Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
07. marec 2021

Dejiny kresťanstva

Od autonómnych misionárov k autonómnym komunitám

O dobe, keď sa z dôvodu očakávania Pánovho druhého príchodu považovalo za zbytočné jednotné plánovanie misionárskej činnosti komunity a jej prípadná hierarchická organizácia.

Od autonómnych misionárov k autonómnym komunitám

Valentin de Boulogne: Apoštol Pavol píše svoje listy (17. storočie). Zdroj: Wikipedia (V. de Boulogne).

Ranokresťanskú pestrosť ideí o Ježišovi Kristovi zjednocovalo istým spôsobom presvedčenie, že Iesous ho Christos sa čoskoro vráti za zem (parúzia) v slávnej úlohe eschatologického sudcu, aby súdil svet pred konečnou katastrofou.

Vo svojom prvom liste, kresťanom v Solúne, je Pavol presvedčený, že tento návrat sa uskutoční počas jeho generácie; následne sú jeho poznámky o tejto záležitosti všeobecnejšie, ale zostáva presvedčenie o blízkom dátume, pričom rovnako ako Pavol uvažovali viac-menej všetci kresťania.

Autonómni misionári

Zaiste môžeme vysloviť hypotézu, že očakávanie parúzie Pána v sláve silno ovplyvnilo prvú činnosť kresťanskej komunity: keďže Pánov návrat sa považoval za bezprostredne blízky, jednotné plánovanie misionárskej činnosti komunity a jej prípadná hierarchická organizácia boli považované za zbytočné.

Autorita, ktorú spočiatku malo kolégium Dvanástich, neskôr prešla na Jakuba, Pánovho brata, a apoštolov Petra a Jána. No sme ešte v jeruzalemskej komunite okolo roku 40, keď už misionárska činnosť bola začatá; a, podľa nepatrného množstva informácií zo Skutkov apoštolov a z Pavlových listoch, každý misionár konal de facto autonómne, ak nepožiadal jeruzalemské autority o schválenie výsledkov svojej činnosti: no – pýtame sa – koľkí o to skutočne požiadali?

Rýchlo vzniknutý konflikt, ktorý sa týkal rozšírenia kázania na pohanov a otázky zachovávania zákona, mal silný dopad na túto činnosť v tom zmysle, že každý misionár kázal to, čo považoval za autentické Kristovo posolstvo, ale v skutočnosti to bol jeho výklad Kristovho posolstva a postavy: totiž, ak bol judaizujúcej tendencie, kázal jej judaizujúci výklad, ak bol tendencie, ktorá bola viac otvorená pohanom, prispôsoboval posolstvo tomuto svojmu presvedčeniu.

Početné pasáže Pavlových listov dosvedčujú jasne nielen pluralitu výkladov posolstva kázaného rôznymi misionármi, ale dokonca ich konfliktnosť: postupom času sa aktivity misionárov občas prekrývali a protiklad medzi rôznymi výkladmi posolstva kázaného v tej istej oblasti alebo komunite nemohol nevyvolať škandál, ako to Pavol dosvedčuje medzi kresťanmi v Galatoch (Malá Ázia) a Korinte.

Viera v Krista, praktizovanie krstu ako iniciačného obradu a pravidelne sa opakujúce slávenie komunitnej večere na pamiatku Ježišovej Poslednej večere, tvorili spoločného menovateľa, ktorý upozorňoval odlišné komunity, že sú údmi jedného tela, ktorého hlavou je Kristus („jeden Pán, jedna viera, jeden krst“, Ef 4, 5), ale rozdiel medzi údom a údom mohol byť aj výrazný.

Autonómne komunity

Keď zovšeobecníme to, čo vieme o Pavlovej činnosti, môžeme povedať, že misionár po príchode do určitej lokality začal kázať posolstvo v prostredí tamojšej židovskej komunity, aby potom rozšíril pole svojej pôsobnosti aj na pohanov, predovšetkým v dôsledku stretávania sa s nepriateľstvom židov.

Po niekoľkých mesiacoch, ak nie dokonca rokoch, ktoré strávil vytváraním a konsolidáciou novej komunity, sa misionár spolu so svojimi najbližšími spolupracovníkmi pobral ďalej, ale zostal v kontakte s komunitou prostredníctvom listov alebo vyslancov z jednej alebo druhej strany, pretože aj z diaľky pokračoval vo výkone svojej autority a chcel to robiť. No postupom času vzťah, ktorý spájal komunitu s misionárom zakladateľom, mal nevyhnutne tendenciu slabnúť.

Na strane misionára sa mohli vynoriť prekážky každého druhu, ba aj smrť, ktoré sťažili, či dokonca znemožnili pokračovanie vzťahu s komunitami, ktoré založil; na strane komunity, hlavne ak rýchlo nadobudla určitú kvantitatívnu pevnosť, sa vyvíjala tendencia stať sa autonómnou, a to aj pre ambície tých v nej, ktorí ašpirovali na vedúce úlohy, ale hlavne preto, lebo nároky a ťažkosti, ktorým komunita musela denne čeliť, upozorňovali na to, aká nedostačujúca je autoritatívna kontrola na diaľku misionárom-zakladateľom.

Inzercia

Po určitom čase sa komunita stala autonómnou, aj za cenu zrážky s misionárom, ktorý ju založil alebo sa domnieval, že má nad ňou autoritu; a hoci nemala problém poskytnúť pohostinnosť ani iným putujúcim misionárom, vyžadovala, aby ich prítomnosť bola krátka, čím sa malo vyhnúť tomu, že misionári by si na základe svojej prestíže osobovali práva, ktoré im komunita už nebola ochotná priznať.

No ak táto komunita dosiahla dostatočnú pevnosť a považovala sa za schopnú samosprávy, bolo prirodzené, že, hoci bola v nedočkavom očakávaní blízkej Kristovej parúzie, začala pociťovať potrebu dať si nejakú hierarchickú organizáciu, a táto potreba bola tým naliehavejšia, čím viac sa predlžovala doba čakania, až sa stala nevyhnutnou.  

Cesta týmto smerom musela byť dosť namáhavá. A to z dôvodu nevyhnutných hádok medzi tými, ktorí boli presvedčení, že komunita musí naďalej žiť v duchovnej slobode, ktorou sa vyznačovali jej prvé hodiny života, a tými, ktorí boli presvedčení, že týmto spôsobom sa speje k úplnej anarchii; medzi tými, ktorí sa spoliehali na osoby považované za obdarované duchovnými darmi (v prvom rade charizmou proroka), ktoré sa javili oprávňovať ich vykonávať autoritu, a tými, ktorí navrhovali svojich bratov vo viere, ktorí boli možno menej charizmatickí, ale zato viac obdarení praktickými schopnosťami.

V komunitách, ktoré založil Pavol, alebo boli pavlovskej tradície, bola zaiste veľmi silná ašpirácia naďalej žiť v slobode ducha; ale už u Pavla čítame o prítomnosti biskupov a diakonov v niektorých komunitách (Fil 1, 1).

V iných komunitách, o ktorých vyslovujeme dosť pravdepodobnú hypotézu, že mali viac judaizujúci charakter, sa podľa príkladu a pod vplyvom židovských synagóg presadila hierarchicky lepšie zorganizovaná štruktúra vedenia, presbyteriálna, preto komunitu viedlo kolégium presbyterov, pričom tento pojem (= starší) treba chápať viac vo funkčnom než vo vekovom význame.  

Skutočnosť, že na konci 1. storočia je organizácia takéhoto typu dosvedčená dokonca aj v komunite rýdzo pavlovskej tradície v Korinte, je znakom prevládajúceho rozšírenia tejto inštitúcie.

A je to veľmi významný znak, pretože spolu s ostatnými, ktoré nachádzame tu a tam v prvých kresťanských textoch, nám umožňuje dovtípiť sa, že pavlovský výklad kresťanského posolstva v pojmoch duchovnej slobody a úplného oslobodenia od židovských právnych a kultových noriem – hoci v princípe zbavil pohanokresťanstvo jarma obriezky a mnohých ďalších predpisov – bol v praxi každodenného vedenia kresťanského života, komunitného i individuálneho, nútený tak trochu všade pristúpiť na viac-menej závažné kompromisy so židovskou tradíciou.

Nedostatok dokumentácie nám bráni uviesť špecifickejšie detaily, ale v tejto záležitosti je možné vysloviť hypotézu, že vzhľadom na neexistenciu centralizovanej organizácie či aspoň inšpiračného centra (to jeruzalemské ukončí svoju aktivitu v čase židovskej vojny), sa organizácia a vedenie kresťanských komunít prvých generácií vyznačovali podstatnou nezávislosťou komunít medzi sebou a v dôsledku toho výraznou pestrosťou v oblasti výkladu posolstva vrátane Ježišovej osoby a jeho vzťahu so židovskou tradíciou, s výnimkou toho skromného spoločného menovateľa, ktorý sme spomenuli pred chvíľou.

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I - IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame