Spirituality v dialógu František z Assisi a Thomas Keating

Tento príspevok je tretím (prvé dve časti nájdete tu a tu) a zároveň posledným k metóde modlitby, ktorá vzišla z trapistického prostredia a opísaná bola mníchom Thomasom Keatingom. Keď som na ňu začal poukazovať, rezonovali vo mne myšlienky súladu s františkánskou spiritualitou a ako kapucín som vnímal podlžnosť dotknúť sa jej aj z františkánskej perspektívy.

V tomto článku, revidovanom niekoľkými spolubratmi a autorizovanou lektorkou „modlitby súhlasu“, ponúkam ešte jedno krátke uvažovanie, tentokrát v rovine prelínania sa podstatných prvkov dvoch spiritualít.

Všetky zdravé spirituality sa napokon vo svojich principiálnych prvkoch musia prelínať. Zákonite: majú jediný cieľ.

Najvlastnejšia črta Františkovej spirituality

„Minorita“ je najdôležitejšou črtou františkánskej spirituality, ktorú si svätý František úzkostlivo strážil u seba i v spoločenstve svojich bratov. „Byť menší“ bolo pre neho natoľko kľúčové, že sa mu protivilo akýmkoľvek spôsobom dominovať nad druhými, a to aj v rovine správy vznikajúceho rádu, ktorého bol zakladateľom.

Františkov postoj k bratovi či akémukoľvek človeku bol postojom jemnosti a rešpektu. Pôvod mal bezpochyby už v jeho povahe, no aj v jeho skúsenosti s Bohom a v pochopení daru, ktorého sa mu dostalo. Chcel žiť rýdzo evanjeliovo, čo pre neho znamenalo prežívať a rásť v dynamike vzťahov, aké sa rozvíjali medzi Kristom a apoštolmi. Toto prežívanie a chápanie charizmy malo svoje vyjadrenie napríklad aj v nevôli vziať na seba rolu predstaveného.

František sa necítil byť organizátorom života spoločenstva bratov a nechcel mať v rukách moc. Chcel viesť svojich bratov príkladom vlastného života a pre úlohu správy rozrastajúceho sa spoločenstva nachádzal osoby tak v radoch vlastných bratov (vikári Gregor z Neapola a Matúš z Narni, Peter Catani, Eliáš z Assisi), ako aj sprievodcov a protektorov zvonka (biskup Guido a neskôr kardináli Ján Collona a Hugolino z Ostie, neskorší pápež Gregor IX.), ktorí garantovali aj autenticitu spoločenstva vo vnútri cirkvi.

Táto nezvyčajná situácia viedla neraz, zvlášť na sklonku jeho života, k paradoxným, ba až komickým momentom, lebo František de facto neprestal byť autoritou: forma života, ktorú mu „zjavil sám Najvyšší“, a spolu s ňou zverená „starosť o bratov“ azda nikdy v dejinách cirkvi nebola tak úzko spätá s osobou zakladateľa.

„Byť menší“, byť podriadený každému pre Božiu lásku a nemať moc, nedominovať nad druhými, nemanipulovať nimi, zmýšľať a hovoriť o druhých dobre bolo pre Františka zásadné.

Pri poslušnosti ide predovšetkým o „počúvanie“, o skutočné, pozorné počúvanie druhého, ktoré počúvajúcemu otvára možnosť vstúpiť do vnútorného sveta počúvaného a obohacovať sa ním.Zdieľať

V tomto podstatnom rozmere jeho charizmy majú svoj základ aj jej ďalšie dva prvky: chudoba a poslušnosť. Byť chudobný nebolo pre Františka vyjadrením opozície k bohatstvu, k majetku, ale predovšetkým opozície k moci. A byť poslušný pre neho znamenalo podriaďovať sa Milujúcemu a kvôli nemu aj každému človeku: poslušnosť bola pre Františka vyjadrením pravej lásky.

Poslušnosť, správne pochopená, vyvierajúca zo vzťahu lásky, je jedinou cestou k opravdivej slobode človeka. Poslušnosť automaticky vyplýva z logiky lásky: osoby, ktoré sa milujú, sa zákonite vzájomne poslúchajú. Ak nie, nemožno hovoriť o láske, nanajvýš o nejakej dohode, ktorá ľudské osoby nemôže do hĺbky uspokojiť.

Lepšiemu pochopeniu neodlučiteľného vzťahu medzi láskou a poslušnosťou môže pomôcť aj význam latinského „obaudire“ (poslúchať) s bohatými významovými odtieňmi predložky „ob“ a slovesa „audire“ (počúvať).

Pri poslušnosti ide predovšetkým o „počúvanie“, o skutočné, pozorné počúvanie druhého, ktoré počúvajúcemu otvára možnosť vstúpiť do vnútorného sveta počúvaného a obohacovať sa ním. Toto je podstatný rozmer pravej a čistej poslušnosti: poslušnosti, ktorá rozvíja osoby v slobodnom vzťahu vzájomného počúvania a rešpektu. A toto je Trojica!

Túto logiku Kráľovstva a Kristovej osoby František pochopil priamočiaro a geniálne, keď si nadovšetko želal, aby on i jeho bratia boli „menší“, podriadení všetkým pre Božiu lásku, pre vzor, aký majú v Trojičnom spoločenstve vzťahov. A nebol prvý.

Už Pavol z Tarzu, dávno pred Františkom, keď píše Filipanom, aby považovali jeden druhého za väčšieho, vedel, že toto je priama cesta k autentickej sebarealizácii, slobode a radosti. Cesta, ktorá, ak sa koná, ak sa v jej duchu pracuje na premene zmýšľania – na skutočnom obrátení –, vovádza do srdca Trojice.

Byť podriadený druhému tak znamená vzdávať sa mu a zároveň prijímať jeho vzdávanie sa mne, jeho darovanie sa, jeho poslúchanie.

Ako je to vždy a v každej oblasti ľudského života aktuálne. Alternatíva k tomu je iba jedna: kŕčovité chytanie sa rôznych prejavov moci, s mnohorakými dôsledkami neslobody a násilia.

Podstatné prvky metódy modlitby súhlasu

Charakteristika minority u Františka i vo františkánskej charizme je veľmi blízka podstatnému prvku metódy otvárania sa kontemplácii (dôvernosti vzťahu) prostredníctvom „modlitby súhlasu“. Pracuje sa v nej jemne s myšlienkami rozličného druhu (myšlienkami, predstavami, emóciami), s ktorými sa počíta ako s niečím prirodzeným a samozrejmým: nie sú prekážkou a ani nediskvalifikujú modlitbu. Avšak treba s nimi pracovať, pričom všetka práca spočíva v tom, že ich jemne („ever so gently“, ako píše Keating) „nechávame ísť“, že sa ich kŕčovito nedržíme.

Tento proces spôsobuje, že sa uvoľňuje obranný filter ustavičného toku nášho myslenia, uvažovania a cítenia a otvárajú sa brány najhlbšieho vnútra, s ktorým potom Boh môže slobodne pracovať. Upätosť na vlastný myšlienkový flow spoznáva človek až vtedy, keď do tohto procesu vstúpi: zostane prekvapený, akú bariéru toto prúdenie pre dôvernosť vzťahu vytvára.

Keating uvádza, že práve „letting go“ (nechať ísť) je najpodstatnejší prvok metódy modlitby súhlasu. Je to jednoduché, no zároveň delikátne dianie, v ktorom sa realizuje najvlastnejšia charakteristika minority, a to „nemať moc“. V tejto metóde sa modliaci jednoducho „vzdáva“. Vzdáva sa tomu, o ktorom verí, že bezhranične miluje a sám najlepšie vie, čo treba robiť s vnútrom človeka.

Akákoľvek metóda modlitby je len nástroj. Cieľom je život, život v hojnosti.Zdieľať

Je to krásny rozmer, lebo svedčí nielen o bezmocnosti modliaceho sa (v jej dvoch významoch „nemohúcnosti“ a „vzdania sa“), ale aj o rešpekte Živého pred slobodou človeka. Boh jednoducho čaká na súhlas, bez neho neurobí nič. Kto tento krok (aj v iných, rôznych metódach modlitby) praktizuje, je postupne čoraz viac – podobne, ako bol sv. František a toľkí ďalší – šokovaný pokorou, nehou a jemnosťou Boha, ktorý čaká na slobodnú voľbu človeka.

Súhlas, „fiat“, v ktorom sa plne prejavuje sloboda a dôstojnosť človeka, jednoducho zmôže všetko. Ním sa v duchu minority, v duchu vzdania sa manipulácie so vzťahom, vzdávam tomu, ktorý skutočne môže všetko. Avšak jeho „môže“, jeho konanie presahuje naše predstavy – vždy v prospech nášho pravého dobra –, a preto je také zásadné „vzdávať sa“. Je to súčasne evanjeliový postoj „chudobného duchom“, ktorý vie, že potrebuje a že môže všetko očakávať od toho, ktorý je Láska.

Ovocím a cieľom tohto diania je rastúca jednota s Bohom a integrita osoby – možno pokojne povedať uzdravenie, skutočné uzdravenie podľa Božieho zámeru s človekom. Tieto dva benefity kráčajú ruka v ruke s otvorenosťou, úctou a rešpektom voči druhému človeku: premieňajúca prítomnosť Boha a jej rastúce uvedomovanie si v našom najhlbšom vnútri pomaly, postupne mení vnímanie a pohľad na druhého. Čoraz viac prestáva byť predmetom posudzovania a stáva sa objektom pochopenia a prípadne súcitu.

Citlivosť a zmysel pre slabosť a zlo sa, samozrejme, nestráca, avšak chápu sa v novom svetle a vďaka vlastnej skúsenosti sa odlišne vidia aj východiská. Jednoducho, deje sa v zásade to, k čomu vyzýva sám Ježiš: „potom uvidíš, ako vybrať smietku z oka svojho brata“ (Mt 7,5; Lk 6,42).

Modlitba sama osebe nikdy nie je cieľom. Keating v závere svojej „Open Mind, Open Heart“ píše, že ak modliaci sa vníma, že ho Boží Duch pobáda k inej forme, treba metódu opustiť a nechať sa viesť. Toto veľmi pekne ladí s Františkovou výzvou bratom, aby sa nadovšetko usilovali „mať Ducha Pánovho a jeho sväté pôsobenie“.

Akákoľvek metóda modlitby je len nástroj. Cieľom je život, život v hojnosti, ako to vo svojej skúsenosti poznával aj evanjelista Ján a starostlivo zaznamenal túto Ježišovu zmienku o Božom zámere s človekom (cf. Jn 10,10).