Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
13. december 2020

Dejiny kresťanstva

Čo si o sebe myslel Ježiš a čo si o ňom myslela prvotná cirkev

Moderní bádatelia majú sklon domnievať sa, že Ježiš sa nestotožnil s Mesiášom, ale že tento posudok mu vystavila prvotná komunita.

Čo si o sebe myslel Ježiš a čo si o ňom myslela prvotná cirkev

Vyučujúci Ježiš. Zdroj: wikimedia

„Učil ich totiž ako taký, čo má moc“ (Mt 7, 29).

To je najvýraznejší znak Ježišovho spôsobu kázania a vyučovania. A zázraky, ktoré konal, potvrdzovali túto moc. Ježiš ju odvodzoval z povedomia o svojom dôvernom vzťahu s Bohom židovskej tradície, ktorého prítomnosť pocítil takmer fyzicky v niektorých silných chvíľach svojej náboženskej skúsenosti (krst, premenenie). Na neho sa zvykol obracať s láskyplným a neobvyklým oslovením Abba (Otče) a vyzdvihoval, ako to pred ním nikto nerobil, jeho prozreteľnostnú dobrotu, ktorá je adresovaná všetkým ľuďom bez rozdielu.

Zástupom sa Ježiš prezentoval hlavne ako prorok, postava známa židom, aj keď už nejakú dobu sa profetizmus javil vyčerpaný; ale Krstiteľ ho oživil a v nadväznosti na neho aj Ježiš, pri ktorom sa to javí tak, že ho občas stotožňovali s Eliášom a dokonca so vzkrieseným Krstiteľom.

Ale čo si o sebe myslel Ježiš?

Petrovo vyznanie v Cézarei Filipovej (Mt 16, 13nn) potvrdzuje Ježišovu mesiášsku dôstojnosť a skutočne už prvá kresťanská generácia videla v Ježišovi Krista, totiž Mesiáša (Pomazeného), ktorého židia po stáročia očakávali ako obnoviteľa bájneho dávidovského kráľovstva. Moderní bádatelia majú sklon domnievať sa, že Ježiš sa nestotožnil s Mesiášom, ale že tento posudok mu vystavila prvotná komunita.

Komplikovanejší je vzťah Ježiša so Synom človeka, tajuplnou postavou apokalyptickej tradície, ktorá ho občas prezentuje ako nadprirodzenú bytosť, ktorá je predurčená uskutočniť Boží eschatologický plán pre svet. V mnohých evanjeliových pasážach sa Ježiš jasne stotožňuje so Synom človeka, ale v ostatných (Lk 12, 8) sa zdá hovoriť o ňom ako o osobnosti, ktorá je odlišná od neho.

V tomto bode je kritika rozdelená: niektorí prijímajú názor, že Ježiš sa stotožnil so Synom človeka, niektorí ho odmietajú, niektorí ho akceptujú v budúcej projekcii v tom zmysle, že Ježiš sa stotožnil so Synom človeka kvôli svojej budúcej dôstojnosti eschatologického sudcu.

Niektorí povedali, že historické bádanie sa končí na prahu ľudského srdca, a v Ježišovom prípade je toto konštatovanie ešte pravdivejšie, pretože v tejto veci je jasné, že vyjadrenia, ktoré čítame v evanjeliách, sa javia prepracované na základe presvedčení prvotnej komunity.

Uprednostňujeme uzavrieť s non liquet; a keďže sa zaujímame predovšetkým o dejiny Cirkvi, tak viac ako to, čo si o sebe myslel Ježiš, je pre nás významné to, čo si o ňom myslela v prvých dňoch svojho života Cirkev. 

Putujúci kazateľ

V evanjeliách je rozprávanie o Ježišových výrokoch a skutkoch u každého autora v inom poradí, pričom ani jeden autor nerešpektuje hodnoverné chronologické poradie. V dôsledku toho nie nie je možné zrekonštruovať sled udalostí, ktoré sa odohrali počas Ježišovho putujúceho pôsobenia v Galilei. Zaiste budil veľký záujem, ale vieme aj o nezdaroch (Mt 11, 21).

Inzercia

Historici mali sklon hovoriť o prvej veľmi úspešnej fáze, po ktorej však nasledovalo ochladenie, keď bolo jasné, že Ježiš nestotožňoval Božie kráľovstvo, ktoré ohlasoval, so starobylým Dávidovým kráľovstvom, a preto nastolenie Božieho kráľovstva neznamenalo koniec rímskej nadvlády a obnovu politickej slobody.

Je isté, že po niekoľkomesačnom kázaní v Galilei sa Ježiš vybral do Jeruzalema, a vieme, ako to dopadlo. No nemôžeme s istotou potvrdiť zámer tejto cesty: išlo len o obvyklé putovanie do Jeruzalema pri príležitosti Paschy? Alebo Ježiš konštatoval, že sa jeho kázanie, medzi úspechmi a neúspechmi, dostalo do mŕtveho bodu, a pokúsil sa konfrontovať so svojimi nepriateľmi, farizejmi a saducejmi, v ich domovine?

Nech už to bolo akokoľvek, aj keď je dovolené pochybovať o tom, že Ježiš predpovedal svoju smrť a svoje zmŕtvychvstanie tak presne ako aktuálne evanjeliové rozprávania, medzi bádateľmi je široko dosvedčené presvedčenie, že Ježiš si uvedomoval riziko, ktorému sa vystavuje cestou do Jeruzalema, a naznačil svojim učeníkom, že možno bude vydaný na smrť.

Pre účel našej rozpravy má len okrajový význam diskutovaná otázka, či za Ježišovu otázku boli zodpovední Rimania alebo židia (farizeji a saduceji). Myslíme si, že je to pol na pol: rímsky magistrát sa pro bono pacis a bez prílišného presvedčenia prispôsobil prezentácii Ježiša ako politického agitátora židovskými autoritami a ako takého ho nechal ukrižovať.

Naším záujmom je skôr poukázať na evanjeliové svedectvá o tom, ako sa po Ježišovom zatknutí (Mt 16, 56) úplne rozpŕchla skupina učeníkov, ktorá s ním obvykle chodila, takže pri zomierajúcom Ježišovi bolo prítomných len niekoľko žien, ktoré s ním prišli z Galiley.

Keď Ježiša ukrižovali, jeho misia kazateľa blízkeho príchodu Božieho kráľovstva sa javila všetkým, priateľom i nepriateľom, ako skrachovaná, podobne ako v prípade iných viac-menej súdobých protestných hnutí v Palestíne. Sme okolo roku 30 nášho letopočtu.

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I - IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010.

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame