Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
19. apríl 2020

Aby duša neoťažela. Zdroj vnútornej pohody nielen v čase pandémie

Ak chýba primeraný pôst, hľadanie prameňa a milosrdenstvo, existenciu zavalí ťarcha, depresia vo svojich rozličných podobách.
Aby duša neoťažela. Zdroj vnútornej pohody nielen v čase pandémie

C. S. Lewis vykresľuje vo svojich Kronikách okamih, keď sa Ranný pútnik preplaví cez hranice krajiny Ramanda a jeho posádka začína cítiť, že ich loď sa ocitla „poza svet“. Zrazu zisťujú, že „všetko je iné“: nepotrebujú už toľko spať a jesť a prekvapujú ich aj ďalšie príjemné skutočnosti.

Skúsenosť stále menšej potreby uspokojovania biologických potrieb a zároveň čoraz väčších síl sa zintenzívni v závere, keď v poslednom diele Kroník Lewis opakovane poznamenáva, že čím bližšie sú pútnici ku kráľovstvu Aslana, tým rýchlejšie sú schopní bežať. Je to krásne umelecké spracovanie skúsenosti človeka s miernosťou a s ovocím, ktoré prináša.

Dlhodobé presycovanie prináša bytostné oťaženie

Názov tohto príspevku je voľným prepisom upozornenia, ktoré zaznelo o dobrých dvetisíc rokov skôr. Nazaretský rabbi ním varoval pred prílišným zahlcovaním života, zvlášť pred zaťažovaním srdca obžerstvom a opilstvom (porov. Lk 21,34).

Grécke sloveso baréo, „byť ťažký“, ktoré tu figuruje, sa objavuje v literatúre ešte o čosi skôr v podobnom význame: Hómer ním opisuje situáciu, kedy Telemachus prichádza s mentorkou Aténou k Achájcom, aby zistil, čo sa stalo s jeho otcom Odyseom, a Nestor mu rozpráva o zápasoch, ktoré podstúpili a o zvolaní zhromaždenia Achájcov Agamemnonom a Menelaom pri západe slnka, keď Achájci boli „ťažkí (bebareótes) od vína“.

Skúsenosť tejto ťarchy je vlastná každému človeku: prekročenie správnej miery saturácie prirodzených (zvlášť biologických) potrieb vnáša do prežívania a pociťovania dočasné oťaženie, akúsi formu smútku a depresie. Keď potom telo spracuje, čo mu bolo dané navyše, znova sa nadýchne.

Už menej vlastná (prinajmenšom v rovine reflexie a uvedomovania si) je však skúsenosť, že dlhodobé presycovanie potrieb prináša až bytostné, „ontologické oťaženie“.

Možno by bolo zrozumiteľnejšie povedať „duchovné oťaženie“, prívlastok „duchovný“ však nechcem používať, lebo zvádza na scestie. „Duchovnosť“ nie je prílepkom k existencii človeka, nie je niečím navyše.

Človek ako taký, človek celý je duchovný – či skôr – smeruje k duchovnosti, a tým k autentickej ľudskosti. Ak by duchovnosť bola iba vonkajším prílepkom, nemohla by zranené človečenstvo nijako vylepšiť.

Človek nadobúda rozlet, ľahkosť a vnútornú pohodu v miere, v akej sa stretá so zdrojom vlastnej existencie a žije z neho. Zdieľať

Človek má vo vienku, v dare vlastnej existencie, potenciu postupne „sa zmocňovať“ svojho existovania, stávať sa skutočne, autenticky existujúcim a (len) v takomto zmysle duchovným. Toto vnímali už múdri Izraela, ktorí čoraz hlbšie chápali, že Boh vložil zárodky dobra a krásy do svojho stvorenia a ponechal ho akoby samo na sebe.

Všetky kroky, všetko úsilie a stále nové začiatky sú teda na človeku. Ak sa k nim odhodláva, sila života, ktorú má ukrytú v sebe, sa zobúdza a prináša rast. Ale aké sú to kroky a aké úsilie, ktoré vedú k uchopeniu vlastnej existencie a jej autentickému rozvinutiu? To už nie je celkom zrejmé.

Inzercia

Tri kroky

Vráťme sa k Lewisovmu opisu, v ktorom krásne a majstrovsky vykresľuje skúsenosť cesty miernosti. Človek nadobúda rozlet, ľahkosť a vnútornú pohodu v miere, v akej sa stretá so zdrojom vlastnej existencie a žije z neho: v miere, v akej sa svojej existencie čoraz viac „zmocňuje“. Ten zdroj je prítomný tam, kde človek „kraľuje“, je v jeho srdci a treba ho rozpoznať a žiť z neho.

Je zaujímavé, ako bystro vnímali staré kultúry vzťah medzi (roz)poznaním a životom, medzi schopnosťou skutočne vidieť (rozumieť) a žiť a následne autenticky realizovať vlastnú existenciu: biblická hebrejčina, napríklad, pozná pre „oko“ a „prameň“ spoločný výraz ajin.

Tento prameň života – opisuje Lewis – je natoľko životodarný, že je schopný nahradiť, ba prevýšiť prirodzené potreby. A vlastne, nejde ani tak o nahradenie alebo prevýšenie, ako skôr o nasýtenie tej najhlbšej potreby, uspokojenie ktorej následne so sebou tiahne aj všetky ostatné potreby a vovádza ich do rovnováhy.

Platí však aj opak: úsilie o rovnováhu v saturácii prirodzených potrieb pomáha vidieť ajin, prameň, ktorý sýti vnútro a prináša pohodu. A práve toto je ten dôležitý, neodmysliteľný krok, ktorý Lewis nakoniec dramaticky predstavuje naprieč celými Kronikami plnými zápasu o dobro a dosiahnutie cieľa a a ktorý nazaretský rabbi vyjadruje slovami „dajte si pozor, aby vám srdcia neoťaželi“. Tento krok má vo všetkých duchovných tradíciách spoločný názov: pôst.

Úsilie o rovnováhu v saturácii prirodzených potrieb pomáha vidieť ajin, prameň, ktorý sýti vnútro a prináša pohodu. Zdieľať

Nejde však o pôst, pod ktorým sa neraz úzko a ochudobňujúco chápe očista tela. Áno, ide aj o telo, avšak o celé „telo“, o celého človeka, o jeho autentickú existenciu, ktorá sa „deje“ vtedy, keď tečie, keď žije zo svojho rozpoznaného ajin, zo svojho prameňa. Pôst býva niekedy aj náročný, je to aj zápas, ale jeho ovocie je už v samotnom procese skvelé: je to ovocie uvoľnenej ťažoby, ovocie ľahkosti, slobody, pokoja a radosti.

A taký pôst – už zo svojej povahy – je zároveň zákonite sprevádzaný ďalšími dvoma krokmi: modlitbou a almužnou. Modlitbou, ktorá je hľadaním ajin, prameňa, a almužnou (láskou, milosrdenstvom), ktorá je zasa dynamickým pokračovaním ajin, prameňa. Lebo bez modlitby „oko“ nevidí „prameň“ a bez almužny dynamické vody prameňa, ktoré silou vlastnej povahy potrebujú ďalej tiecť, zosmradnú.

Tieto tri kroky vedú napokon ku skúsenosti Lewisových pútnikov, ktorú Tereza Avilská pomenúva inými slovami takto: „Keď sa v srdci zakorení láska, všetko urobíme ľahko a rýchlo.“

Ak tieto tri kroky v živote chýbajú – ak chýba primeraný pôst, hľadanie prameňa a milosrdenstvo – existenciu zavalí ťarcha, depresia vo svojich rozličných (a viac či menej ťažkých) podobách. Ak však nechýbajú, zisťujeme podobne ako Lewisovi pútnici, že „všetko je iné“, že sa ocitáme akosi „poza svet“.

A táto skúsenosť je možná stále a je azda žiaducejšou v tomto čase nútenej izolácie, v ktorej nemusíme podliehať rozličným kompenzáciám vnútornej nespokojnosti. Máme vždy na dosah ruky cestu „zmocňovania“ sa vlastnej existencie, cestu pokoja a radosti, ktorá otvára oči pre „iné“.

Odporúčame