Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
24. január 2021

Dejiny kresťanstva

Kresťan nie je povinný žiť po židovsky

O napätí medzi jeruzalemskou komunitou a cirkevnými obcami mimo Palestíny a o Pavlovi, ktorý udal definitívny smer cirkevného vývoja. 

Kresťan nie je povinný žiť po židovsky

Obrátenie svätého Pavla pri Damasku. Zdroj: wikimedia

V Antiochii (dnešná Antakya v juhovýchodnom Turecku) boli veriaci prvý raz nazvaní kresťanmi (Sk 11, 26). Urobili tak pravdepodobne židia, ktorí ich takto chceli vymedziť ako skupinu oddelenú od židov.

Podľa toho, čo nám dosvedčujú Skutky apoštolov 11, 20, práve v Antiochii kresťanskí misionári prvý raz adresovali svoje kázanie aj pohanom (= národom).

Túto epizódu, o ktorej sme tak málo informovaní, určite možno považovať za tú najdôležitejšiu v celých dejinách Cirkvi. Znamenala začiatok odpájania evanjeliového posolstva od židovského prostredia, v ktorom bolo pôvodne kázané, a počiatok jeho internacionalizácie, ktorej dôsledkom bolo, že komunita kresťanov začala byť považovaná za skutočnosť, ktorá nepochádza zo židovského prostredia a svoje ťažisko má v nežidovskom svete.   

Je prirodzené, že všetky tieto konečné dôsledky sa dostavili až časom, hoci celkom rýchlo: neznámych misionárov spočiatku hnalo len úsilie sprostredkovať čo najväčšiemu počtu ľudí posolstvo spásy pred nadchádzajúcim slávnym návratom Pána ako sudcu celého sveta (= parúzia). Zaiste nepredvídali vzdialené dôsledky svojho konania.

Aj židia praktizovali prozelytizmus medzi pohanmi a ak sa pohan podriadil všetkých zákonným predpisom vrátane obriezky, bol považovaný za žida v každom ohľade.

Do takéhoto ideologického a vecného prostredia sa zaraďuje aj toto prvé otvorenie evanjeliového posolstva pohanom: ale musíme vziať do úvahy predovšetkým postoj slobody, ktorý Ježiš prejavoval voči základným židovským právnym a kultovým predpisom, a už sme spomenuli, že práve helenisti, pretože boli menej ovplyvnení palestínskym prostredím, boli schopní plne zhodnocovať tento postoj.

Práve bezprostredne nasledujúci vývoj udalostí nás oprávňuje domnievať sa, že otvorenie posolstva pohanom malo ihneď lichotivý výsledok, a preto bolo adekvátne zhodnocované a posilňované, a že príliv veriacich, ktorí pochádzali z pohanstva, a preto neboli nadšení z podriadenosti tradičnému židovskému zachovávaniu mojžišovského zákona, upriamil pozornosť tých, ktorí v komunite vykonávali nejakú autoritu, na problém zlučiteľnosti evanjeliového posolstva so zachovávaním mojžišovského zákona.

Jeruzalemská komunita

Aj v Palestíne, v tomto prípade v Jeruzaleme, sa príbeh komunity, ktorú vzhľadom na verné zachovávanie predpisov zákona a kultu nemôžeme zatiaľ definovať ako kresťanskú, vyvíjal rýchlo a nepokojne. Aj pre miestny dosah toho, čo bolo známe o misionárskej činnosti helenistov mimo Palestíny, boli vzťahy veriacich so židovskými autoritami čoraz napätejšie, ako nám to dosvedčuje rozprávanie Skutkov apoštolov, hoci je štylizované a hagiograficky vypracované.

Aj vo vnútri komunity na úrovni moci – ak sa to tak už dá povedať – sa udejú dôležité zmeny: kolégium Dvanástich de facto zmizlo takmer ihneď ako jednotiaca štruktúra, aby prenechalo miesto prvenstvu troch osobností: Petra a Jána z kolégia Dvanástich a Jakuba, no nie Jakuba z kolégia Dvanástich a Jánovho brata, ale jedného z Ježišových bratov, čo je významné a zároveň prekvapivé konštatovanie, pretože z rozprávania evanjelií, hlavne toho Markovho, sa zdá, že Ježišova rodina vôbec nebola naklonená jeho činnosti putujúceho kazateľa (Mk 3, 31nn).

Nevieme, z akých dôvodov sa tento postoj zmenil, ale faktom je, že len pár rokov po Ježišovej smrti niektorí z jeho príbuzných sú súčasťou Jeruzalemskej cirkvi a majú riadiacu funkciu v osobe Jakuba, ktorý postupne preberal čoraz väčšiu autoritu. Čoskoro aj Peter odišiel (a definitívne) z Jeruzalema, a hoci nevieme nič o Jánovej činnosti, môžeme považovať za viac ako pravdepodobné, že ani Ján neotáľal s odchodom z mesta.

Ich odchod bol odozvou na úrovni vedenia komunity na zhoršenie vzťahov komunity so židovskými autoritami, keď zachovávanie mojžišovského zákona a participácia na chrámovom kulte už nestačili rozptýliť podozrenia a z nich plynúce nepriateľstvo zo strany židovských autorít.

Okolo roku 45 v Jeruzaleme kráľ Agrippa, synovec Herodesa Veľkého, nechá zabiť Jakuba, Jánovho brata, a – podľa rozprávania Skutkov apoštolov – dá uväzniť Petra, ktorému sa napokon podarí uniknúť smrti a odíde z mesta (12, 1nn).

Napriek tomu nejaký ten rok jeruzalemská komunita naďalej prežíva, je chránená veľkou prestížou, ktorú Pánov brat Jakub požíva na základe svojej uznávanej spravodlivosti a nekompromisného zachovávania židovského zákona.

Inzercia

Inými slovami, zatiaľ čo mimo Palestíny, predovšetkým v Antiochii, otvorenie posolstva pohanom určuje kritický postoj voči zachovávaniu zákona a má nevyhnutnú tendenciu k oslobodzovaniu od tejto praxe, v Jeruzaleme komunita veriacich dokáže ešte prežiť práve vďaka prísnej praxi zachovávania zákona, v ktorej špecifickosť, ktorá ju charakterizovala, bola daná len vierou v Ježiša považovaného za Mesiáša.

V tomto zmysle sa táto komunita javí úplne ponorená v židovskej realite Jeruzalema v tej dobe, mala jasnú ideologickú charakterizáciu, no paralelnú s tými, ktoré špecifikovali farizejov, saducejov atď.

Pôsobenie Pavla 

Do takéhoto nielen potenciálneho konfliktného stavu medzi jeruzalemskou komunitou a tými mimopalestínskymi, v prvom rade komunitou v Antiochii, sa zaraďuje rozhodujúce pôsobenie Pavla.

Bol to žid z diaspóry, menom Šavol, rodák z Tarzu v Cilícii (Malá Ázia), z takých dobrých pomerov, že požíval rímske občianstvo (odtiaľ aj meno Pavol), usadil sa v Jeruzaleme a bol žiakom slávneho rabína Gamaliela.

Z ideologického hľadiska bol farizej a spočiatku sa staval proti židom, ktorí prijali Ježišovo posolstvo a považovali ho za Pána a Mesiáša, a prispel k vykonaniu donucovacích opatrení, ktoré proti nim prijali židovské autority.

Podľa rozprávania Skutkov apoštolov 9 – sme okolo roku 33 – bol na ceste do Damasku, poverený veľkňazom zatknúť a predviesť do Jeruzalema kresťanov, ktorí sa nachádzali v tom meste, keď mal dramatické stretnutie s Kristom, ktoré udalo úplne nový smer behu jeho života: náhle zjavenie veľkého svetla, pád z koňa, Ježišove slová: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“, prechodná slepota, stretnutie v Damasku s kresťanom Ananiášom, uzdravenie a následne prijatie viery v Ježiša ako Krista.

Toto rozprávanie je zopakované ešte dvakrát v Skutkoch apoštolov, je vložené do úst práve Pavla, čo v zámere autora spisu znamená mimoriadnu dôležitosť tejto udalosti; ale tieto dve zopakovania nedopĺňajú nič k tomu, čo je povedané v prvom rozprávaní.

Inými slovami, pôvodným prameňom, hoci hagiograficky prispôsobeným, po ktorom siahol, čo sa týka tejto epizódy, autor Skutkov apoštolov, bol samotný Pavol, a ten vykladal svoju skúsenosť ako úplne nezaslúženú a nečakanú iniciatívu vzkrieseného Ježiša, ktorý napriek jeho nehodnosti ho chcel omilostiť a spýtal sa ho priamejším a mimoriadnym spôsobom a to malo následky, ktoré sme už spomenuli.

Vzhľadom na to je len stratou času snaha hľadať mimo rozprávania Skutkov apoštolov osobné motivácie, ktoré by mohli menej výnimočným spôsobom vysvetliť Pavlovu konverziu – siahalo sa aj po psychoanalýze.

Mimochodom, z rozličných narážok Skutkov apoštolov a pavlovských listov sa vyvodzuje záver, že táto okamžitá konverzia vyvolala v prvej chvíli zarazenie a podozrenie v kresťanských komunitách a len postupne, s podporou zo strany vplyvného člena komunity, akým bol Barnabáš, bol Pavol akceptovaný už bez obáv a po určitom období prípravy sa mohol venovať naplno kázaniu posolstva, pričom jeho kázanie malo rozhodujúci podiel na nepokojnom vývoji mladej komunity.

Čo sa týka tŕnistého problému rozšírenia kázania posolstva na pohanov a následnej ťažkosti vo veci zachovávania zákona, Pavol sa neobmedzil na zaujatie stanoviska v prospech maximálneho šírenia s následným úplným oslobodením pohanokresťanov od zachovávania mojžišovského zákona a na zameranie svojej misionárskej činnosti v tomto zmysle, ale aj na teoretickej úrovni uvažoval o tejto otázke a výsledky jeho úvah sa presadili v Cirkvi ako definitívne.      

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I - IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame