Spiritualita Kresťanstvo mystické alebo žiadne

„Potrebné je len jedno“ (Lk 10, 42).

Je to už takmer sedemdesiat rokov, čo Karol Rahner v atmosfére Druhého vatikánskeho koncilu vyslovil známu prorockú vetu: „Kresťan tretieho tisícročia bude alebo mystik, alebo nebude vôbec...“

Hovoriac o prorockom rozmere, skôr ako prejdem k tomu, čo mi leží na srdci, spomeniem ešte jednu postavu rahnerovského rangu čo do kompetentnosti vo vlastnej oblasti. Mám na mysli Josepha Blenkinsoppa, ktorý vo svojej nezabudnuteľnej monografii pre biblické štúdiá A History of Prophecy in Israel charakterizuje prorokov ako „disidentných intelektuálov“.

Prorok je človek, ktorý má vhľad (celkom v zmysle latinského intus-legere), ktorý vie „čítať vo vnútri“ diania svojej doby, jej pnutí a jej (takmer) zákonitých smerovaní. Je to človek múdry. A hoci jeho múdrosť nie je encyklopedickým súborom poznatkov, jeho kompetentnosť, nadobudnuté poznanie sprevádzané (alebo skôr predchádzané) a osviežované múdrosťou presahujúcou objektivitu zjavného, ho charakterizuje ako človeka vnútorného, integrálneho.

A práve o „vnútornosti“ by som chcel chvíľu uvažovať. O tej vnútornosti, ktorá spočíva vo vovedení do tajomstva („mysterion“) a ktorej sa dáva meno „mystika“. Mystika je mystikou, lebo presahuje „objektivitu zjavného“. V konečnom dôsledku je pravá mystika totožná s dokonalou láskou. Iba dokonalá láska je schopná v najhlbšom koreni (v jadre tajomstva) prekročiť aj ďalšiu, súvisiacu úroveň „objektivity zjavného“ – objektivity praktického konania –, ktorá je tak často naplnená aplikovaním pravidla „oko za oko“.

Možno si povieme, že ono sa nás moderných už netýka, avšak ponechaní na silu svojej zranenej prirodzenosti ani nemôžeme konať ináč a zákonite sa k aplikovaniu tohoto starozákonného pravidla (v jadre výsostne pozitívneho, ale to nechcem rozoberať) prikláňame. Veď čo iné robíme, ak na urážku odpovedáme urážkou, na ohovorenie ohováraním, na úder po líci vlastným úderom atď.? Hoci si to zvlášť my kresťania neradi priznávame, predsa je to neraz tak. Lebo aj keď poznáme ideál a chceli by sme ho dosiahnuť, nezriedka nevládzeme. Nevládzeme, lebo ponechaní len sami na seba, na vlastné sily, ani nemôžeme vládať. Iba ak zdanlivo a dočasu.

Bez mystiky niet kresťanstva, niet kresťanstva bez účasti na tajomstve. Tajomstve, ktoré – ak sa koná cesta – postupne sa odkrýva. No predsa naďalej zostáva tajomstvom a nikdy nás nesklame tým, že by sme ho vyčerpali. Musí sa však konať cesta. A myslím, že práve tento rozmer cesty je prítomný v jadre Rahnerovho vyjadrenia.

Kresťanská mystika ožíva. Ožíva túžba po kontemplácii, ktorá k mystike vedie, túžba po tichu, bez ktorého nemožno nájsť Tajomného, vniknúť tak do tajomstva vlastného „ja“ a nájsť svoj pokoj.Zdieľať

Uprostred znakov doby, jej pnutí, smerovaní a zvlášť takého fragmentujúceho informačného pretlaku našej doby, je nevyhnutné robiť správne kroky, ktoré nás do tajomstva budú vovádzať. Kroky, ktoré nie sú len „informatívne“ (neživia sa a neplávajú na povrchu uchopiteľnej objektivity), ale majú charakter performácie, sú pretvárajúce, a teda vovádzajú do tajomstva. Do tajomstva, ktoré je šokujúco jednoduché! A práve preto účasť na ňom predpokladá pripravenosť a ochotu vypínať neustály komplikujúci flow vonkajších „objektívnych“ podnetov, primerane sa vzpierať prirodzenému človečenskému trendu sebapotvrdzovania a nechať sa tak do tajomstva vtiahnuť. Nechať sa vtiahnuť do mystiky.

Pamätám si zo svojich krátkych filozofických štúdií, ktoré sú v rámci štúdia teológie akousi prípravou na ňu, ako veľmi ma oslovila filozofická a neskôr aj teologická antropológia. Jedno z ovocí jej reflexie je zvlášť užitočné pre toto uvažovanie. Ide o poznatok, že emócie nemajú svoju vlastnú fakultu. Znamená to, že ich nemôžeme používať a pôsobiť na ne priamo a že v nich nie sme celkom doma, „u seba“.

Priamo používať môžeme iba svoje reálne fakulty: rozum a vôľu. Ich používanie sa následne odzrkadľuje na stave emócií. Ak je ich používanie správne, ak rozum hľadá pravdu a vôľa svoj cieľ, emócie sa nám odmeňujú. Ak nie, neustále sa točíme v ich zajatí, v ich kŕči, alebo v ich „programoch“, ako to býva nazývané v „adžiornovanej“ mystickej literatúre tretieho tisícročia. A tieto „programy“ nás držia ďaleko od jadra nášho „ja“, od tajomstva nášho bytia a našej osoby a negatívna sila emócií (neraz až deštruktívna) sa skôr či neskôr prejaví.

Akokoľvek, vo vzťahu k tajomstvu, ktoré ďaleko presahuje aj naše fakulty, všetci v emotívnej rovine pokrivkávame. No to samo osebe nie je problém. Problémom sa stáva, keď sa táto „bezfakultná“ rovina stane kritériom objektivity. „Objektivity“, ktorá následne diktuje trend vývoja jednotlivca i spoločnosti.

A tu sa konečne dostávam k tomu, čo mi leží na srdci. Som presvedčený (a mnohí skúsenejší to zaiste vnímajú ešte citlivejšie), že Rahnerovo prorocké videnie sa potvrdzuje. Kresťan tisícročia, v ktorom žijeme, bude naozaj mystik alebo nebude. A to, čo mňa na tomto hlbokom Rahnerovom vhľade fascinuje a teší, je jeho pozitívna časť. Prinajmenšom v rozsahu „maličkého stáda“. Lebo kresťanská mystika ožíva. Ožíva túžba po kontemplácii, ktorá k mystike vedie, túžba po tichu, bez ktorého nemožno nájsť Tajomného, vniknúť tak do tajomstva vlastného „ja“ a nájsť svoj pokoj.

Aby som však nesuploval schopnejších, budem trochu osobnejší a odkážem na jeden z tých „adžiornovaných“ textov, ktorý azda aj symbolicky, tým, že vznikol na prahu tretieho tisícročia, potvrdzuje rahnerovskú víziu.

Je viacero dobrých nových kníh o kontemplatívnej modlitbe (o mystike, o ktorej treba písať novým, súčasným jazykom), ktoré sú ovocím vyzretých skúseností, ako napr. Franz Jalics a jeho Kontemplatívní exercicie“ alebo v našom prostredí Andrea Abelová a jej Tajomstvo Božieho kráľovstva. Ja som sa však doteraz nestretol s lepšie opísanou skúsenosťou, ako je trilógia trapistického mnícha Thomasa Keatinga Open Mind, Open Heart (na českom preklade sa pracuje), Invitation to Love (v českom vydaní Pozvání k lásce) a The Mystery of Christ.

Teologická a antropologická hĺbka, jasnosť a jemnosť, s akou Thomas Keating opisuje cestu kontemplácie, ako aj jemnosť samotnej metódy, sú očarujúce. Metóda tzv. centering prayer, do ktorej vovádza počnúc jeho Open Mind, Open Heart, principiálne opisuje cestu kontemplácie, cestu vnútorného uzdravenia a rastu, cestu nájdenia skutočného „ja“ v objatí večného „Ty“.

A hoci v kontexte reči o kontemplácii nerád používam slovo „metóda“, keďže vzťah s Autorom života sa do metódy nedá uzavrieť, predsa je to nevyhnutné. A to preto, lebo kým sme na ceste k známemu Neznámemu, potrebujeme vzhľadom na svoju ľudskú krehkosť aj istú disciplínu a konanie tých spomenutých správnych krokov.

Iba rahnerovské (a toľkých iných v tradícii) mystické kresťanstvo má šancu a zmysel. Bez mystiky zostáva kresťanstvo iba názorom. Našťastie, alebo skôr Bohu vďaka, je cesta mystiky otvorená každému a na jej nádherné ovocie čakajú toľkí ďalší...

Nechávajme v sebe rezonovať slová Majstra, ktoré zazneli v dome jeho priateľov na adresu tej, čo neváhala vysedávať pri jeho nohách: „Potrebné je len jedno.“