Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
30. máj 2020

Turíce

O vytrvalosti a konci ľudskej reči

Celý život kresťana možno zhrnúť do dvoch rozmerov – do všednosti putovania a do uvoľnenia v modlitbe a slávení.

O vytrvalosti a konci ľudskej reči

Duccio di Buoninsegna: Turíce (1308). Foto – Wikipedia

Atanáz Alexandrijský píše vo svojich veľkonočných listoch o radosti kresťana z putovania „od sviatku k sviatku“ a „od modlitby k modlitbe“. Do dvoch rozmerov – do všednosti putovania a do uvoľnenia v modlitbe a slávení – zhŕňa Atanáz celý život kresťana: život všedných, namáhavých fáz vytrvalého úsilia o návyk v dobrom a uvoľnenie v sláveniach, v ktorých sa úsilie korunuje a osviežujú sa sily k pokračujúcej ceste.

Až kým nedospejeme do slávy, v ktorej zmĺkne reč smrteľníka a „už sa nebudeme na nič pýtať“.

Ale slávenia, to nie sú spomienky. Páči sa mi hovoriť o sláveniach ako o priestore a čase rešpektu Boha voči tempu jeho cirkvi. Rešpektuje jej liturgické tempo, lebo ona rozpoznala (a rozpoznáva), že on je v slávení prítomný.

Je v ňom prítomný ako zdroj všetkého života, zdroj taký bohatý, že si samou svojou povahou žiada uvoľnenie v slávení. Treba sa „len“ nechať doň vtiahnuť.

Páči sa mi hovoriť o sláveniach ako o priestore a čase rešpektu Boha voči tempu jeho cirkvi. Rešpektuje jej liturgické tempo, lebo ona rozpoznala (a rozpoznáva), že on je v slávení prítomný. Zdieľať

Pekná je v tomto ohľade charakteristika sláviaceho kňaza, ktorú v jednom zo svojich starších článkov priniesol teológ Bruno Forte: „Kňaz je prvý prijímajúci.“ No nie v zmysle toho, že prvý prijíma Eucharistiu, ale v zmysle vnútorného postoja prijímajúceho (tej známej pasivity, umožňujúcej, paradoxne, najvyššiu formu aktivity), ktorý tým konanie in persona Christi takpovediac zosobňuje a uschopňuje ku krásnemu sláveniu.

Bohatosť spomenutého zdroja života sa nedá prežívať ináč ako „bez slov“, bez zbytočných ľudských slov – a teda v slávení, ktoré je plné pravého Slova. Človeku ostáva už „len“ jasot, ba až krik z neudržateľnej radosti, ako neváha opakovane volať žalmista.

(Majú v takomto slávení miesto úzkoprsé dilemy o spôsobe prežívania istých jeho prvkov?...)

Keď píšem, že Boh rešpektuje slávenia svojej cirkvi, mám na mysli toto: On je prvý, kto slávi, a vďaka tomu môže sláviť aj jeho ľud, tešiac sa z jeho prítomnosti. Táto skúsenosť je zaiste spoločná: skúsenosť s hlbokou, pokojnou radosťou, ktorá sa nijako nedá navodiť a ktorej je v sláveniach sviatkov akosi viac. A do tejto radosti sa vstupuje vytrvalou všednosťou, atanázovským putovaním „od... k...“.

Vytrvalosť v Skutkoch

Veľkonočné obdobie, ktoré sa nám Turícami končí, sprevádzajú liturgiu v katolíckej cirkvi Skutky apoštolov, kniha jari cirkvi, jej počiatkov. Je to kniha, z novozákonných azda najľahšie čitateľná, má svoju dynamiku, dej a pôsobí historicky. A predsa bola prvými generáciami kresťanských autorov vnímaná rozpačito a takmer storočie od jej približného vzniku tí, čo ináč hojne citovali alebo parafrázovali ostatné novozákonné spisy (Papias, Hegesippus, Justín), odkazujú na ňu len veľmi málo.

Skutky boli jednoducho považované za dobrú knihu, ale nie za kánonický text. Situácia sa mení až s Irenejom z Lyonu a Muratoriho kánonom, ktorý vymenúva uznané novozákonné knihy.

Skutky, ako každý iný biblický text, nie sú nositeľom prvoplánového posolstva. Aby sa im dalo dobre rozumieť, treba odhaľovať literárny zmysel – alebo úmysel ľudského autora – celku i častí. (Až dostatočné uchopenie tohto zmyslu umožňuje potom vnímať nespočetné významy, ktoré aktuálnemu čitateľovi biblického textu otvára jeho inšpirátor, dnešný Tešiteľ.)

A možno práve akási na pohľad historická povrchnosť, za ktorou bolo ťažšie vnímať úmysel a teológiu autora, bola v prípade Skutkov spočiatku kameňom úrazu.

Byť kresťanom nie je samozrejmé či bezprostredné: začať je ľahké, o čosi ťažšie je vytrvať. Zdieľať

Jednou z úrovní literárneho zmyslu v Skutkoch je aj spôsob, akým v nich autor predkladá tému vytrvalosti. Lukáš píše asi 50 rokov po vyvrcholení Ježišovho života a už čosi vie o tom, že byť kresťanom nie je samozrejmé či bezprostredné: vie, že začať je ľahké, o čosi ťažšie je vytrvať. A faktom je, že táto kniha rozpráva o vytrvalosti viac ako všetky ostatné novozákonné knihy dokopy.

Iste, je to i prirodzené. Situácia si sama osebe žiadala, aby sa o vytrvalosti hovorilo, no to neumenšuje nič na význame intenzity rozpravy o vytrvalosti v Skutkoch, skôr naopak: realita a téma vytrvalosti sa vzájomne legitimujú. Skutky totiž hovoria o počiatkoch cirkvi, ktorá napokon trvá dlhšie, ako sa to sprvu čakalo: očakával sa skorý príchod zmŕtvychvstalého Pána.

Inzercia

Je preto prirodzené, že prvá generácia kresťanov, rozpoznávajúc postupne vlastnú identitu, zisťovala, že treba kráčať, rásť a dozrievať vo svete, z ktorého sa neuteká. A to si žiada vytrvalosť. Vytrvalosť, ktorú Skutky zakaždým spájajú s troma skutočnosťami: s modlitbou (i slávením), účasťou na náuke a pridržiavaním sa autority (autority svedka, ktorý „videl“).

Grécke proskarteréo, „byť vytrvalý“, má v novozákonnej gréčtine pekné obsahy: „byť poruke, verne čakať, usilovne sa venovať“ a sloveso karteréo, ktoré ho tvorí zároveň, znamená „byť trpezlivý“...

Boh si berie slová človeka...

Hneď prvou udalosťou, ktorá v Skutkoch súvisí s vytrvalosťou, je práve dnešný opis Turíc. Celé dni predtým, ako sa udeje príchod Tešiteľa, jedenásti „jednomyseľne a vytrvalo zotrvávali (proskarterountes) v modlitbách, spolu s Máriou, Ježišovou matkou“, ktorá je popri apoštoloch menovaná ako jediná.

Týchto detailov si je autor textu vedomý a našepkáva nimi: vytrvalí, s Máriou. Vytrvalé úsilie jedenástich a pomoc najlepšej učeníčky Majstra je napokon korunované slávením, v ktorom sa končí príliš ľudská reč: Boh si berie slová človeka a necháva ho rozprávať o svojich „veľkých skutkoch“.

Chcel by som zakončiť pripomenutím jedného vydareného života, lebo, ako píše Sarah Bakewell, náuka je zaujímavejšia vtedy, keď je osadená do životov ľudí omnoho príťažlivejších, ako sú idey.

Tomáš Akvinský. Hlavné rysy jeho života sú známe: muž tichý, mimoriadne nadaný, filozof a teológ, ktorý po sebe zanechal hojné, hutné a stále referenciálne dielo. Človek, ktorý nehájil seba, ale usiloval sa hájiť pravdu.

Najprv ju však dobre poznať, lebo pravda, ako ju definuje, je „adaequatio intellectus et rei“. A iba korešpondencia medzi intelektom a realitou – uspôsobenie sa intelektu realite – následne umožňuje správny praktický život, schopný aj skutočného slávenia.

Za Tomášov veľký prínos vďačíme aj ďalším pekným životom, ktoré sprevádzali jeho cestu, rozpoznali talent a usmernili jeho kroky. Spočiatku to bol Rajmund z Peňafortu, ktorý ho posiela do Neapola študovať slobodné umenia a filozofiu.

Na počiatku bolo Slovo, ale odvtedy – až na malé výnimky – už len samé táraniny. Zdieľať

Tomáš tu poznáva Aristotela, v tom čase oficiálne zakázaného univerzitou v Paríži (oficiálne, lebo opakovanie zákazov ukazuje, že neboli veľmi rešpektované). Tomáš sa neskôr ocitá zrejme aj v samotnom Paríži a napokon v Kolíne pod katedrou Alberta Veľkého. A po štúdiách neutíchajúca práca, najskôr v Paríži, potom v Taliansku, po boku s verným Reginaldom, aj v službe pápežov. Život plný práce a častých protivenstiev.

Intelektuálna citlivosť Tomáša Akvinského však má svoj prvotný zdroj inde, ako sú knihy, o čom svedčí celý jeho život a zvlášť jeho finále. O Tomášovi sa vie, že nad pravdu a múdrosť v knihách hľadal toho, ktorý je jej zdroj. Jeho putovanie „od modlitby k modlitbe“ bolo obdivuhodné a krásne: pred eucharistickým Kristom vysedával ešte za tmy a pred riadnym časom modlitby sa vracal do izby, aby sa o tom nevedelo.

Pár mesiacov pred smrťou, po mystickom zážitku, zanecháva nedokončenú Summu a Reginaldovi nakoniec povie: „Nemôžem pokračovať. Všetko, čo som doteraz napísal, je ako slama v porovnaní s tým, čo som videl.“

„Tichý sicílsky vôl“ alebo „jas a kvet sveta“, ako ho nazval Albert Veľký, odložil kalamár. Dokončil svoje vytrvalé putovanie „od modlitby k modlitbe“ a „od sviatku k sviatku“ a v závere svojho života, už celkom premenený turíčnym Darom, želal si, ako dávno pred ním apoštol Pavol, len jedno: čím skôr „byť s ním“.

I ja už radšej končím. Nemám dôvod ako Tomáš, tam som ešte nedospel... kiežby. Mne skôr rezonujú slová aforizmu Ľudovíta Majera z literárneho združenia Generácia Nula: „Na počiatku bolo Slovo, ale odvtedy – až na malé výnimky – už len samé táraniny.“

Odporúčame