Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
05. február 2021

Dejiny kresťanstva

Prečo kresťanstvo nezostalo židovskou sektou?

O Pavlovi, ktorý sa svojimi úvahami postaral o slobodu pohanokresťanov od zachovávania predpisov židovského zákona.

Prečo kresťanstvo nezostalo židovskou sektou?

Socha apoštola Pavla pred Bazilikou sv. Petra vo Vatikáne. Zdroj: Wikipedia

V rámci prípravy skorého príchodu Božieho kráľovstva Ježiš kázal posolstvo o obrátení a vnútornej obnove. Vcelku jednoduché myšlienkové línie tohto posolstva sa skomplikovali už vo svetle veľkonočnej skúsenosti.

Na jej základe učeníci nielenže získali istotu, že Ježiš je Pán a Mesiáš, ale podnietení výnimočnosťou udalosti vzkriesenia začali prehlbovať reflexiu práve o Kristovi: z tohto dôvodu predmetom kázania adresovaného židom i pohanom nebolo len Ježišovo posolstvo, ale aj jeho osoba.

Pavlova reflexia o židovskom zákone

Pavol uvažoval o Ježišovej osobe, ale jeho pozornosť patrila najmä problému zachovávania zákona. Pavol nevidí problém v bezprostredných praktických aspektoch, ale v zdôvodnení jeho funkčnosti: praktický problém zachovávania zákona sa vďaka Pavlovi stal teoretickým problémom ospravodlivenia.

Veľmi obťažná a náročná prax zachovávania kultových a právnych noriem zákona sa zdôvodňovala práve jej zameraním na ospravodlivenie. Adamovým hriechom skazené ľudstvo bolo Božím spravodlivým súdom podrobené hriechu a smrti, a len úplným a prísnym zachovávaním zákona môže žid získať ospravodlivenie, ktoré ho uchráni pred Božím hnevom.

Ale už pred Pavlom sa v židovskom prostredí začalo diskutovať o tom, že ako a v akých medziach treba chápať zachovávanie zákona: môžeme predpokladať, že už pred svojou konverziou Pavol uvažoval o problematike vzťahu medzi zachovávaním zákona a ospravodlivením a možno už vtedy sa do neho vkradla nejaká pochybnosť o praktickej účinnosti zachovávania mnohých a komplikovaných predpisov s cieľom dosiahnuť ospravodlivenie.

Po konverzii Pavol nadobudol presvedčenie, že ospravodlivenie môže byť následkom len milosti, čiže nezaslúženého Božieho daru, a takúto milosť si človek hriešnik nemôže nárokovať zachovávaním zákona, ale iba pevným držaním sa Krista vierou: zákon dáva vedomie o hriešnom priestupku, ale nie milosť, ktorá oslobodzuje od hriechu a ktorú iba viera v Krista môže dať. Ako všetci ľudia zostali zatiahnutí do Adamovho hriechu, tak všetci boli vykúpení a spasení v Kristovi, ktorého smrť odčinila následky Adamovho hriechu a ktorého zmŕtvychvstanie je prvotinou a zárukou vzkriesenia každého kresťana zo smrti.

Následky tohto jasného a jednoduchého prístupu boli priam zničujúce pre dovtedy podstatný židovský rozmer viery, ktorú teraz už možno definovať, aj keď stále trocha anachronicky, kresťanská. Ak zachovávanie právnych a kultových predpisov s cieľom získať ospravodlivenie je zbytočné, tak potom je dovolené rozšíriť posolstvo aj na pohanov, ktorí sú úplne oslobodení od zachovávania židovského zákona, a všetci veriaci sú si navzájom rovní: Žid i pohan, Grék i barbar, slobodný i otrok, všetci sú si navzájom rovní, pokiaľ ide o získanie spásy, pretože Kristus zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých a všetci môžu získať spásu tým, že sa ho budú pevne držať vierou a budú ho uznávať ako Pána a Krista. 

Situácia v Jeruzaleme

Je jasné, že takýto podvratný postoj k židovskému zákonu nebol milý tradičnej judaizujúcej zložke komunity, ktorá bola v podstate stále ešte viac židovská ako kresťanská a v jej čele bol Jakub.

Čo sa týka Petra, Skutky apoštolov prostredníctvom epizódy o obrátení pohanského stotníka Kornélia (10, 1ss) pripisujú práve tomuto apoštolovi zásluhu za otvorenie posolstva pohanov: no irenický zámer autora Skutkov apoštolov nás vedie k pochybnostiam, ak nie o historickosti celej epizódy, tak o zakladajúcom význame, ktorý sa jej pripisuje.

Z toho mála, ktoré môžeme získať z viac-menej súdobých svedectiev, sa nám Peter javí akoby rozpoltený medzi protichodnými tendenciami, azda v rámci pokusu o mediáciu, ktorá zaznamenala mizivý úspech.

Jeruzalemský koncil

Azda trocha spoľahlivejšie správy máme o tzv. Jeruzalemskom koncile, aj keď pojem „koncil“ je nevhodný, pretože je anachronický, a rozprávanie Sk 15, 1nn je do veľkej miery zideologizované, a preto nie je úplne vierohodné.

Sme okolo roku 50 a nezhoda o zachovávaní židovského zákona podnieti stretnutie v Jeruzaleme medzi Pavlom a Barnabášom na jednej strane a Petrom a Jakubom na strane druhej.

Inzercia

Pavlovi sa podarí presvedčiť judaizujúcich kresťanov o základnej platnosti svojho výkladu posolstva a poveria ho, aby pokračoval vo svojej misii medzi pohanmi a novým adeptom ukladal len niekoľko všeobecných stravovacích a morálnych noriem, ktoré sú v skutočnosti len málo alebo vôbec nie náročné.

Antiochijský incident

Napriek tomu konflikt pretrvával, ako čoskoro ukázal tzv. Antiochijský incident, keď Pavol vyčítal Petrovi, že sa vyhýba stolovaniu s kresťanmi pohanského pôvodu (Gal 2, 11nn). Zdá sa, že Pavlov prístup nebol veľmi úspešný v miestnej komunite. Pavlove listy, hlavne List Galaťanom, výrečne demonštrujú nepriateľstvo judaizujúcich misionárov voči nemu, a Pavol im toto nepriateľstvo široko opätoval.

Nech už to bolo akokoľvek, Pavol, ktorého opustil aj Barnabáš, pokračoval vo svojej misii otvorenej všetkým, židom i pohanom, a postupom času sa jeho ideologická pozícia presadila; no na nejakú dobu táto nezhoda zostala živá.

Úpadok vplyvu jeruzalemskej komunity

Pavlovmu prístupu k úspechu nepriamo pomohlo zhoršenie vzťahov medzi jeruzalemskými judaizujúcimi kresťanmi pod Jakubovým vedením a židovskými autoritami: už sme spomenuli, ako ťažko mohlo byť ohlasovanie Ježišovho mesiášstva tolerované židovskými autoritami, ktoré ho nechali usmrtiť, aj keď kresťanská komunita v Jeruzaleme prísne zachovávala židovský zákon.

V roku 63 židovské autority využili prechodnú neprítomnosť rímskeho prokurátora a dali usmrtiť samotného Jakuba: toto zabitie odsúdili mnohí židia, ktorí oceňovali Jakubovu vernosť židovskému zákonu a židovskej tradícii, ale určite tento násilný čin potvrdzoval čoraz konfliktnejšiu situáciu.

Predo dvermi je Židovská vojna, to znamená veľké protirímske povstanie v roku 66, ktorého katastrofický výsledok prispel rozhodujúcou mierou k oslabeniu judaizujúcej pozície v kresťanskom prostredí.

Aj keď podľa správy Euzébia Cézarejského (3, 5, 3), o ktorej spoľahlivosti niet oprávneného dôvodu pochybovať, jeruzalemská komunita veriacich opustila mesto a našla útočisko v Pelle v Zajordánsku, aby sa neskôr vrátila do napoly zničeného mesta, jej prestíž bola beznádejne oslabená, ak nie dokonca anulovaná.

Judaizujúce tendencie zostanú dlho živé v rôznych prostrediach kresťanstva (Rím, Ázia) a budú sa viac menej priamo stavať na odpor mladej tradícii, hlavne, i keď nie výlučne, Pavlovi. No pôjde o miestne nezhody, ktoré sa budú týkať špecifických tém. Nebude možné hovoriť o frontálnej opozícii medzi dvoma odlišnými globálnymi výkladmi kresťanského posolstva.

Podstatným bodom bola sloboda kresťanov pohanského pôvodu od tradičného židovského zachovávania zákona, a toto znamenalo, že pohanmi vyznávaná viera v Krista skutočne mala podobu náboženstva alebo – ako dnes niektorí preferujú – kolektívnej identity. A hoci táto viera pochádzala zo židovského náboženstva, rýchlo sa vyvinulo v náboženstvo odlišné od židovstva.

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I - IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame