Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
10. január 2021

Dejiny kresťanstva

Najskoršie roky cirkvi: Ak by nebolo Ježišovho vzkriesenia, nebolo by ani cirkvi

Misionárska činnosť mala spočiatku úspech predovšetkým medzi helenistami, ako boli nazývaní židia, ktorí hovorili po grécky a boli prítomní v tých dňoch v Jeruzaleme, ale obvykle bývali v diaspóre, čiže mimo Palestíny.

Najskoršie roky cirkvi: Ak by nebolo Ježišovho vzkriesenia, nebolo by ani cirkvi

Stretnutie Zmŕtvychvstalého s pochybujúcim Tomášom. Zdroj: wikimedia

Keď Ježiša ukrižovali, jeho misia kazateľa blízkeho príchodu Božieho kráľovstva sa javila všetkým, priateľom i nepriateľom, ako skrachovaná, podobne ako v prípade iných viac-menej súdobých protestných hnutí v Palestíne. Sme okolo roku 30 nášho letopočtu.

A predsa sa veľmi krátko po Ježišovej smrti niektorí z tých, ktorí boli jeho učeníkmi, znovu zhromaždia v jeho mene a dajú vznik myšlienkovému hnutiu, ktoré bude o niekoľko desaťročí neskôr nazvané hnutie „hnutie kresťanov“.

Vzkriesený Ježiš

Novou skutočnosťou, ktorá im umožnila prekonať šok zo smrti učiteľa a opätovne ich zhromaždila v jeho mene, bolo pevné presvedčenie, že Ježiš bol vzkriesený.

Toto presvedčenie spočívalo na dvoch skutočnostiach: prázdny hrob a rôzne zjavenia Ježiša post mortem svojim učeníkom, jednotlivcom i skupinám.

Voči skutočnosti tohto druhu bol úsudok ľudí v priebehu storočí vždy podmienený ich ideologickým predporozumením. Viac ako táto skutočnosť sama osebe nás tu však zaujíma postoj vtedajších učeníkov k oznámeniu tejto udalosti.

Je ľahké predpokladať, že niekto zostal aspoň spočiatku skeptický, spomeňme Tomáša v Jánovom evanjeliu, kapitola 20. A okrem toho o prázdnom hrobe v tej dobe koloval chýr, že niektorí učeníci ukradli telo (Mt 27,62nn).

Medzi učeníkmi však bolo všeobecným presvedčením, že Ježiš bol skutočne vzkriesený z mŕtvych a zjavil sa niektorým z nich, aj mnohým spolu. A je zrejmé, že takéto presvedčenie ich úplne prirodzene pobádalo vykladať celý Ježišov pozemský život vo svetle tejto výnimočnej udalosti.

Slová, ktoré v Skutkoch apoštolov 2,36 adresuje Peter židom, „Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Kristom [čiže Mesiášom]“, najlepšie zhrnujú vieru tohto počiatočného jadra veriacich.

Misijná činnosť

Z tejto viery odvodzovali presvedčenie, prezentované nejaký čas ako príkaz Zmŕtvychvstalého, že ich úlohou je oznámiť posolstvo, ktoré Ježiš kázal a vyučoval, všetkým židom a tiež pohanom: „Choďte a učte všetky národy“ (Mt 28,19).

Veľmi málo vieme o tejto počiatočnej aktivite Kristových učeníkov. Okrem nejakých informácií z Pavlových listov čerpáme väčšinou z rozprávania úvodnej časti Skutkov apoštolov. No ide o všeobecné rozprávanie z dôvodu evidentného nedostatku informácií. 

A nechýba mu tendenčnosť, pretože jeho zámerom je vykresliť irenický, ba dokonca idylický obraz tohto počiatočného obdobia, ktoré sa vyznačovalo intenzívnym komunitným životom. A ten mal vďaka povzbudivému zovšeobecneniu nejakého ojedinelého prípadu dospieť až do bodu, že tí, ktorí niečo vlastnili, dávali svoje majetky do spoločného užívania, aby sa postarali o potreby celej komunity.

S istotou možno tvrdiť, že toto počiatočné jadro o niekoľko rokov neskôr gréckym pojmom (ekklesia) definovanej cirkvi, ktorej založenie Skutky apoštolov stanovujú v zázračnej udalosti Turíc, päťdesiat dní po zmŕtvychvstaní (2, 1n), sa ihneď zaradilo do pestrej zmesi židovskej spoločnosti v Jeruzaleme a musíme predpokladať, že aj v iných centrách Palestíny, predovšetkým v Galilei.

Bola to skupina židov dodržiavajúcich mojžišovský zákon, ktorá sa oproti iným náboženským a politickým prúdom vyznačovala pevným presvedčením, že Ježiš Kristus, vydaný na smrť židovskými a rímskymi autoritami, je Mesiáš, tak veľmi prorokovaný a očakávaný ako osloboditeľ Izraela.

Dvanásti a Siedmi

Keďže uznávali autoritu Dvanástich, takže nahradili zradcu Judáša učeníkom Matejom. Pravidelne navštevovali kultové praktiky v jeruzalemskom chráme, pričom ako špecifický moment svojho zhromaždenia mali komunitnú večeru, počas ktorej sa slávila pamiatka Ježišovej poslednej večere ako predpovede jeho spásnej smrti.

No viera v Ježiša ako Krista, čiže Mesiáša, postačovala na ich presné určenie, a nie pozitívne, v očiach mnohých židov, pretože predstava trpiaceho Mesiáša, a dokonca podrobeného potupnej smrti ukrižovania, bola úplne cudzia mentalite mnohých, ktorí si predovšetkým v tej epoche útlaku túžobne želali príchod Mesiáša bojovníka a osloboditeľa spod rímskej nadvlády. 

Inzercia

Ak by sa táto malá skupina veriacich prvej hodiny uspokojila s tým, že bude pokojne a nenápadne žiť svoju vieru v Ježiša Krista v rámci tradičného dodržiavania mojžišovského zákona, pravdepodobne by mala pokojný život.

Avšak táto skupina bola oduševňovaná vrúcnou misionárskou horlivosťou a z toho pramenili dva vzájomne súvisiace dôsledky: na jednej strane ich propagandistická aktivita vyrábala prozelytov a tým rozširovala dimenzie počiatočného jadra, na druhej strane práve preto vzbudzovala opozíciu vedúcich vrstiev židovskej spoločnosti, ktoré sa stavali už proti Ježišovmu pôsobeniu.

Zdá sa, že misionárska činnosť mala spočiatku úspech predovšetkým medzi helenistami, ako boli nazývaní židia, ktorí hovorili po grécky a boli prítomní v tých dňoch v Jeruzaleme, ale obvykle bývali v diaspóre, čiže mimo Palestíny.

Práve z tohto dôvodu, pretože boli menej zviazaní s tradičným dodržiavaním mojžišovského zákona, boli schopní zachytiť protestné a protitradičné aspekty Ježišovho kázania lepšie než priamejší učeníci, ktorí ako čistí židia, hoci z Galiley, boli náchylní spájať toto posolstvo s dodržiavaním mojžišovského zákona.

Práve odtiaľ pochádzali prvé hádky vo vnútri komunity, a to až do takej miery, že k pôvodnému kolégiu Dvanástich, ktorému bolo delegované vedenie komunity, boli pridružení Siedmi so špecifickou funkciou venovať sa helenistom (Sk 6,1nn).

Odlišnosť týchto dvoch skupín musela byť dosť výrazná, ak si ju uvedomovali židovské autority a svoje nepriateľstvo adresovali najskôr len helenistom: Štefan, jeden zo Siedmich, bol ukameňovaný a táto skupina sa rozptýlila.

Rozptýlenie bolo pomerne prirodzené, pretože helenisti bývali obvykle mimo Judey a mnohí z nich prišli do Jeruzalema len preto, aby sa zúčastnili na slávení Paschy.

Po návrate do svojich domovských miest sa prinajmenšom niektorí z nich dali na kázanie evanjelia a to malo za následok, že aj mimo Judey a Galiley začali vznikať spoločenstvá veriacich.

Antiochia

Skutky apoštolov (kap. 8) sa pozastavia pri počiatočnej misionárskej aktivite v Samárii, ktorú prevádzal Filip, jeden zo Siedmich, ale osobitný význam nadobudne ihneď predovšetkým komunita v Antiochii, metropole helenizovanej Sýrie, ktorá bola sídlom aj dôležitej židovskej komunity.

V Antiochii (dnes Antakya v juhovýchodnom Turecku) boli veriaci prvý raz nazvaní kresťanmi (Sk 11,26), a to pravdepodobne židmi, ktorí ich takto chceli vymedziť ako skupinu oddelenú od židov.

Podľa toho, čo nám dosvedčujú Skutky apoštolov 11,20, práve v Antiochii kresťanskí misionári prvý raz adresovali svoje kázanie aj pohanom (= národom).

Túto epizódu, o ktorej sme tak málo informovaní, určite možno považovať za tú najdôležitejšiu v celých dejinách Cirkvi. Znamenala začiatok odpájania evanjeliového posolstva od židovského prostredia, v ktorom bolo pôvodne kázané, a začiatok jeho internacionalizácie, ktorá mala za následok, že komunita kresťanov začala byť považovaná za skutočnosť, ktorá nepochádza zo židovského prostredia a svoje ťažisko má v nežidovskom svete.    

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I - IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame