Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
08. apríl 2021

Dianie v Bielorusku

Symbolom odporu sa stal arcibiskup, ktorý skončil po pochybnom konaní Vatikánu

Rétorika a kroky najvyšších predstaviteľov cirkvi v Bielorusku sa postupne zmenili z odporu na poslušnú spoluprácu s režimom.

Symbolom odporu sa stal arcibiskup, ktorý skončil po pochybnom konaní Vatikánu

Emeritný minský arcibiskup Tadeusz Kondrusiewicz. Foto - TASR/AP

Protesty v Bielorusku proti uchopeniu moci Alexandrom Lukašenkom od ostatných prezidentských volieb v auguste 2020 neprestávajú už takmer osem mesiacov. Krvou poškvrnený diktátor – ktorý sa teraz konečne stal očividným pre všetkých – nedokáže potlačiť protestné hnutie, hoci má k dispozícii bezpečnostný aparát. Protestujúca spoločnosť ho už nikdy nebude poslúchať.

Momentálne to vyzerá na patovú situáciu, ktorá sa síce neotočí späť k mocenskej konštelácii spred augusta 2020, no nevyvíja sa želaným demokratickým smerom. Po masívnom násilí a represiách na jeseň sa protesty počas zimy transformovali a stratili na viditeľnosti. Aktuálne sa však zdajú byť oživené.

Za štartovací bod pre novú vlnu protestov bol zvolený 25. marec – pre identitu demokratických síl základný dátum: Deň slobody, ktorý pripomína založenie nezávislej Bieloruskej ľudovej republiky v roku 1918.

Diktátor sa nechce vzdať svojej moci – napriek svojim viacnásobným prísľubom, že sa „nebude držať trónu zmodranými prstami“.

Od cirkví sa očakáva morálne vodcovstvo

V tejto kríze treba očakávať od cirkví morálne vodcovstvo, v ktorom zástupcovia cirkví podporujú pravdu, a nie lož, a ​​praktizujú dobročinnosť, a nie poslušnosť voči vrchnosti. Presne taká bola reakcia Katolíckej cirkvi v Bielorusku na nadmerné násilie proti demonštrujúcim ľuďom v prvých troch dňoch po voľbách. Kňazi a biskupi sa solidarizovali s protestom a požiadavkami spravodlivých volieb.

Arcibiskupovi Tadeuszovi Kondrusiewiczovi sa podarilo osobne sa stretnúť s ministrom vnútra Juryjom Karajevom a verejne – hlasom chvejúcim sa od rozčúlenia – sa spýtať, prečo bezpečnostné sily tak brutálne bili protestujúcich ľudí. Za toto jednoznačné zaujatie stanoviska v prospech protestujúcich bol arcibiskup potrestaný: po ceste do zahraničia 31. augusta mu bol z neobjasnených dôvodov zamietnutý vstup do domovskej krajiny. Tak sa stal pre celé protestné hnutie symbolom odporu. Mnoho ľudí – nielen katolíkov – požadovalo povolenie jeho vstupu do Bieloruska.

V tom čase katolíci vnímali konanie štátnej moci ako prenasledovanie ich cirkvi a dúfali v podporu zo strany pápeža. Vatikán skutočne na tom spolupracoval a využil svoje diplomatické vzťahy s režimom, takže arcibiskup Kondrusiewicz sa mohol 24. decembra 2020 vrátiť do Bieloruska. Zato sa však musel vzdať svojej funkcie predsedu biskupskej konferencie a 3. januára 2021 odišiel do dôchodku z funkcie arcibiskupa v Minsku.

Táto pochybná dohoda, ako aj verejné vystúpenia zástupcov Vatikánu – napríklad odovzdanie poverovacích listín a priateľský rozhovor nového nuncia s Lukašenkom –, viedli k strate dôvery medzi katolíkmi a boli považované za spoluprácu s režimom.

Žiadna reakcia z Vatikánu

Aj list vodkyne opozície Svetlany Tichanovskej pápežovi, ktorá so zreteľom na jeho encykliku Fratelli tutti informovala o utrpení ľudu a represiách proti kresťanom v Bielorusku, zostal bez akejkoľvek reakcie Vatikánu.

Rétorika a kroky najvyšších predstaviteľov Katolíckej cirkvi v Bielorusku sa postupne zmenili z odporu na poslušnú spoluprácu s režimom a teraz sa podobajú stanovisku Pravoslávnej cirkvi, ktorá sa na základe poľutovaniahodnej tradície – na ktorej nezmenilo nič ani prenasledovanie v Sovietskom zväze – orientuje na štátnu moc a za to dostáva inštitucionálne privilégiá alebo dokonca vykorisťuje.

Mlčanie a „neutralita“, pokiaľ ide o výbušné otázky, sa už dávno stali typickým správaním oficiálnych predstaviteľov cirkví. Zdieľať

Metropolita Pavel Ponomarev, ktorého režim považoval za nespoľahlivého, bol po vypuknutí protestov bez ďalších okolkov preložený do Ruska. Jeho úrad odvtedy zastáva absolútne lojálny bieloruský biskup Veniamin Tupeko.

Zatiaľ čo on sa počas uplynulých mesiacov viackrát stretol s diktátorom, a tak prepožičal legitimitu režimu, jednotliví pravoslávni kňazi i laici sa angažujú za ľudí väznených režimom. Neboja sa obžalúvať režim z klamstva a odsudzovať jeho neprávosť: kňazi sa pokúšali sprostredkovať a zaobstarávať zatknutým, ktorí boli zadržiavaní v neľudských podmienkach a mučení, najnutnejšie veci pre život – lieky a hygienické potreby –, pretože príbuzní alebo priatelia väznených boli ignorovaní.

Inzercia

Jeden kňaz šiel zo solidarity s hladujúcim politickým väzňom sám do protestnej hladovky. To prispelo k tomu, aby väzeň ukončil svoju protestnú hladovku.

Kňazi strácajú miesta v cirkevnej správe

Iný kňaz sa zasadzoval za to, aby skrze jeho ručenie boli väznení prepustení na čas vyšetrovania. To nezostalo bez následkov pre cirkevné kariéry: niektorí kňazi stratili svoje miesta v cirkevnej správe.

Vedenie Pravoslávnej cirkvi sa tak ukázalo ako súčasť nomenklatúry, ktorá sa zo strachu a neistoty správa oportunisticky a servilne voči moci, a nie ako časť spoločnosti, ktorú si cirkev donedávna nárokovala zastupovať.

Tisíce ľudí sa obrátili na metropolitu Veniamina osobnými listami alebo spoločnými listami, v ktorých žiadali o sprostredkovanie alebo aspoň o realistické zhodnotenie situácie v krajine. Nedostali však žiadnu odpoveď.

Mlčanie a „neutralita“, pokiaľ ide o výbušné otázky, sa už dávno stali typickým správaním oficiálnych predstaviteľov cirkví. Len ak štát niečo požiada, cirkev nemôže povedať „nie“.

Opakovane sa stalo, že štát pohrozil cirkvám sankciami pre „protištátne“ stanovisko ich členov. Obeťou takýchto represívnych opatrení sa stal evanjelikálny zbor v Minsku New Life Full Gospel Church, ktorý ako „netradičné“ cirkevné spoločenstvo bol neustále vystavený tlaku zo strany štátu a bola obmedzená jeho sloboda náboženského vyznania.

Budovu kostola policajti vo februári uzavreli a odvtedy sa bohoslužby konajú v jej blízkosti za každého počasia. Dôvodom bolo zjavne videoposolstvo veriacich proti štátnemu násiliu. Stupeň blízkosti náboženskej komunity k moci jasne určuje jej toleranciu a prispôsobivosť voči režimu.

Prednedávnom mocipán usporiadal bieloruskú modlitbu v pamätníku Chatyň, ktorý pripomína obete národného socializmu medzi civilným obyvateľstvom, pričom vytvoril paralely medzi fašistami a „tými, ktorí vystupujú pod bielo-červeno-bielymi zástavami“, teda tými, ktorí v súčasnosti bojujú za demokratické slobody a ľudskú dôstojnosť.

Na tejto udalosti sa zúčastnili oficiálni zástupcovia štyroch náboženských spoločenstiev – pravoslávni, katolíci, moslimovia a židia. Nikto sa neodvážil opýtať: Prečo stovky nevinných ľudí sedia celé mesiace vo väzeniach a sú fyzicky a psychicky týraní, hoci neporušili žiadny zákon a snažia sa iba slobodne uplatňovať svoje práva?

Pôvodne publikované v nemeckom konzervatívnom dvojtýždenníku Die Tagespost. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. 

Odporúčame