Úzkosť moderného človeka Odvážne áno milosti

Zotrvávam v týchto dňoch v odpočinkovom režime v covidovej komunite a spríjemňujem si čas knihou Hansa Ursa von Balthasara Der Christ und die Angst (Kresťan a úzkosť). Veľký Hans Urs v nej venuje pozornosť téme aktuálnej vždy, nielen v čase covidu a zvlášť v modernej dobe, v dobe čoraz sekulárnejšieho a neurotickejšieho človeka.

Prenikavým teologickým okom, opierajúc sa o biblickú skúsenosť, Balthasar ponajprv pomenúva príčinu úzkosti, bez ohľadu na to, v akom type človeka je prežívaná. Pokračuje rozlišovaním medzi úzkosťou starozákonného zlého, nespravodlivého človeka a úzkosťou dobrého, spravodlivého a zakončuje uvažovaním o úzkosti Krista a kresťana.

Každému človeku, bez ohľadu na to, či je alebo nie je dobrý, či je alebo nie je veriaci, je vlastná „neutrálna“ úzkosť. Neutralita úzkosti spočíva v existenciálnom pocite „márnosti“ bytia, ktoré je uväznené v priestore medzi dvoma „ničotami“: ničotou „pred“ a ničotou „po“ krátkeho času ľudského života.

Ide, samozrejme, o „pocit“, o prežitok, nie o to, že by sa spochybňovala večnosť a jej Garant. Človek jednoducho prežíva svoj čas v úžine, v priestore medzi neuchopiteľným „pred“ vlastného života a nesmiernym, neznámym „po“. A to plodí úzkosť.

Balthasar rozvíja ďalej rozpravu o úzkosti zlého, nespravodlivého, opierajúc sa zväčša o pasáže Knihy múdrosti, ktorá úzkosť takéhoto človeka vykresľuje farbistými obrazmi ako bláznovstvo, ilúziu, ako fantómový, neodôvodnený strach z ničoho. Pri tomto strachu ide o subjektívne prežívanie a o stratu zmyslu pre realitu. Je to strach, ktorý je dôsledkom viny alebo skôr toho, čo vinu charakterizuje, a to oddelenie sa od základu vlastného bytia, od Autora života.

Ak život nie je žitý v spojení so Živým, zákonitým dôsledkom je úzkosť, zmätok a strach, v ktorých už Adam poznal prvý dôsledok svojho vzdoru. No aj spravodlivý človek Starého zákona prežíva úzkosť. Ale jeho úzkosť je objektívna, je to predovšetkým úzkosť v otázke vlastného vzťahu so Živým. Táto úzkosť sprevádza proces rastu, dorastanie do autentickosti vlastného bytia: to, čo spravodlivý predovšetkým musí robiť a čo Boh sám túži od neho počuť, je jeho volanie z hlbín, z vlastnej úzkosti k tomu, kto Jediný môže zachrániť.

Situácia sa zásadne mení s príchodom Krista, ktorý všetku ľudskú úzkosť vzal na seba a urobil ju „nedôležitou“. Ježišova úzkosť je absolútna. Iba Syn vie, čo znamená byť opustený Otcom, ktorý zakladá celé jeho synovské bytie, celú jeho existenciu.

Ak život nie je žitý v spojení so Živým, zákonitým dôsledkom je úzkosť, zmätok a strach, v ktorých už Adam poznal prvý dôsledok svojho vzdoru.Zdieľať

Ukrižovaný, píše Balthasar, nemá možnosť pozorovať svoju úzkosť „zvonka“, akoby s odstupom: jeho úzkosť je „číra udalosť“, je to absolútna úzkosť! A práve v tejto totálnej úzkosti Syna je premenená každá podoba ľudskej úzkosti. Pravda, ak človek hľadí na Ukrižovaného, ak mu verí. Každá ľudská úzkosť dospieva v Kristovom kríži k víťazstvu, dostáva možnosť účasti na víťaznej úzkosti Ukrižovaného.

Úzkosť kresťana zostáva naďalej existenciálnou úzkosťou, úzkosťou cesty, rastu, exodu. A, áno, miestami je to aj úzkosť hriešnika, ktorý pozná zlobu hriechu a jeho dôsledky. Avšak kresťan, ak ním naozaj je, je človekom, ktorý sa v každom svojom rozpoložení vzdáva Láske, tej, ktorá úzkosť nielenže navždy premenila zvnútra, ale urobila ju aj plodnou na ceste rastu k plnosti bytia. A v tomto spočíva bláznovstvo kríža a Pavlova radosť aj uprostred úzkostí a súžení.

Toto prežívanie je však možné len za predpokladu, že kresťan nie je vlažný, že nie je bez chuti. Lebo ináč, ako píše Balthasar, viazne v takých častých a takých rastúcich neurotizmoch modernej doby. V neurotizmoch a strachoch spôsobovaných opúšťaním Živého, ktorý miluje svoje stvorenie a je základom jeho bytia: ak je Autor života opúšťaný, neostáva iná možnosť ako zmätok, iluzórne strachy a neplodná, zničujúca úzkosť.

Z tejto slepej uličky vedie len jedna cesta. Cesta, ktorej úplný opak výstižne opísal Bernanos, citovaný Balthasarom: „Aké podliezavé kresťanstvo […] kresťanstvo zvrátenej, degradovanej formy pokory, ktorá nie je ničím iným ako duchovnou lenivosťou a nedostatkom odvahy.“

...

Mám veľmi rád Bielu sobotu, mám rád jej atmosféru a jej ducha. To ticho, v ktorom cítiť tieseň udalosti, ktorá sa už stala, i tej, čo ešte nenastala. Je to náš stav, stav kresťana, ako ho krásne opísal kardinál Martini vo svojom posolstve pre jubilejný rok 2000.

Kresťan je človekom Bielej soboty, človekom tiesne, ktorý už vie a má istú skúsenosť s tým, o čo ide, no ešte zďaleka nevie a nevidí úplne. A to by nás malo viesť k opravdivej pokore a neustále udržiavať na ceste, lebo nikdy nie sme celkom hotoví, celkom dokončení. A tento náš bielosobotný stav je prirodzene (i nadprirodzene) presiaknutý úzkosťou. No je to víťazná úzkosť. Pravda, ak sa ju učíme správne – usilovne a odvážne – prežívať.

Dobre prežívať úzkosť, prežívať ju účasťou na Kristovej úzkosti nie je samozrejmé. Úzkosť je jednoducho úzka.Zdieľať

Nedá mi v týchto súvislostiach opäť nespomenúť človeka, na ktorého som odkazoval v predchádzajúcom príspevku. Človeka, o ktorom sa bude čoskoro písať v zmysle slov „sv. Bernard z Clairvoux píše“, „sv. Terézia Avilská píše“ alebo aj „Thomas Merton píše“... Ide o trapistického mnícha Thomasa Keatinga, ktorý so spolubratom Williamom Meningerom a ďalšími oprášil a podnešnil stredoveký mystický traktát Oblak nevedomia.

Dobre prežívať úzkosť, prežívať ju účasťou na Kristovej úzkosti, nie je samozrejmé. Úzkosť je jednoducho úzka, je tiesnivá, je to čosi, čo nie je ľahké a čomu ani celkom nerozumieme. No ona je súčasťou mojej Bielej soboty, mojej cesty k pravému „ja“. Je súčasťou exodu v ústrety Láske, ktorej sa treba vzdávať, ako píše aj Balthasar.

Thomas Keating vo „svojej“ metóde cesty ku kontemplácii oprášil metódu v pravom zmysle slova (grécke meta-hodos v zásade znamená „byť na ceste“, a teda konať ek-hodos, „exodus“); oprášil cestu k Láske. Cestu, ktorá zaiste nie je jediná a azda ani nie je pre každého. Podobnými sú bezpochyby napr. aj modlitba ruženca, ktorý sv. Ján Pavol II. vo svojom liste Rosarium Virginis Mariae nazval kontemplatívnou modlitbou, alebo ďalšie metódy rastu v dôvernosti s Bohom.

No predsa si myslím, že cesta „modlitby súhlasu“, ako ju Thomas Keating nazval, cesta vzdávania sa Láske, je rýdza cesta, cesta až do kostí. Je to cesta bez okolkov – jednoduchá a delikátna zároveň. Je to úzka cesta, cesta kríža, ktorá učí vzdávaniu sa Láske. Je dobré nahliadnuť do nej, uchopiť niektoré princípy a nechávať sa oslobodzovať od toľkých zbytočne znepokojivých obáv, ktoré si do modlitby, často nevedome, vnášame. A tiež si opravovať iluzórne, hlboko zakorenené predstavy o Tom, ktorý nie je iným ako Láskou.

Akoukoľvek „metódou“ kráčame, kiež je v súlade s „úzkou cestou“ Vykupiteľa človeka. Aby sme s Balthasarom – a pred ním s Abrahámom, Máriou (Máriou zvlášť!) a toľkými ďalšími – vedeli opakovať svoje vytrvalé „odvážne áno milosti“.