Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
21. február 2021

Dejiny kresťanstva

Kto je to ten Ježiš, a prečo kresťania veria, že Mesiáš je zároveň Syn človeka

Pôvodne bol Syn človeka apokalyptickou tradíciou chápaný ako eschatologický sudca s nadľudským rozmerom.

Kto je to ten Ježiš, a prečo kresťania veria, že Mesiáš je zároveň Syn človeka

Freska Krista Pantokrátora. Zdroj: wikimedia

Židovstvo a kresťanstvo spájala veľmi silná spoločná skutočnosť: monoteistická viera v len jedného Boha, ktorým bol tradičný Boh izraelského ľudu; a okrem toho, jeho zjavenie, vliate do židovského Písma, spočiatku pokojne prijímali aj kresťania.

Ale hoci bol v pozadí prítomný tento veľký spoločný komponent, skutočné ťažisko náboženskej praxe novej komunity sa posunulo, a od zachovávania zákona prešlo k viere v Ježiša, Pána a Krista (= Pomazaného = Mesiáša).

Iesous (ho) Christos

Ako sme poznamenali, judaizujúca tendencia zlúčiť zachovávanie zákona s vierou v Krista, nezlučiteľná s rozšírením evanjeliového posolstva na pohanov, sa rozplynie postupne v posledných desaťročiach 1. storočia v dôsledku prevahy druhého z dvoch kontrastných bodov.

A to znamená nielen to, že výlučný a žiarlivý Boh zákona daného Mojžišovi sa transformuje na Boha Otca, ktorého oznámil Ježiš a ktorý je nekonečne dobrý ku všetkým, bez nejakého prihliadania na národnosť a sociálne postavenie, ale tiež, a predovšetkým, že vedľa neho ako objekt kultu stojí Iesous ho Christos, z ktorého sa postupom času stane jednoducho Iesous Christos, kde neprítomnosť člena ho, doložená už u Pavla, znamenala, že jeho osobnosť mala tendenciu presahovať, predovšetkým, ale nie výlučne, v očiach pohanokresťanov, rozmery židovského Mesiáša.

Syn človeka

Ježiš bol stotožňovaný nielen s Mesiášom, ale hneď aj so Synom človeka. V priebehu času bude toto označenie v pohanokresťanskom prostredí vykladané ako svedčiace o Ježišovom ľudskom rozmere, ktorý koexistuje s jeho božským rozmerom (= Boží Syn).

No pôvodne bol Syn človeka apokalyptickou tradíciou chápaný ako eschatologický sudca s nadľudským rozmerom. A tento výklad osobnosti, pretože bola stotožňovaná s Kristom, pobádal vidieť v Kristovi niečo viac ako len obyčajného človeka. Svoj podiel na tom mala Kristova povesť veľkého divotvorcu a predovšetkým veľká udalosť Kristovho zmŕtvychvstania.  

Vysoká kristológia

Už u Pavla je synovský vzťah, ktorý Ježiš stanovil medzi sebou a Bohom židovskej tradície, sám osebe ešte všeobecný – Boha možno považovať z duchovného hľadiska za otca všetkých spravodlivých –, má tendenciu nadobúdať špecifickejší význam, asimilujúc Krista s Božím Synom v reálnom zmysle; jeho „božská“ dôstojnosť sa vyvodzuje nielen z toho, že bol Bohom Otcom vzkriesený z mŕtvych a vyvýšený, ale zdá sa už skoršia ako ľudské narodenie, ak Kristus má od prirodzenosti „Božiu podobu“ (morfe Theou) a „rovnosť s Bohom“ (Fil 2, 6 SEB) a ak všetky veci pochádzajú od Boha Otca „skrze“ Krista (1 Kor 8, 6).

Z dôvodu nedostatku dokumentácie je ťažké zistiť, či tento Krista už zbožšťujúci výklad vypracoval práve Pavol, alebo, ako sa dnes uprednostňuje veriť, ho Pavol prijal z kresťanských kruhov, s ktorými bol v kontakte, celkom vzato z Antiochie.

Pred nejakým časom sa myslelo, že tento výklad bol vypracovaný v pohanokresťanskom prostredí, čiže helenistickom, ale vôbec to nie je isté, a hlavne netreba zabúdať na to, že židia v diaspóre, ktorí obvykle rozprávali po grécky, predstavovali skutočný trait d'union medzi kresťanmi pohanského pôvodu a judaizujúcimi kresťanmi v palestínskom prostredí.

Inzercia

Okrem toho nedávne štúdie čoraz viac zvýrazňujú, ako aj palestínske židovstvo bolo ovplyvnené gréckou kultúrou, a preto aj gréckym jazykom.

Nech už je to akokoľvek, kristologická línia, dosvedčená prvýkrát v Pavlových listoch a definovaná ako vysoká kristológia, nachádza potvrdenie a vývoj v Liste Kolosanom (1, 15 – 17), ktorý dnes mnohí odnímajú Pavlovi, ale ktorý je určite veľmi starý, a predovšetkým v Liste Hebrejom, ktorý považujeme za skorší ako zničenie jeruzalemského chrámu (rok 70) a v ktorom sa hlboko rozvíja téma Krista ako jediného Veľkňaza, čiže ako jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, ako je povedané výslovne v deuteropavlovskom Prvom liste Timotejovi (2, 5).

Prvotná pestrosť pohľadov na Krista

To málo údajov v našom vlastníctve nám nedovoľuje zistiť, do akej miery bola vysoká kristológia rozšírená v kresťanských kruhoch v druhej polovici 1. storočia.

Na základe údajov vyvoditeľných z neskorších spisov ľahko predpokladáme pestrosť názorov na okamžite záhadnú postavu Ježiša, pričom tieto názory oscilujú medzi judaizujúcou koncepciou čisto ľudského Mesiáša, hoci bol veľmi charizmatický, a koncepciou, ktorá ho považuje za postavu božského pôvodu a charakteru.

A táto druhá pozícia mala dva problémy, ktoré si veriaci uvedomili a začali o nich uvažovať až postupom času: 1. zlučiteľnosť Kristovho božského rozmeru s vierou, zdedenou od židovstva, v len jedného boha; 2. koexistencia božského a ľudského rozmeru v Kristovi.

Túto pestrosť ideí zjednocovalo istým spôsobom jediné presvedčenie: že Iesous ho Christos sa čoskoro vráti na zem (parúzia) v slávnej úlohe eschatologického sudcu, aby súdil svet pred konečnou katastrofou.

Vo svojom prvom liste, v liste kresťanom v Solúne, je Pavol presvedčený, že tento návrat sa uskutoční počas jeho generácie; následne sú jeho poznámky o tejto záležitosti všeobecnejšie, ale zostáva presvedčenie o neďalekom dátume, a všetci títo prví kresťania o ňom uvažovali viac-menej ako Pavol.

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I - IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame