Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
21. február 2021

Slovo kňaza

Zmiluj sa, Pane, lebo sme zhrešili!

Spomeňme si na to, kde sme boli pred rokom, aby sme sa mohli dobre rozhodnúť, kam sa vyberieme dnes.

Zmiluj sa, Pane, lebo sme zhrešili!

Pápež František prichádza udeliť mimoriadne požehnanie Urbi et Orbi za zastavenie pandémie na prázdne Námestie sv. Petra v piatok 27. marca 2020. Foto: TASR/AP

Keď píšem tieto riadky, práve som dopozeral kajúcnu svätú omšu na Popolcovú stredu z Baziliky sv. Petra vo Vatikáne. Sledujúc Svätého Otca Františka, ako otvára tohtoročné Pôstne obdobie, som si uvedomil, že to čochvíľa bude už rok.

Rok, čo sme sa ocitli zoči-voči „hnusobe“, ktorá nečakane vstúpila do našich životov a všetko obrátila hore nohami. Nič z toho, na čo sme boli dovtedy zvyknutí, už nebolo ako predtým. A dnes môžeme skonštatovať, že hádam nikdy nebude. Ani nemôže, lebo všetko, čo vstupuje do nášho života, má v sebe potenciál ho zmeniť.

Čas, ktorý sme kedysi zvykli tráviť plánovaním, môžeme dnes tráviť vychutnávaním prítomnej chvíle. Zvykne sa hovoriť, že Boh sa smeje nášmu plánovaniu a posledný rok ukázal, že na tom niečo je. Buď, kde si, ži prítomnosť, sústreď sa na dnešný deň... Takéto a podobné rady sa stali prirodzenou súčasťou nášho života. Je to dobre alebo zle? V minulosti sme boli unavení z plánovania, dnes nás frustruje prítomnosť. Je problém v našom vnútri alebo niekde mimo nás?

Vtedy pred rokom sme všetci spoločne vnímali novú situáciu ako veľkú výzvu. Z hľadiska duchovného života bolo načasovanie na začiatok pôstneho obdobia priam znamením. Áno, len si na to spomeňme, vnímali sme to ako znamenie od Boha, ako výzvu k pokániu, zmene života, jeho priorít, nasmerovania. Snažili sme sa v hĺbke svojho svedomia zistiť, čo nám tým chce Boh povedať. A mnohým sa nám to vtedy aj podarilo.

Zavreli sa kostoly. Bolelo to, ale nejako sme to chápali, ba vnímali sme to ako príležitosť. Pamätáme si na obrázok diabla, ktorý sa smeje Bohu, že mu zatvoril kostoly? A pamätáme si, čo na tom istom obrázku Boh diablovi odpovedá? To, na čo dovtedy nebol čas, bolo zrazu naporúdzi v každej domácnosti. Síce inak, na diaľku a bez zmyslovej príležitosti, ale s tým najlepším úmyslom.

Po krátkom čase sa však niečo zlomilo. Ten istý pohár môže jeden človek vidieť poloplný a iný človek poloprázdny. To isté počasie sa môže jednému zdať škaredé a inému pekné. Tú istú ťažkosť môže jeden vnímať ako neprekonateľný problém, iný ako výzvu.

Pred rokom sa v nás zrodila veľká túžba byť tu jeden pre druhého. Hoci vzdialení, chceli sme si byť nablízku pomocou moderných technológií. Pomáhali sme si s nákupmi, šili sme si rúška a dokonca sme ich aj nosili. Ohľaduplnosť a solidarita neboli len pojmy, ale skutky, ktoré sme ochotne konali.

Dnes je všetko inak. Zvykli sme si, lebo povedané slovami klasika: „Ľudia otupievajú“. Už natoľko netúžime byť tu pre druhých, naše ego nás znova porazilo. Cez moderné technológie si už neposkytujeme len vzájomnú blízkosť, ale aj riadne dávky nenávisti a strachu. Rúška sme premenovali na handry a odhodili sme ich, lebo nechceme byť súčasťou Matovičovho stáda. Túžba po absolútnej slobode a zanietenosť za individuálne práva tiež prispeli k tomu, že naša spoločnosť zbytočne prišla o tisíce životov.

Ak niečo nejde podľa našich predstáv, hľadáme príčinu. Zvyčajne ju začneme hľadať mimo seba a ocitneme sa zoči – voči bohatej ponuke osvedčených vinníkov: manžel, svokra, priateľ, susedka, kolega... fúha, toľko možností... No pozor, sú tu ešte ďalšie: politici, bankári, farmafirmy, liberáli, fašisti, konzervatívci, progresívni, extrémisti, migranti, černokňažníci, džendžeristi, Soroš, Gates, František... nekonečné more možností.

Inzercia

Je veľmi pohodlné vyjsť si každý deň na tento „bazár vinníkov“ a vybrať si aspoň dvoch – troch, na ktorých upneme svoj hnev. Následne so zvráteným pocitom priam pudového uspokojenia v sebe celý deň pestujeme pocit vlastnej dokonalosti. Je to menej bolestné, ako pozrieť sa do zrkadla vo svojej vlastnej kúpeľni. Nemyslím si, že keď to Boh vidí, tak sa nad tým usmieva.

Bol jeden muž, hriešnik, ktorý nabral odvahu pozrieť do zrkadla a z hĺbky svojho srdca, zasiahnutého Božou milosťou, zložil jeden z najkrajších žalmov: „Zmiluj sa Bože nado mnou... vedomý som si svojej neprávosti... urobil som, čo je v tvojich očiach zlé...“ Ja, nie niekto iný.

Pôstne obdobie je čas nádeje na zmierenie s Bohom i s ľuďmi, ktorým sme ublížili. Boh nám ponúka odpustenie, ponúknime si ho aj my navzájom, jeden druhému. Ak prijmeme Božie odpustenie, môžeme ho následne aj sami ponúknuť.

Či do našich sŕdc za posledný rok vstúpilo málo nenávisti, strachu, hnevu, obviňovania? Či bolo málo ľudí, s ktorými sme sa stihli pohádať, či dokonca trvalo zabuchnúť dvere? A čia je to vina? Nájdeme si niekoho z ponuky „bazára vinníkov“? Alebo sa konečne prebudíme z tej trápnej ilúzie a uvedomíme si, že naše hriechy sú dôsledkom našich rozhodnutí?  

Odkedy som nadobro zanechal toxický priestor sociálnych sietí, mám viac času na sústredenie a modlitbu a tiež viac príležitostí zaoberať sa tým, čo je naozaj dôležité. Zistil som, že naozaj platí, že človeka poškvrňuje to, čo do neho vchádza, teda aj všetka tá tupá plytkosť zamorujúca virtuálny priestor. Prečo by som mal svoje vnútro poškvrňovať, keď ho môžem očisťovať Božím slovom?

Čo nevidieť to bude rok, keď celý svet so zatajeným dychom pozoroval muža v bielej reverende, ako kráča prázdnym námestím ku Kristovmu krížu. František vtedy v mene svojom i v mene nás všetkých Ukrižovaného odprosoval a prosil. Je na slobodnom rozhodnutí každého z nás, či dnes nájde odvahu konať podobne.

Zmiluj sa Pane... lebo všetci sme zhrešili a chýba nám Božia milosť.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame