Anglické mesto Norwich bolo v 14. storočí pulzujúcim obchodným centrom. Panoráme mesta dominovala katedrála a početné stavby kostolov, kláštorov a pustovní. Jeho ulice však poznali aj smrtiacu silu morovej epidémie, nazývanej aj čierna smrť, ako aj viaceré roľnícke vzbury a povstania.

Jedným z chrámov stojacich na okraji rušného centra bol kostol sv. Juliána s konventom augustiniánov. Tesne pri jeho múroch bola vybudovaná malá pustovňa, ktorá sa stala domovom Juliany z Norwichu. Nevieme, či to bolo jej pravé meno. Čo však vieme, je, že bola autorkou knihy mimoriadneho duchovného významu.

Dobrovoľná samota

Juliana z Norwichu sa podľa odhadov narodila približne v roku 1342 a zomrela niekedy okolo roku 1430. Vzdelanie získala pravdepodobne ešte ako dievča u sestier benediktínok z blízkeho opátstva Carrow. Je možné, že v mladosti bola manželkou a matkou a o svoju rodinu prišla za tragických okolností. V každom prípade, jej život sa radikálne zmenil, keď dosiahla vek tridsať rokov.

Ako to v čase epidémií a zlých hygienických návykov v stredoveku bývalo, Juliana vážne ochorela. Rodina k jej lôžku privolala kňaza, aby ju modlitbami a sviatosťami pripravil na odchod do večnosti. Kňaz, ktorý vstupoval do jej izby, držal v rukách kríž a vyzval Julianu, aby sa naň dívala. Tento pohľad na ukrižovaného Krista spustil sériu 16 mystických videní, ktoré trvali nepretržite niekoľko nasledujúcich hodín. Stalo sa tak 13. mája 1373 a o niekoľko dní sa Juliana úplne zotavila zo svojej choroby.

Mystické zážitky si krátko nato zapísala a tento pôvodný rukopis, známy ako krátky text, sa zachoval len ako kópia. Nasledujúcich dvadsať až tridsať rokov strávila Juliana ako reklúza uzavretá od okolitého sveta vo svojej cele, kde venovala čas hlbšiemu skúmaniu týchto vízií. Jej úvahy, dnes známe ako dlhý text, tvoria základ knihy Zjavenia Božej lásky.

Mystické videnia, prvé svojho druhu v Anglicku, Julianu zaraďujú medzi najvýznamnejšie mystičky stredoveku, akými bola Terézia z Ávily či Katarína Sienská. O to prekvapujúcejšie je, že nimi bola obdarovaná ako laička žijúca doma spolu so svojimi príbuznými a rodinou. 

Juliana zobrazená v okennej vitráži v katedrále v Norwichi. Foto: commons.wikimedia.org

Rozhodnutie žiť ako reklúza a utiahnuť sa do samoty prišlo až neskôr. Obrad zasvätenia do tohto spôsobu života prebiehal v kostole sv. Juliána za prítomnosti norwichského biskupa. Spev žalmov, ktoré boli určené na obrady zosnulých, mal budúcej pustovníčke pripomínať jej vlastný pohreb a nastávajúce odlúčenie od sveta. Následne bola Juliana privedená k dverám cely, ktoré sa za ňou zatvorili a za ktorými ostala žiť po zvyšok svojho života.

Ako pustovníčka žijúca v srdci mestského prostredia Juliana neviedla úplne odľahlý život. Jediný kontakt so svetom tvorilo okno, ktoré bolo orientované smerom do chrámu a pomocou ktorého sa zúčastňovala na bohoslužbách. Druhým oknom, orientovaným do ulice, komunikovala s ľuďmi, ktorí prichádzali a žiadali ju o modlitbu a radu. Okrem modlitby a štúdia sa živila aj prácou svojich rúk, napríklad tým, že šila odevy pre chudobných.

Svoje rukopisy a poznámky počas života nikomu neukazovala. Po jej smrti ich u seba starostlivo uchovali sestry benediktínky. Protestantská reformácia ešte dlho bránila ich zverejneniu v tlači, takže si svoju cestu do povedomia ľudí našli až po dlhšom zabudnutí.

Julianin dlhý text prvýkrát publikoval pod dnešným názvom v roku 1670 benediktín Serenus de Cressy. V tom čase už bola Juliana celkom neznáma a ani sám Cressy nevedel nič o jej pôvodnom kratšom rukopise. Cressyho knihu znovu vydali a zmodernizovali viacerí autori 19. storočia.

Dielo sa neskôr opäť vynorilo z neznáma v roku 1901, keď bol rukopis v Britskom múzeu prepísaný a publikovaný s poznámkami editorky a prekladateľky Grace Warrackovej. Dnes sa dielo Juliany z Norwichu šíri vo viacerých prekladoch a pod rôznymi názvami po celom svete.

Čím si tak získalo srdcia čitateľov a prečo by sme sa k nemu mali vrátiť zvlášť dnes?

Mystika ženskosti a optimizmu

Charakteristickým prvkom Julianinej mystickej teológie bolo prirovnanie Božej lásky k materinskej láske. Túto tému rozvíjali už starozákonní proroci aj mnohí iní stredovekí mystici, ako napríklad sv. Bernard z Clairvaux. 

Julianin originálny prínos je v tom, že píše o Najsvätejšej Trojici z pohľadu rodiny. Ježiša pritom prirovnáva k matke, ktorá je múdra, milujúca a milosrdná. Verila, že Kristov materinský aspekt je doslovný a nie metaforický: Kristus nie je ako matka, je doslova matkou.

Väzba medzi matkou a dieťaťom je podľa nej jediným pozemským vzťahom, ktorý sa približuje vzťahu človeka s Ježišom. Pri písaní o ňom Juliana používala metafory súvisiace s predstavami o počatí, pôrode, odstavení a výchove.

Jej hlboko prežité a premeditované ženstvo a materstvo viedlo mnohých k domnienke, že aj v biologickom zmysle musela byť matkou. To však nemusí byť pravdou. Mnohí z pútnikov, ktorí ju vyhľadávali a navštevovali, ju nazývali Matkou Julianou. Práve jej hlboká ženská spiritualita je odkazom na cirkev ako matku či na univerzálny rozmer duchovného materstva vlastného každej žene.

Kostol sv. Juliána v Norwichi, ktorý bol prestavaný po 2. svetovej vojne a dodnes je obľúbeným pútnickým miestom. Foto: en.wikipedia.org

Napriek tomu, že Juliana žila v čase epidémií a spoločenských nepokojov, bola jej teológia hlboko optimistická. Hovorila o Božej láske z pohľadu radosti a súcitu. Napísala, že „Boh nás vidí ako dokonalých a čaká na deň, keď ľudské duše dozrejú, takže zlo a hriech nám už nebudú prekážať“.

„Boh je nám bližšie ako naša vlastná duša,“ vyznáva na inom mieste. Na otázku o existencii hriechu a zla, ktorá ju obzvlášť znepokojovala, dostala v jednom videní túto odpoveď: „Hriech je nevyhnutný, ale všetko dobre dopadne a tiež so všetkým ostatným to dopadne dobre.“ Tento výrok sa stal uholným kameňom celého jej posolstva.

Tieto Kristove slová pritom nie sú len lacnou náplasťou a útechou. Ide o spiritualitu každodenného života plnú vnútorného pokoja a vyrovnanosti. Tie vyplývajú z istoty Božej lásky a dobroty. Na Julianu zvlášť zapôsobila potreba byť radostná za každých okolností, nech už sú akokoľvek nepriaznivé. Nepotrebovala na to zvláštny dôvod, len istotu, že Kristus nakoniec všetky veci napraví a obráti na dobré.  

Juliana zvykne byť v ikonografii zobrazovaná s malým guľatým predmetom v ruke symbolizujúcim stvorenie. Je to odkaz na jedno z jej najpozoruhodnejších videní. V knihe Zjavenia Božej lásky ho opisuje týmito slovami: „Potom mi vložil do dlane malú vec, veľkú asi ako orech a guľatú ako lopta. Dívala som sa na to a premýšľala som, čo by to tak mohlo byť. On mi povedal: ,Je to všetko, čo bolo stvorené.‘ Stvorená vec v mojej dlani bola taká malá, že sa mi zdala ako úplné nič. Túto skutočnosť si musíme naplno uvedomiť, aby sme nikdy nepriľnuli k stvoreným veciam a mohli milovať Boha, ktorý je nestvorený.“

Učiteľka cirkvi?

Rímskokatolícka cirkev Julianu formálne neblahorečila ani nevyhlásila za svätú. Nie je uvedená v rímskom martyrológiu ani v liturgickom kalendári Katolíckej cirkvi. Veriaci si ju však napriek tomu uctievajú a jej sviatok si pripomínajú ľudovou slávnosťou 13. mája, v deň jej zázračného videnia.

V roku 1997 páter Giandomenico Mucci uviedol, že Juliana z Norwichu je na čakacej listine, podľa ktorej má byť vyhlásená za učiteľku cirkvi. Vo svetle zavedenej úcty je možné, že jej bude najskôr udelená „ekvivalentná kanonizácia“, vďaka ktorej bude vyhlásená za svätú bez toho, aby prebehol štandardný proces kanonizácie.

Náhrobok Matky Juliany, pustovníčky z Norwichu (1342 – 1430). Foto: bbc.com

Na generálnej audiencii 1. decembra 2010 jej venoval svoju katechézu aj pápež Benedikt XVI. Vo svojom príhovore povedal: „Juliana z Norwichu pochopila najdôležitejšie posolstvo pre duchovný život: Boh je láska a keď sa mu otvoríme s úplnou dôverou a dovolíme, aby riadil celú našu existenciu, všetko premení; nájdeme vtedy pravý pokoj a pravú radosť, ktoré budeme schopní odovzdávať ďalej.“

Na záver dodal: „,Všetko bude dobré‘ a ,všetko bude slúžiť na dobré‘: toto je konečný odkaz, ktorý máme od Juliany z Norwichu a ktorý vám tu aj ja dnes predkladám.“

V marci 2020, pri nástupe pandémie covid-19, uverejnila stanica BBC News článok, v ktorom citovala historičku Janinu Ramirezovú, autorku biografie o Juliane. Ramirezová v ňom hovorí, ako sa pozornosť ľudstva uvrhnutého do izolácie môže opätovne upriamiť na postavu tejto zabudnutej mystičky.

Píše: „Pustovníci pochopili, že ak sa stiahnu zo sveta, dá im to nielen šancu na zachovanie vlastného života, ale aj na to, aby našli potrebný pokoj a ticho na sústredenie v chaotickom svete.“

V tomto kontexte je Juliana z Norwichu skutočnou učiteľkou pre dnešný svet sužovaný vírusom. Izoláciu, samotu a odlúčenie si na rozdiel od nás zvolila sama, ako priestor pre rast svojej duše. Jej kontakt so svetom, obmedzený na malé okno, pripomína naše virtuálne okná, cez ktoré udržiavame svoje pracovné, rodinné či priateľské kontakty.

Aj Julianu, podobne ako nás, trápili otázky o tom, ako môže Boh dopustiť zlo, chorobu a smrť. V Norwichi počas jej mladosti mor vyhubil takmer tretinu obyvateľov a je možné, že vďaka nemu aj sama prišla o rodinu.

Božie uistenie o tom, že všetko bude napokon dobré, nebolo určené len Juliane, ale je adresované aj dnes každému z nás.