Slovo kňaza Nočné stretko pod olivami

Kto sa vyberie na púť do Jeruzalema, konkrétne do jeho historického jadra, dokáže si urobiť celkom dobrý obraz o miestach, na ktorých sa odohrávajú podstatné udalosti zachytené v textoch jednotlivých Evanjelií. Trochu rozpakov môže vyvolať pohľad na Olivovú horu, ktorá zjavne vyzerá inak než v našich predstavách. Len malý fragment Getsemanskej záhrady pripomína jej výzor z čias Ježišovho pozemského putovania.

Mne osobne pomohol predstaviť si pôvodný výzor Olivovej hory pohľad na iný takýto olivový háj, ktorý sme vídavali cestou medzi Betlehemom a Jeruzalemom. Predstavoval som si, ako pod takýmito olivovníkmi oddychuje Ježiš so svojimi učeníkmi i to, ako sa pod jedným z nich rozpráva s jedným múdrym a rozumným mužom – Nikodémom.

Podľa Jánovho evanjelia tento muž patril medzi farizejov, učiteľov i členov Veľrady. Z jeho vystupovania cítime, že hoci to nebol „hocikto“, mal v sebe pokoru, trpezlivosť i ochotu počúvať. Azda najviac sa to prejavilo v tom, že na začiatku rozhovoru Ježiša oslovil ako učiteľa. Musel si byť vedomý svojho spoločenského postavenia, nadobudnutých skúseností i vekového rozdielu. Nič z toho mu však nebránilo ostať slušným človekom a pokorným poslucháčom.

Jeden kamarát raz spomínal skúsenosť s jedným z uznávaných profesorov z Oxfordu, u ktorého mal možnosť študovať. Zrelý človek, ktorý rozlišuje podstatné od malicherného, nepotrebuje pred inými zdôrazňovať svoje zásluhy. Svojho študenta dokáže prijať aj v papučiach, naliať mu šálku čaju a z konverzácie vynechať unavujúce titulovanie. Aj Nikodém bol takýmto zrelým človekom.

Bol tiež múdrym človekom, takým, ktorý počúva Boha a snaží sa kráčať podľa Božieho zákona. Bol aj rozumným človekom, ktorý sa nehanbí opýtať, diskutovať, vymieňať si názory, zvažovať pre a proti a rozhodnúť sa podľa najlepšieho úsudku. Jeho príchod za Ježišom, schopnosť klásť otázky a vnímať odpovede sú dôkazom jeho záujmu i túžby neostať na mieste a stále sa v živote posúvať.

Treba na tomto mieste rázne odmietnuť mylnú snahu vnímať Nikodéma ako bojka, ktorý sa vybral za Ježišom pod rúškom noci. Ich nočné stretko nehovorí nič o tom, že by mal Nikodém strach zo stretnutia s Ježišom. Aký by mal mať na to asi tak dôvod? Žiaden. V čase ich rozhovoru predsa Ježiš nebol z ničoho obvinený a už vôbec nie odsúdený. Teda by bolo nerozumné myslieť si, že Nikodém mal dôvod mať vtedy z niečoho strach.

Nočné stretko bolo v tom čase totiž úplne bežnou praxou. Bol to čas štúdia Tóry, čas hlbokých rozhovorov na vážne témy. Cez deň sa pracovalo, nebol čas na debaty pri pohári vína. Ráno práca, po obede siesta, potom znova práca no a večer bol čas na radosti života. To je taký praktický pohľad na nočné stretko.

Zároveň v kontexte typickej hlbokej Jánovskej symboliky napätia medzi svetlom je tu ešte pohľad teologický. Tma, ktorá je prirodzene charakteristická pre nočný čas, je ideálnym pozadím myšlienky o tom, ako Nikodém vďaka rozhovoru s Ježišom prejde z tmy nedostatku poznania do svetla Pravdy, ako sa to napokon konštatuje aj v samotnom texte evanjelia.

Nikodém nám svojím osobným príkladom ukazuje, že aj my máme mať vo svojom živote odvahu stretnúť sa a rozprávať sa. Základom vzťahu je komunikácia. S Bohom i s ľuďmi. Stretnúť sa s Bohom a rozprávať sa s Ním je nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby sme o sebe mohli zmýšľať ako o veriacich. Stretnúť sa s druhým človekom a rozprávať sa s Ním je zasa nevyhnutnou podmienkou k dobre fungujúcemu osobnému či profesionálnemu vzťahu.

Nikodém sa vtedy vybral za Ježišom ako za človekom. Nevnímal ho ako Božieho Syna, ako ho dnes vnímame my na základe toho, že poznáme celý obsah Evanjelia. Pre neho to bol vtedy začínajúci učiteľ, nový kolega, s ktorým sa chcel stretnúť a podebatovať. Išiel za ním ako človek za človekom, ako skúsený „harcovník“ za začiatočníkom s novými metódami. No hlavne: nešiel ho poučovať, ale počúvať. Aká múdrosť a pokora!

Témou ich rozhovoru je znovuzrodenie. Taká dobrá téma aj na prebiehajúce pôstne obdobie. Kedy a ako sa niekto môže stať novým človekom? Znova sa narodiť, z vody a z Ducha Svätého, prijať Božiu milosť, prejsť z tmy do svetla. Ale ako? Ako sa to dá urobiť? To sú otázky v hlave Nikodéma. Otázky naznačujúce aktivitu, činnosť, nie len stav mysle. Nikodém vedel, že viera nemôže byť bez skutkov, ktorými sa prejavuje.

Ježiša iste tešilo, že s Nikodémom si porozumeli, že obaja chápali dôležitosť aktívnej praktickej viery. Takej, ktorú chcel Ježiš ponúknuť svojim učeníkom i zástupom, ktoré ho počúvali. To nové, čo k tomu Ježiš pridáva, je podmienka prijať Jeho samého ako základný princíp tejto viery. Nová, priam progresívna myšlienka, nie ľahko prijateľná pre zbožný ľud, verný jedinému pravému Bohu.

Dôležitosť prijatia Ježiša ako základného princípu sa v Jánovom evanjeliu neustále opakuje v rôznych variáciách a obrazoch. Niektorí boli ochotní ju prijať, pre iných je „tvrdá reč“. Nikodém neušiel hundrúc si popod nos „kto to má počúvať?“ Nikodém pozorne počúval a učil sa. Na staré kolená bol ochotný posunúť svoju vieru na vyššiu úroveň. A vraj starého psa novým kúskom nenaučíš.

Iný klasik by povedal: kde je vôľa, tam je cesta. Nikodém mal vôľu, preto mohol nastúpiť na novú cestu, cestu vo Svetle, cestu do večného života. Nočné stretko pod olivami zmenilo jeho život, a preto sa ráno mohol vrátiť domov ako nový človek.

Sú stretnutia, ktoré majú potenciál zmeniť náš život. A pravdaže i život tých druhých. Učme sa od Nikodéma, aby to vždy boli zmeny k lepšiemu.