade pri tebe nie je. Po celý život ťa sprevádzala a bola ti dôverníčkou, tridsať rokov ste si vymieňali čisté myšlienky a sväté rozjímania, no jej panenské uši by možno nezniesli a jej nepoškvrnené srdce nepoňalo to, čo sa ti teraz odohráva pred očami.

Túto ťarchu nemohol zniesť nikto, iba Boh. Občas si svojim svätým ukázal jediný hriech, ako sa javí vo svetle tvojej tváre, alebo ľahké, nie ťažké hriechy, a oni nám povedali, že tento pohľad ich skoro zabil, ba že by ich aj zabil, keby im okamžite nebol vzatý z očí.

Inzercia

Božia Matka napriek svojej svätosti, ba práve pre ňu, nemohla zniesť ani len jeden kus z tejto nespočetnej satanovej hávede, ktorá ťa teraz obklopuje. Sú to dlhé dejiny sveta a len samotný Boh dokáže zniesť ich tiaž. Zmarené nádeje, porušené sľuby, zahasené svetlá, zosmiešnené varovania, stratené príležitosti; zrada nevinných, zatvrdlivosť mladých, opätovný pád kajúcnikov, porážka spravodlivých, zlyhania starých; sofistika nevery, svojvôľa vášne, zaťatosť pýchy, tyrania zlozvykov, rakovina výčitiek, vyčerpávajúca horúčka starostí, úzkosť z hanby, chradnutie zo sklamania, choroba zo zúfalstva; toto kruté, žalostné divadlo, tieto srdcervúce, hnusné a odporné výjavy, z ktorých sa dá zošalieť; ba aj divoké tváre, pery vykrútené v kŕči, zapýrené líca, temný pohľad ochotných otrokov zla, toto všetko je teraz pred ním, na ňom a v ňom.

Tak, ako sa jeho umučenie začalo v jeho duši, tak sa dušou i skončilo. Nezomrel na telesné vyčerpanie ani na telesnú bolesť. Jeho utrápené srdce sa mu z vlastnej vôle zlomilo a on odovzdal svojho ducha Otcovi. Zdieľať

Všetko toto je teraz s ním namiesto nevýslovného pokoja, ktorý mu prebýval v duši od chvíle, keď bol počatý. Je to na ňom, je to takmer jeho vlastné. Volá k svojmu Otcovi, akoby nebol obeť, ale zločinec. Jeho predsmrtný zápas nadobúda formu viny a výčitiek svedomia. Robí pokánie, vyznáva sa a vyslovuje ľútosť nekonečne skutočnejšie a s väčšou cnosťou než mali všetci svätí a hriešnici dohromady. Lebo je jedinou obeťou za nás všetkých, jediným zadosťučinením, skutočným kajúcnikom, len nie skutočným hriešnikom...

Tento kalich, pred ktorým jeho prirodzená slabosť sprvu cúvla, ešte nevypil až do dna. Ešte malo prísť zajatie a vypočúvanie, bitka a väzenie, súd a výsmech, chodenie sem a ta, bičovanie a tŕňová koruna, pomalý pochod na kalváriu a ukrižovanie. Ešte musia pomaly prejsť deň a noc, hodina za hodinou, kým nepríde koniec a zadosťučinenie nebude úplné.

A potom, keď nadišla určená chvíľa a on dal svoje slovo, tak, ako sa jeho umučenie začalo v jeho duši, tak sa dušou i skončilo. Nezomrel na telesné vyčerpanie ani na telesnú bolesť. Jeho utrápené srdce sa mu z vlastnej vôle zlomilo a on odovzdal svojho ducha Otcovi.

Sv. John Henry Newman (1801 – 1890) bol jeden z najvýznamnejších katolíckych spisovateľov za posledných pár storočí. V roku 1979 ho Lev XIII. vymenoval za kardinála, v roku 2010 ho Benedikt XVI. blahorečil a 13. októbra 2019 ho pápež František svätorečil.

 

Pôvodný text: None Was Equal to the Weight but God.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame