Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
22. december 2019

Adventná kázeň svätého Johna Henryho Newmana: Nereálne slová

Žime v úcte k pravde a modlime sa, aby nám Boh dal dobrú vôľu, svetlo milosti a duchovnú posilu, aby v nás viera mohla priniesť svoje ovocie.
Adventná kázeň svätého Johna Henryho Newmana: Nereálne slová

Foto – Wikipedia

„Kráľa v jeho kráse uzrú tvoje oči, uvidia rozsiahlu krajinu“ (Izaiáš 33,17).

Prorok nám hovorí, že veriaci, ktorí budú slúžiť Bohu pod jarmom evanjelia, dostanú výsadu vidieť nebeské skutočnosti, ktoré boli v Zákone iba naznačené. Čas pred príchodom Krista ukazoval iba tiene skutočnosti. Keď však prišiel náš Spasiteľ, priniesol nám pravdu a milosť. A keďže prišiel ako Pravda, žiada aj od nás, aby sme boli voči Nemu pravdiví a úprimní.

Byť pravdivý a úprimný znamená predovšetkým nazerať mysľou na všetky tie úžasné veci, ktoré vykonal, aby sme ich mohli poznávať. Keď Boh otvoril oči Balaámovej oslici, uvidela anjela a zareagovala na to, čo zazrela. Keď otvoril oči mladíka, Eliášovho sluhu, aj on zbadal vozy a ohnivé kone a povzbudil sa. Podobne teraz vnímajú Božiu prítomnosť kresťania, a to oveľa obdivuhodnejším spôsobom ako za starých čias.

Boh sa viditeľne zjavoval Jakubovi, Mojžišovi, Jozuemu a Izaiášovi; nám sa nezjavuje viditeľne, ale o to viac bezprostredne a pravdivo – nie bez spolupráce našej vôle, ale na základe viery a práve z toho dôvodu pravdivejšie, pretože viera je vybraný prostriedok na prijatie duchovnej milosti. Preto sa svätý Pavol modlí za Efezanov, „aby Kristus skrze vieru prebýval v ich srdciach“ a aby „osvietil oči ich srdca“. A svätý Ján píše, že „Boží Syn nám dal schopnosť poznať Pravého. A my sme v tom Pravom, v jeho Synovi Ježišovi Kristovi“ (Ef 3,17; 1,18; 1 Jn 5,20).

Nie sme už viac v krajine tieňov: máme pred sebou pravého Spasiteľa, pravdivú odmenu a pravdivé prostriedky duchovného znovuzrodenia. Poznáme pravdu o stave duše v prirodzenom stave a v stave milosti, zlo hriechu a dôsledky hriešnych rozhodnutí, spôsob, ako sa páčiť Bohu i správne motívy konania.

Kráčať vo svetle

Boh sa nám zreteľne zjavil, „zničil závoj rozvinutý nad celým ľudstvom a prikrývku, čo zakrýva všetky národy“. „Tma odchádza a už svieti pravé svetlo“ (Iz 35,7; 1 Jn 2,8). A preto hovorím, že od nás požaduje, aby sme kráčali „vo svetle, ako je on vo svetle“. Farizeji sa mohli vo svojom pokrytectve vyhovárať, že nedostali zjavenie jednoznačnej pravdy, my však nemáme pre svoju neúprimnosť už ani len tento úbohý dôvod. Nemáme šancu zamieňať jednu skutočnosť za druhú.

Dostali sme výslovný prísľub, že „tvoji učitelia sa viac neschovajú, očami budeš vidieť svojich učiteľov“, že „nezalepia sa viac oči vidiacich“, že každá vec sa bude nazývať správnym menom, že „nebudú viac volať blázna šľachetným ani podvodníka nenazvú vznešeným“ (Iz 30,20; 32,3 a 5). Jedným slovom, ako hovorí náš text, „naše oči uzrú kráľa v jeho kráse, uvidia rozsiahlu krajinu“. Naše vyznania, naše modlitby, naše vzťahy, naše rozhovory a diskusie, naše učenie musia odteraz byť úprimné alebo, expresívnym jazykom, musia byť reálne.

Zlo neúprimnosti sa v Cirkvi šírilo od samého začiatku. Zdieľať

Čo svätý Pavol hovorí o svojich spolupracovníkoch, že boli pravdiví, ako je Kristus pravdivý, sa má vzťahovať na všetkých kresťanov: „Toto je naša chvála, svedectvo nášho svedomia, že sme žili na svete a zvlášť u vás v Božej jednoduchosti a úprimnosti; nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti… Keď sa pre niečo rozhodujem, rozhodujem sa podľa tela, žeby u mňa ‚áno‘‚ ,áno‘ bolo aj ‚nie‘, ‚nie‘? Ako je Boh verný, naša reč k vám nie je aj ‚áno‘, aj ‚nie‘. Veď Boží Syn Ježiš Kristus… nebol ‚áno‘ aj ‚nie‘, ale v ňom bolo iba ‚áno‘. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ‚áno‘, a preto je skrze neho aj naše ‚amen‘ Bohu na slávu“ (2 Kor 12-20).

Sotva sa však treba rozširovať o tom, aký vzácny jav je pravdovravnosť a úprimná myseľ; natoľko vzácny, že kto je naozaj pravdivý, je už dokonalý človek. Zlo neúprimnosti sa v Cirkvi šírilo od samého začiatku. Ananiáš a Šimon neboli otvorení odporcovia apoštolov, ale falošní bratia. Náš Spasiteľ predvídal tento stav vecí, a preto je preňho príznačné, s akou nástojčivosťou vo svojom verejnom účinkovaní vystríhal možných nasledovníkov pred ľahkovážnym prístupom k náboženstvu alebo pred prijatím záväzkov, ktoré by s veľkou pravdepodobnosťou porušili.

A tak On, „pravé svetlo osvetľujúce každého človeka, ktoré prišlo na svet“, „Amen, verný a pravdivý Svedok, Počiatok Božieho stvorenia“ (Jn 1,9; Zjv 3,14) povedal mladému mužovi z vyšších vrstiev, ktorý ho letmo nazval „dobrý učiteľ“: „Prečo ma voláš dobrý?“ Napomenul ho, aby vážil svoje slová a potom mu rázne riekol: „Ešte ti jedno chýba.“

Keď mu istý človek vyznal, že ho bude nasledovať všade, kam pôjde, Ježiš mu nedal súhlas, ale povedal: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Keď svätý Peter hovoril z celého srdca za seba a za bratov: „Ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života,“ odvetil veľavravne: „Nevyvolil som si vás dvanástich?! A jeden z vás je diabol.“ To akoby povedal: „Zodpovedáte za seba.“ Keď dvaja z apoštolov vyslovili túžbu získať s ním miesto, Ježiš sa ich opýtal, či môžu „piť kalich, ktorý on pije, alebo byť pokrstení krstom, ktorým je on krstený“.

A keď „za ním šli veľké zástupy“, obrátil sa a povedal, že ak niekto nemá v nenávisti svojich najbližších, priateľov i seba samého, nemôže byť jeho učeníkom. Potom pokračoval upozornením všetkých, aby si najprv spočítali náklady, než sa rozhodnú ho nasledovať. Takáto je jeho láskavá prísnosť, s ktorou nás upozorňuje, aby nás mohol získať vo väčšej pravde.

Čo si napokon myslí o tých, ktorí k nemu prichádzajú a potom znova upadajú do prázdneho a pokryteckého vyznávania viery, sa dozvedáme z jeho slov Laodicejčanom: „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst“ (Mk 10,17-21; Mt 8,20; Jn 6,68-70; Mt 20,22; Lk 14,25-28, Zjv 3,15-16).

Vo Svätom písme máme pozoruhodný prípad rovnakého postoja v starozákonnom svätcovi, ktorý bol predobrazom Pána menom i úradom – v Jozuem, vodcovi vyvoleného národa pri vstupe do Kanaánu. Keď po dlhom úsilí nakoniec získali vlastníctvo zeme, ktorú Mojžiš a ich otcovia videli „z veľkej diaľky“, povedali mu: „Kiež je ďaleko od nás, aby sme opustili Pána a slúžili iným bohom! ... Chceme slúžiť Pánovi, lebo on je náš Boh!“ Jozue odpovedal: „Vy nebudete môcť slúžiť Pánovi! Veď on je svätý Boh, žiarlivý Boh: On neodpustí vaše priestupky a hriechy“ (Joz 24,16-19).

Nechce im brániť v poslušnosti, ale mierniť ich opovážlivé vyznanie. Jeho odpoveď nám pripomína strašné slová svätého Pavla o tom, že je nemožné obnoviť sa pokáním pre tých, ktorí celkom odpadli od viery!

To, čo sa píše o vyznaní Ježišových nasledovníkov, platí bezpochyby o každom vyznaní. Zložiť vyznanie je hra s ohňom, ak nedávame pozor na to, čo vyslovujeme. Slová majú zmysel, či ho prijímame alebo neprijímame; berieme na seba zodpovednosť za slová v ich skutočnom zmysle, ak z vlastnej viny neberieme ohľad na ich obsah.

Kto berie Božie meno nadarmo, nie je bez hriechu preto, že si pod týmto slovom nič nepredstavuje. Človek si nemôže sám určovať reč na dorozumievanie, a preto ľudí, ktorí skladajú vyznanie, ich okolie prijíma vo význame tohto vyznania a neospravedlňuje ich, ak mu oni sami nepripisujú žiaden význam. „Podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený“ (Mt 12,37).

Doba individuálneho vyznania

Tieto myšlienky je potrebné zvlášť pripomínať kresťanom v dnešnej dobe, pretože žijeme vo zvláštnej dobe vyznaní. Odpoviete mi mojimi vlastnými slovami, že každá doba je dobou vyznaní. Áno, v každom čase ľudia takým alebo onakým spôsobom skladajú vyznania, ale dnešná doba je takou v zvláštnom zmysle – je dobou individuálneho vyznania.

Dnes (či už to pokladáme za správne alebo nesprávne) je všade toľko subjektívneho názoru, toľko postojov a výhrad, toľko prednášok a kázania, toľko snahy o originalitu myslenia, že individuálne vyznanie sa stalo znakom doby, čo prináša svoje osobité dôsledky a zodpovednosť.

Je teda vhodné, ak sa v spojitosti s týmto textom zamyslíme nad niektorými z mnohých spôsobov, ktorými ľudia v dobe tejto alebo inej vydávajú nereálne vyznania, a pozerajúc nevidia, počúvajúc nepočujú, a ani nevládnu alebo sa neusilujú vládnuť nad tým, čo vyjadrujú slovami. Pokúsim sa o to vo väčšej šírke a s pozornosťou ku konkrétnym situáciám, ktoré nie sú nedôležité tým, že sú málo nápadné.

Pravdaže, stáva sa to bežne nielen v oblasti náboženstva, ale v rôznych okolnostiach, že sa vyjadrujeme nereálne, t. j. hovoríme o záležitostiach, ktoré naša myseľ neovláda. Ak by ste počuli človeka, ktorý sa nevyzná v záležitostiach armády, vydávať smernice o tom, ako sa majú správať vojaci v službe alebo ako treba správne zorganizovať ich stravu, ubytovanie alebo pochod, isto by ste považovali jeho počínanie za také, ktoré vyvoláva posmech a pohŕdanie mužov skúsených v boji.

Keby nejaký cudzinec prišiel do niektorého z našich miest a začal by bez zaváhania dávať rady o tom, ako riadiť dodávky pre naše trhy alebo viesť prácu polície, je isté, že ho prezradila jeho neznalosť vecí. Už sám takýto pokus by dokazoval poriadny nedostatok rozvahy a zmyslu pre skutočnosť. Vnímali by sme, že nám nerozumie a že keď sa o nás vyjadruje, hovorí slová, ktorým chýba zmysel.

Ak by sa slabozraký človek snažil rozhodovať o otázkach týkajúcich sa proporcií a farieb alebo nepočujúci robil závery o hudobných kompozíciách, vnímali by sme, že rozpráva na základe všeobecných princípov, predstavivosti alebo dedukcie a logických úvah, a nie z reálnej skúsenosti vecí, ktoré sú predmetom diskusie. Jeho reči by boli teoretické a nereálne.

Dnes je všade toľko subjektívneho názoru, toľko postojov a výhrad, toľko prednášok a kázania, toľko snahy o originalitu myslenia, že individuálne vyznanie sa stalo znakom doby. Zdieľať

Príkladom takéhoto bezobsažného spôsobu reči je situácia ľudí, ktorí sa dostanú do nejakej novej spoločnosti medzi cudzie tváre a nepredvídané okolnosti. Raz si vytvárajú sympatické názory o ľuďoch a veciach, druhý raz opačné, ale či sú ich názory také alebo iné, ľuďom, ktorí daných ľudí a veci poznajú, pripadajú zvláštne, nereálne a pokrivené. Cítia obdiv, kde by nemali, vidia iróniu, kde žiadna nie je; predstavujú si motívy, zle si vysvetľujú spôsoby, mýlia sa v charaktere, zovšeobecňujú a robia asociácie, ktoré jestvujú iba v ich hlave.

Čo možno vidieť v spoločenstvách ľudí, sa prejavuje rôznym spôsobom v rôznych situáciách aj pri jednotlivcoch. Niektorí ľudia sa napríklad usilujú byť výreční. Používajú veľké slová a imitujú vety druhých. Pritom sa nazdávajú, že ľudia, ktorých napodobňujú, chápali zmysel slov tiež tak slaboducho. Alebo si možno myslia, že zároveň so slovami ovládajú aj zmysel toho, čo hovoria.

Iný druh nereálnosti či sileného vyznania vecí, ktoré nás presahujú, sa prejavuje v správaní ľudí, ktorí znenazdajky dosiahli pozíciu autority alebo nejakého vyššieho úradu. Tvária sa tak, ako to pokladajú za primerané svojmu úradu, ale ten je nad nimi, preto sú ťarbaví. Chcú sa správať dôstojne a prestávajú byť autentickí.

Inzercia

Zoberme si ďalší príklad. V situácii, keď sa majú priblížiť k niekomu v trápení a prejaviť svoju sústrasť, sa veľa ľudí správa neprirodzene. Nemožno im to celkom klásť za vinu, lebo je ťažké správne zareagovať, keď sa na jednej strane nedokážeme vcítiť do danej situácie a na druhej túžime byť láskaví k tým, ktorí ju prežívajú. Zdá sa byť vhodné použiť skormútený tón, avšak ten (spravidla) za daných okolností nemôže byť úprimný. Predsa však aj v tejto situácii sa musí nájsť spôsob, ako sa vyhnúť pretvárke a zároveň prejaviť rešpekt a ohľaduplnosť.

Bezvýhradná viera je dielom dlhého úsilia

Podobne je to s nábožnými citmi. Zo samotnej sily evanjeliového učenia si ľudia uvedomujú, že viera by sa ich mala hlboko a intenzívne dotýkať. Pravdy o dedičnom a osobnom hriechu, o Kristovom božstve a vykúpení, o svätom krste, sú také nesmierne, že nik si ich nemôže uvedomiť bez náročného a hlbokého pohnutia. Vraví nám to prirodzený rozum, že ak človek priamo a pravdivo prijíma tieto pravdy, mali by sa ho zmocňovať takéto pocity. Kto tieto pravdy prijíma bezvýhradne, často je presvedčený, že musí vyznávať k tomu priliehavé rozpoloženie vo svojom vnútri.

Avšak v skutočnosti tieto pravdy možno nevyznáva bezvýhradne, pretože bezvýhradná viera je dielom dlhého úsilia, a preto jeho vyznanie rýchlo vyčerpáva skutočný obsah vnútorných citov, resp. stáva sa nereálnym. Nikdy nestrácajme zo zreteľa tieto dve pravdy: naše srdcia majú byť preniknuté Kristovou láskou a úplným obetovaním sa; ak však také nie sú, vyznávať, že sú, im k tomu cieľu nijako neosoží.

Jestvuje aj iný, vážnejší prípad tej istej chyby. Niektorí ľudia sa k Bohu nemodlia ako hriešnici, nerobia pokánie ako mýtnik bijúci sa do pŕs hovoriac: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Namiesto toho sa správajú tak, ako si predstavujú, že je priliehavé v situácii pod hriechom, spôsobom, ktorý by mal byť adekvátny tejto tiesni. Pozorujú sa a premýšľajú o tom, ako sa zachovať, a namiesto toho, aby sa skutočne priblížili k trónu milosti, nadchýnajú sa myšlienkami, že Boh je veľký, že človek je Jeho stvorenie, že Boh je na výsostiach a človek na zemi, že majú vznešenú službu a že by sa mali povzniesť k veľkolepému obsahu svojho poslania.

Ďalšia, ešte rozšírenejšia forma toho istého neduhu, hoci bez vedomej pretvárky či silenosti, je spôsob, ktorým ľudia hovoria o krátkosti či márnosti života, istote smrti a nebeských radostiach. Bežne ich berú do úst a spomínajú pri rôznych okolnostiach pre dobro druhých, aby ich potešili alebo im vhodným spôsobom vyjadrili pozornosť. Týmto štýlom sa rozprávajú s kňazmi, aby ukázali dôstojnosť a vyjadrovali sa pravdivo a múdro.

Nikdy nestrácajme zo zreteľa tieto dve pravdy: naše srdcia majú byť preniknuté Kristovou láskou a úplným obetovaním sa; ak však také nie sú, vyznávať, že sú, im k tomu cieľu nijako neosoží. Zdieľať

Sú to naozaj hlboké slová, avšak v ich ústach vyznievajú prázdne. Sú to možno rady deťom alebo mladíkom, alebo možno v stave zármutku či choroby sa vyjadrujú s náboženským pátosom, ako keby tieto slová hovorili každodenne. Alebo keď padnú do hriechu, hovoria o ľudskej úbohosti, o klamlivom srdci človeka, o Božej milosti a podobne. Všetko sú to veľké slová: nebo, peklo, súd, milosrdenstvo, pokánie, zásluhy, terajší a budúci svet; a všetky znejú ako „umelé zvuky píšťaly a harfy“ v ich ústach a ušiach, ako „krásna pieseň niekoho s krásnym hlasom alebo zručného hudobníka“ – ako súčasť konverzácie alebo slušného spoločenského správania.

Hovorím o správaní sa ľudí vo svete, ktoré sa zvykne nazývať kresťanské. Avšak to isté zákonite platí v mnohých prípadoch aj o úprimných či dokonca nábožných ľuďoch. Mám na mysli to, že kým ľudia spoznajú rôzne skutočnosti života, nie je nič neobvyklé, ak ich pohľad na náboženstvo je nereálny. Mladým, ktorí ešte nepoznali smútok a bázeň alebo obety, ktoré ukladá svedomitosť, obvykle chýba hĺbka a vážnosť charakteru, ktoré môžu priniesť iba smútok, bázeň a obeta.

Nehovorím o tom ako o chybe, ale iba jednoducho ako o fakte, ktorý možno často pozorovať a na ktorý je dobre pamätať. Jedná sa o legitímny prístup k svetu, ktorý nás vedie k tomu, aby sme hľadali iný svet. Pozemský život iba plní svoj účel, keď nás znechucuje, spôsobuje v nás odpor a ženie preč. Tento zážitok prináša opačnú skúsenosť v nábožných srdciach a stávame sa reálnymi v pohľade na duchovnú skutočnosť tak, že sme zakúsili to, čo je časné a pozemské.

Ešte nereálnejší sú ľudia vtedy, keď majú nejaký skrytý motív, ktorý ich ženie preč od náboženstva, a keď ich vyznania sú zatláčané do neprirodzených koľají, aby zastreli skrytý motív. Keď sa ľuďom nepáčia výsledky, ku ktorým vedú ich zásady alebo predpisy Písma, nechýba im vynaliezavosť na to, aby otupili ich silu. Vymyslia teóriu alebo prizdobia určité výhrady, aby sa tak obhájili. Niekedy môže byť ťažké im tieto teórie či výhrady vyvrátiť, predsa však správne nastavená myseľ, ba vlastne aj hocaký nestranný pozorovateľ si všimne, že sú neprirodzené a neúprimné.

Čo sme si tu mohli všimnúť na jednotlivcoch, platí aj v prípade celých cirkví, keď vychladne láska a stratí sa viera. Celý poriadok Cirkvi, jej disciplína a obrad, to všetko od jej základu vychádza z reálneho princípu duchovného náboženstva v srdciach členov. Neviditeľná Cirkev sa rozvinula do Cirkvi viditeľnej a jej vonkajšie prejavy a formy vyživuje a oduševňuje živá sila, ktorá v nej prebýva. Preto je jej každučká časť reálna až po posledný detail.

Keď však pokušenia sveta a žiadostivosti tela vytesnili jej vnútorný život, čo je vonkajšia Cirkev, ak nie iba prázdnota a výsmech ako obielené hroby, o ktorých hovorí Pán – pamätník niečoho, čo jestvovalo a už toho niet? A hoci máme nádej, že Cirkev nikdy celkom neopustí Duch pravdy, aspoň podľa obyčajného riadenia Božej prozreteľnosti predsa musíme pripustiť, že ak aj milosť tohto riadenia nie je úplne zastavená, nakoľko sa blíži k takémuto mŕtvemu stavu, prichádza k nám azda len slabým a vysychajúcim pramienkom?

Napokon, ak sa takáto nereálnosť môže vkradnúť do samotnej Cirkvi, ktorá je vo svojej podstate praktickou ustanovizňou, o to viac sa nachádza vo filozofických názoroch a svetskej literatúre. Literatúra je takmer z definície nereálna, pretože predstavuje myslenie oddelené od konania. Jej vlasťou je pokoj a oddych a keď chce vyjadriť viac, ako znesie písané alebo hovorené slovo, obviňujeme ju z prekračovania vlastných limitov.

Za hodnotu a česť literatúry pokladáme práve schopnosť abstrahovať od skutočných denných záležitostí, nezávislosť od svetských vĺn a nešťastí; jedným slovom, rozprávanie bez kontroly skutkov. Cťou pravého literáta je podľa očakávaní ľudí ničnerobenie; keď sa púšťa do činnosti, je to, akoby kompromitoval svoje povolanie nenáležitým nadšením a stával sa politikom alebo prívržencom nejakého hnutia. Tým pádom spisovatelia dokážu hovoriť silné slová proti mienke svojej doby, či už náboženskej, alebo politickej, bez spôsobovania urážky, pretože nikto nepredpokladá, že za ich slovami stoja skutočné skutky. Neočakáva sa od nich, že budú aj konať podľa svojich slov, a slová samé nikomu neublížia.

Vnímať a chápať veci tak, ako sa majú v skutočnosti

Toto sú niektoré zo zvyčajných alebo väčšmi rozšírených príkladov vyznávania bez následného konania, resp. rozprávania bez reálneho vnímania a chápania. Žiada sa poznamenať, že netvrdím, aby sme ich všetky pokladali za vinu a lož. Vlastne celý čas pripúšťam opak toho. Často ide len o nešťastné situácie. Žiada si dlhší čas, aby sme sa naučili vnímať a chápať veci tak, ako sa majú v skutočnosti. Vieme to iba postupne.

Vyznanie bez skutočného citu pre obsah vyznania je len vtedy morálnym deliktom, keď sme situáciu mohli ovplyvniť – keď sme hovorili a nemuseli sme hovoriť alebo keď sme niečo necítili a pritom mohli byť vnímaví. Ľudia so zatvrdlivými, necitlivými srdciami, pohotoví do ničotných rečí – ich nereálnosť, ako to nazývam, je hriech. Previňujeme sa ním v miere, v ktorej naše srdcia sú chladné a reči zbytočné.

Avšak iba samotný fakt, že hovoríme viac, ako chápeme, nemusí byť vždy hriechom. Svätý Peter nedorástol do plného významu svojho vyznania „Ty si Kristus“, a predsa bol nazvaný blahoslaveným. Svätí Jakub a Ján povedali „Môžeme“, pričom nemali o tom jasnú predstavu, a predsa sa nedopustili prehrešku. Neustále sa hlásime k veciam, ktoré sú väčšie ako to, čo dokážeme, a spoliehame sa, že Boh nám pomôže ich uskutočniť. Naše sľuby zahŕňajú modlitbu za svetlo a silu.

Ľudia sú nie zodpovední za nereálnosť v reči, keď hovoria viac, ako chápu, ale keď hovoria veci inak, ako ich chápu. Zdieľať

Napokon všetci recitujeme krédo, ale kto môže povedať, že ho plne rozumie? Môžeme dúfať len v to, že sme na ceste k pochopeniu; že čiastočne ho chápeme a túžime, modlíme sa a usilujeme sa poznávať ho stále viac a viac. Z nášho kréda sa stáva modlitba. Ľudia sú nie zodpovední za nereálnosť v reči, keď hovoria viac, ako chápu, ale keď hovoria veci inak, ako ich chápu. Nereálny je lakomec, ktorý chváli almužnu, alebo zbabelec, ktorý vysvetľuje, čo znamená odvaha. Rozprávať o tom, čo nás presahuje, však také nie je, keď napríklad žičlivý človek hovorí o štedrosti alebo veľkodušný o šľachetnosti, alebo keď ten, kto sa dokáže zapierať, používa slová askétu, alebo keď veriaci povzbudzuje k mučeníctvu.

Záver mojich slov je tento: buď usilovný a úprimný a budeš hovoriť o náboženstve v čase, na mieste a spôsobom, ktoré sú vhodné. Sústreď sa na skutočné veci a slová budú správne aj bez sústredenia. Je desaťtisíc spôsobov, ako hľadieť na tento svet, ale len jeden je správny. Inak sa díva na život pôžitkár, inak prospechár a inak intelektuál. Chudobní a bohatí, vládcovia a ovládaní, úspešní a sklamaní, učení a neučení – každý z nich má vlastný spôsob nazerania na svet a každý z nich je nesprávny.

Je len jeden správny spôsob; spôsob, ktorým na svet hľadí Boh. Sústreď sa na svet Božím spôsobom. Dívaj sa na veci tak, ako na ne hľadí Boh. Usiluj sa formovať svoje úsudky o ľuďoch, udalostiach, výsadách, zmenách a veciach tak, ako súdi Boh. Cháp život tak, ako ho chápe Boh. Pamätaj na budúci život a neviditeľný svet. Usiluj sa „uzrieť Kráľa v jeho kráse“. Všetky veci sú len tieň a klam, pokiaľ nevstúpime do ich skutočného zmyslu.

Nie je ľahké naučiť sa novú reč, ktorú nám priniesol Kristus. On nám vysvetlil všetko novým spôsobom; priniesol náboženstvo, ktoré vrhá nové svetlo na všetko, čo má prísť. Usiluj sa naučiť túto reč. Nehovor ňou len zo zvyku, nepoužívaj ju ako samozrejmosť. Snaž sa pochopiť, čo hovoríš.

Čas je krátky, večnosť dlhá; Boh je veľký a človek úbohý – stojí medzi nebom a peklom; Kristus je jeho Spasiteľ, On preňho trpel. Svätý Duch ho posväcuje, pokánie očisťuje, viera ospravedlňuje, skutky zachraňujú. Toto sú večné pravdy, ktoré nie je potrebné veľa hovoriť, okrem vyznania v kréde a pri katechéze; tieto pravdy musia byť vložené do srdca. Keď je niečo pravdivé, nie je to dôvod na to, aby sme o tom rozprávali, ale aby sme sa podľa toho správali, konali podľa toho, aby sa táto pravda stala naším vnútorným postojom.

Vyhýbajme sa zbytočným rečiam akéhokoľvek druhu, slovám prázdnym alebo kritickým, jalovým vyznaniam či ľahkomyseľným komentárom o evanjeliu, nadutej filozofie či predstieranej výrečnosti. Chráňme sa bezzásadovosti, záľuby v predvádzaní sa, túžby po tom, aby o nás druhí rozprávali, lásky k výnimočnosti a zdanlivej originalite.

Dávajme pozor na zmysel toho, čo hovoríme, a hovorme to, na čo myslíme, sústreďme sa na to, či niektorú pravdu chápeme alebo ju nedosahujeme. Ak ju nechápeme, prijmime ju na základe viery ako súčasť svojho vyznania. Žime v úcte k pravde a modlime sa, aby nám Boh dal dobrú vôľu, svetlo milosti a duchovnú posilu, aby v nás viera mohla priniesť svoje ovocie.

Preložil: o. Ján Dolný OSB

Odporúčame