Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
01. september 2020

Ježišova triáda

Nesenie kríža nemá byť trpiteľstvom, ale žitím naplno

Čo realizuje človeka viac ako skutočná láska? Ale sme takej schopní?

Nesenie kríža nemá byť trpiteľstvom, ale žitím naplno

Ilustračné foto – TASR/AP

Je posledný augustový deň, sedím vo vlaku cestou do Prahy a rezonujú vo mne slová matúšovského Ježiša zo včerajšej nedele. Hlavne triáda „nech zaprie, vezme kríž, nasleduje“ (Mt 16, 24). Včera som nad nimi uvažoval spolu s ľudom zhromaždeným pri Jeho stole.

Ako sa mi to podarilo, celkom neviem, ale isto viem, že som chcel aj provokovať. Provokovať, lebo sú to dôležité slová, v ktorých sa u Matúša láme naratívna línia a s prvou predpoveďou utrpenia sa pozornosť čoraz viac presúva na pochopenie toho, čo znamená byť učeníkom, čo znamená byť kresťanom. Táto dôležitá výzva – „nech zaprie, vezme kríž, nasleduje“ – zdá sa, býva niekedy nedobre pochopená.

Ježišova imperatívna triáda „nech zaprie!, nech vezme kríž!, nech ma nasleduje!“ je už svojím usporiadaním a gramatickou formou vysvetľujúca. Tie tri výzvy by mohli byť rozložené aj ináč (napr. nech ma nasleduje, nech zaprie, nech vezme) a dávalo by to zmysel. Ale nie sú. Sú rozložené tak, že centrálna „nech vezme svoj kríž“ je naozaj centrálnou, aj obsahovo, a zvyšné dve okolité (nech zaprie, nech ma nasleduje) ju akosi chránia a dokresľujú jej obsah.

Čo znamená niesť kríž? Mohlo by sa zdať zvláštne, že túto otázku vôbec kladiem. No práve tento rozmer je problematický a jeho chápanie sa vie nakloniť do trpiteľskej roviny. Ale to nie je nesenie kríža. Aspoň nie samo osebe. Toto je nanajvýš znášanie protivenstiev a ťažkostí života.

Prvým výkladom (a základom) pre nesenie kríža je zaiste kríž Majstra. Ale aj pohľad na jeho nesenie kríža sa môže ušmyknúť do nepríťažlivého trpiteľstva. Matúšovská triáda (i jej literárna kompozícia, kompozícia ľudského autora inšpirovaného textu) nám, našťastie, spoľahlivo dotvára obraz kríža a jeho pochopenie.

Ježišovo „nech zaprie“ (grécke aparnesásto) neznamená „nech poprie seba, nech sa znevažuje, nech je k sebe neúctivý“... Naopak! V celostnom pohľade na život a náuku Majstra by sa pokojne mohlo parafrázovať „nech realizuje svoj život naplno!“ Veď už aj samotný význam „zaprieť sám seba“ (aparnéomai) znamená „konať celkom nesebecky“. A čo realizuje človeka viac ako skutočná láska? Ale sme takej schopní?

Práve rozmer autentickosti (a stálosti i rastu v láske) dokresľuje tretia výzva triády „nech ma nasleduje“ (aj s významom „byť spoločníkom“). Z gramatického hľadiska je zaujímavé, že spomedzi troch je iba táto v prítomnom čase. Ostatné dve sú v gréckom aoriste, zrejme „ingresívnom“, ktorý opisuje nejakú začatú činnosť: v tomto prípade neľahkú činnosť („zaprieť seba, vziať kríž“). Aby sa v takejto začatej činnosti podarilo opravdivo vytrvať, je potrebné niečo, čo ju trvalo, neustále posilňuje. A práve túto stálosť vyjadruje „nech ma nasleduje“ v prítomnom čase (!). U Matúša je navyše „nasledovať“ technickým termínom opisujúcim primknutie sa k Majstrovi.

Inzercia

Nesenie kríža („nech vezme kríž“) je tak v Ježišovej výzve aj v literárnej rovine chránené, obklopené ostatnými dvoma imperatívmi: výzvou k nesebeckej láske („nech zaprie“) a výzvou ku každodennému, neustálemu zotrvávaniu u Majstra („nech ma nasleduje“). A nasledovanie, ako posledná výzva, ako posledný tón v triadickej skladbe zároveň doznieva uchu poslucháča najsilnejšie a azda najpríťažlivejšie...

Bez nasledovania, bez zotrvávania s Miláčikom duše, sa kríž a sebazaprenie deformujú a nadobúdajú nepríťažlivý, trpiteľský rozmer. Naše nadšenie pre lásku ľahko uviazne v emóciách, rýchlo vyprchá a my zisťujeme – ako som to nedávno čítal v jednej peknej básni – že dokážeme len na chvíľu milovať druhú tvár.

Ale s Ním, nasledujúc ho, sa kríž stáva doslova žiaducim, realizuje človeka a prináša slobodu a hlbokú radosť. A hoci niekedy dolieha jeho temnejší odtieň, zdroj radosti sa nemôže vyčerpať.

Zakončím svedectvom človeka hodného počúvania, ktorý to vyjadril pekne, v poetickej forme:

„Veď ma Ty, dobrotivé svetlo, uprostred temnôt, ktoré ma obklopujú, veď ma dopredu.
Noc je temná, cítim sa byť ďaleko od ohňa, veď ma dopredu.
Ochraňuj moju cestu; nežiadam Ťa, aby som mohol vidieť príliš dopredu,
postačí mi, keď bude istý najbližší krok.
Nebolo to vždy takto.
V minulosti som Ťa neprosil, aby si ma viedol cestou.
Rád som si sám vyberal a videl svoju cestu,
ale teraz – veď ma Ty.
Mal som vtedy rád ten čas pýchy a márnosti a, i napriek obavám,
pýcha a rebélia ovládali moju vôľu.
Po celý ten čas si ma žehnal svojou mocou,
ktorá ma iste povedie aj ďalej.
Povedie ma uprostred stepí a močiarov.
Povedie ma na vrchol, pomedzi priepasti a riavy,
až kým nepominie noc.
Na úsvite sa usmejú tie anjelské tváre,
ktoré som už tak dávno miloval a ktoré som len nakrátko stratil.“

(John Henry Newman)

Odporúčame