Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
02. máj 2020

Návrat k normálu alebo o detstve a šťastnej závislosti

Len návrat je skutočným pokáním. Návrat k normálu, k Jahvemu, ktorý je „ty“, ktorý vracia život, je priateľ a otec.
Návrat k normálu alebo o detstve a šťastnej závislosti

Ilustračné foto – TASR/Pavol Ďurčo

„K ľuďom sa treba správať ako k deťom alebo chorým,“ píše bez irónie Dostojevskij v Karamazovovcoch.

Pamätám si, ako mi vravel jeden spolubrat, že čím je starší, tým viac vníma svoju biedu. Asi sa už priblížil k tomu šťastnému veku „plnej miery“, kedy sa človek stáva stále viac schopným odstupu od seba samého, odstupu poznačeného humorom a pokorou.

Ako starnem, zisťujem (aspoň dúfam), že je to ozaj tak. Zisťujem, že niet lepšieho prístupu k druhým – i k sebe samému – ako je ten, ktorý tak lapidárne opísal Dostojevskij. Iba človek, ktorý v sebe samom rozpoznáva dieťa a vie, že ešte neukončil „svoj beh“, ktorý vidí, že je istým spôsobom chorý a „potrebuje lekára“, má najlepšie nastúpené na cestu dospelosti a zdravia a vie sa zároveň s rešpektom správať k druhým.

Naopak, zdá sa, že ten, kto je presvedčený o svojej dospelosti, má odpovede na všetky otázky a je si istý svojou kondíciou, ten kladie na cestu (nielen) druhým tie najťažšie prekážky.

Rozmer detstva a hravosti označil veľký H. U. von Balthasar za znak kráľovstva, ktoré je už „medzi nami“ a predsa doň potrebujeme ďalej kráčať.

Žalm 23

Mnoho a mnoho príkladov a rozličných uhlov pohľadov by sa ponúkalo na pokračujúce uvažovanie o tejto všeľudskej téme. Ja sa chcem len nakrátko pozastaviť pri žalme, ktorý čítame v dnešnú Štvrtú veľkonočnú nedeľu.

Nakrátko, lebo tento nádherný, tak známy žalm bol (a je) študovaný v takej miere, že len samotný prehľad sekundárnej literatúry k nemu by si vyžadoval celý manuál.

Žalm 23 hovorí o Jahvem, ktorý je pastier. Tento žalm sa nedá ani dostatočne presne datovať, ani osadiť do dejinného kontextu, v ktorom mohol vzniknúť. Zároveň však nie je ani kultúrne viazaný, lebo symbolika v ňom prítomná presahuje hranice Izraela.

Je to nadčasové dielo, vhodné na uvažovanie v načrtnutej „všeľudskej“ téme. Z bohatej nádielky, ktorú tento nádherný žalm ponúka, by som sa chcel dotknúť len niekoľkých detailov.

Žalm 23 má svoju základnú štruktúru, ktorá sa láme v prvej polovici štvrtého verša: „hoc by som šiel [kráčal] temným údolím“. Až po toto miesto opisuje žalmista Jahveho v tretej osobe: Jahve je „on“. Je preňho niekým, o kom už čosi vie: vodí ho správnou cestou po pastvinách, k tichým vodám a obnovuje [vracia] mu život.

No s nasledujúcim veršom prichádza zlom a žalmista sa ocitá v temnom údolí. Údolie, ktorým prechádza, je nielen temné, je to calmavet, ako hovorí hebrejský text. Toto slovo je zložené z dvoch: cel – „tieň“ a mavet – „smrť“.

Inzercia

K téme
Aby duša neoťažela. Zdroj vnútornej pohody nielen v čase pandémie Zdieľať

Žalmista tu hovorí o etape života, ktorú má zrejme za sebou a ktorá sa mu javila takou ťažkou, že sa cítil byť na pokraji smrti, tieň smrti naň už-už sadal. Doterajšie poznanie o Jahvem ošedlo, vytratili sa priatelia i všetky opory života. Ale údolím smrti predsa len prešiel – alebo skôr – kráčal ním ďalej a vytrval vo svojich malých krokoch. A zostal tak živý! Ba, viac ako živý.

Vyjdúc z temnôt a už aj kráčajúc nimi, spoznáva Jahveho ináč, nanovo. Už to nie je „on“, o ktorom čítal, o kom počul, s kým už zaiste aj čosi zažil. Jahve je teraz už celkom iný. Je to „ty“, je priateľ, je to niekto, koho už skutočne pozná.

Podobne ako Jób: „Chýr o tebe sa mi dostal do ucha, ale teraz ťa na vlastné oči vidím.“ A táto existenciálna skúsenosť a premena, ktorá s ňou prichádza, mu odhaľuje, že sa udial návrat, návrat k normálu: „...budem bývať [vracať sa] v dome Jahveho“.

Návrat k tomu, k čomu už predtým pobádal Jahve sám a čo žalmista opísal slovami, ktorým ešte celkom nerozumel: „...obnovuje [vracia] mi život, vodí ma chodníkmi spravodlivosti“ (v. 3).

Pokánie ako návrat k normálu

Pre slovo „obnovuje“ si žalmista slúži hebrejským šuv, ktoré sa objavuje aj v závere, po premene, ktorá nastane prechodom cez údolie smrti. Aj keď v závere nie je celkom jasné, či šuv znamená „prebývať“ alebo „vrátiť sa“, nič to na veci nemení. Skôr naopak, je to pekná slovná hra.

Skúsenosť temnôt, ktorými žalmista prešiel, mu totiž ukazuje, že v Jahveho dome (v „ty“ s ním) už aj býva a ešte celkom nebýva: pokračuje a musí ďalej kráčať cestou návratu.

Hebrejské šuv, „vrátiť sa“, je v pozadí nášho takého známeho (či skôr už neznámeho a cudzieho?) „konať pokánie“. Slovo „pokánie“ je dnes modernému človeku bezobsažným pojmom, pojmom, ktorému i vzdoruje. A niet sa čo diviť. Toto slovo sa neraz vyprázdňuje od svojho krásneho obsahu vonkajšími úkonmi. Potrebnými, zaiste, ale ony samy osebe nie sú pokáním.

Pokáním je len návrat. Návrat k normálu, k Jahvemu, ktorý je „ty“, ktorý vracia život, je priateľ a otec.

Inšpirujúc sa skúsenosťou ukrytou v tomto nadkultúrnom, globalizovateľnom žalme, je vhodné pýtať sa: Čo je to normál? Aká cesta k nemu vedie?

Odporúčame

Vrátia sa katolíci na omšu?

Vrátia sa katolíci na omšu?

Zdá sa, že sme sa dostali za vrchol pandémie a ľudia začínajú rozmýšľať nad „znovuotvorením“ spoločnosti. To je, samozrejme, veľmi vítané, no mali by sme sa poriadne – a úprimne – zamyslieť nad tým, čo si od nás bude vyžadovať „znovuotvorenie“ Cirkvi.