Svet kresťanstva Cirkev 20. jún 2021

Budúci diakon Pavol Reisel Chcel som „okašľať“ Boha. V Cenacole a ikonách som našiel zmysel života v službe

Pavol Hudák
Pavol Hudák

Rozhovor s bohoslovcom Pavlom Reiselom (36), ktorý zanedlho prijme diakonskú vysviacku a venuje sa aj písaniu ikon.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Pavol Hudák

Chcel som „okašľať“ Boha. V Cenacole a ikonách som našiel zmysel života v službe
Foto - Postoj/Andrej Lojan

Rozhovor s bohoslovcom Pavlom Reiselom (36), ktorý zanedlho prijme diakonskú vysviacku a venuje sa aj písaniu ikon.

Pochádza z Topoľčian, desať rokov prežil v komunite Cenacolo, neskôr pôsobil v Diecéznom centre mládeže Archa v Bojničkách pri Hlohovci. Popri štúdiu teológie sa venuje písaniu ikon.

„To najpodstatnejšie na ikone je tvár. Počas toho, ako sa píše tvár, sa autor ikony postí. Ja to tiež tak robím. Počas obdobia, keď píšem ikonu, sa modlím za človeka, pre ktorého je určená, aj za všetky úmysly, ktoré budú pred ňou prednášané,“ hovorí budúci diakon Trnavskej arcidiecézy, ktorý prijme vysviacku začiatkom júla.

Ako ste sa dostali do komunity Cenacolo a čo vás tam priviedlo?

Vieru mi odovzdali rodičia a starí rodičia. Vstupom do puberty som ju však prestal praktizovať a dal som ju bokom. Neskôr prišli pôžitky tohto sveta ako zábava, hudba, dievčatá a rozličné veci, ktoré som dal na prvé miesto. Potom sa však začali problémy so závislosťou. Keď som mal 20 rokov, vstúpil som do komunity Cenacolo, ktorá sa snaží dať človeku smer života. Matka Elvíra, zakladateľka Cenacola, hovorí o komunite ako o škole života. Nie je to liečenie pre drogovo závislých, ale je to miesto, kde mladý človek príde, aby našiel správny smer života. To bol hlavný dôvod, prečo som tam prišiel aj ja.

Vždy, keď som chcel nájsť v živote správny smer vlastnou hlavou, tak som ho nenachádzal. V komunite som bol skoro deväť rokov a prešiel som rôznymi krajinami ako Chorvátsko, Slovinsko, Taliansko. Potom som bol dva roky na misiách v Mexiku. Počas cesty v Cenacole som odkryl aj povolanie, do ktorého má Pán volal. Komunita totiž odkryla všetky nánosy, ktoré svet poukladal do môjho srdca. V tom čase som však mal strach povedať Bohu áno a prijať seba samého.

Strach, či odpovedať na povolanie, ste riešili ešte v komunite, alebo až keď ste boli vonku?

Ešte v komunite. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som šiel na misie. Chcel som, ako sa hovorí, „okašľať“ Boha. Myslel som si, že pôjdem na misie a On mi potom dá pokoj. Ale nedal. (Úsmev.)

Na misie ste šli s nejakou rehoľou alebo spoločenstvom?

Nie, cez komunitou Cenacolo, ktorá má aj misie. V Mexiku sme sa starali o deti z ulice. Boli tam misionári, misionárky a rehoľné sestry. Mali sme na starosti 40 - 50 detí vo veku od troch mesiacov do 18 rokov.

Hovoríte, že ste chceli utiecť pred Božím hlasom. Mne to pripomína trochu príbeh Jonáša. Tak ako jeho, aj vás si Boh našiel, a to aj napriek tomu, že ste utekali pred jeho volaním.

Pán si ma brúsil ako taký diamant a pripravoval ma na službu, ktorá príde. Na misiách som našiel radosť, ktorú som predtým hľadal len vo svetských veciach. Snažil som sa nájsť radosť a uspokojenie na tomto svete a, paradoxne, som to našiel v službe. Zistil som, že keď slúžim a robím druhých šťastnými, aj ja som šťastný. Uvedomil som si, že toto chcem robiť celý život. Potom bolo omnoho ľahšie odpovedať na kňazské povolanie. Na misiách moje povolanie dozrelo k plnosti.

Prečo ste sa teda vrátili na Slovensko a nestali ste sa kňazom komunity Cenacolo?

Z komunity som odchádzal s tým, že chcem byť kňazom na Slovensku. Keby som sa stal komunitným kňazom, musel by som ostať v Taliansku. Mnohí ľudia mi predtým vraveli, že ľahko sa žije, keď je človek v komunite, ale v reálnom živote to je iné. Vždy som chcel byť na Slovensku a ukázať druhým ľuďom, že aj po odchode z komunity je možné žiť v reálnom živote. A vybral som si tiež diecézne kňazstvo, lebo je univerzálne, pre všetkých. Nie len pre istú skupinu, ako napríklad problematická mládež. Vnímal som, že Pán ma pozýva byť kňazom pre všetkých.

Keď ste sa vrátili na Slovensko, išli ste hneď do seminára?

Vedel som, že sa musím vrátiť na Slovensko do konca marca, aby som stihol podať prihlášku na teológiu. Aj keď som z Topoľčian, študujem za Diecézne centrum mládeže Archa v Bojničkách. Keďže som žil v zahraničí, mohol som si vybrať ktorúkoľvek diecézu a farnosť na Slovensku, za ktorú chcem študovať. Vybral som si Bojničky a diecézne centrum, pretože tam som našiel veľké prijatie a objatie. Začal som tam pracovať a pomáhať im. Bolo to pre mňa znamenie, že Boh chce, aby to bola táto farnosť.

„Za všetko, čo viem, vďačím komunite Cenacolo. A s týmto balíčkom som prišiel aj do seminára. Samozrejme, nenašiel som hneď pochopenie.“Zdieľať

Čiže v seminári ste za Bojničky?

Za farnosť Dvorníky, Bojničky sú filiálka. Do seminára ma napokon na prvýkrát neprijali. Arcibiskup mi povedal, že by chcel najprv vidieť moje pôsobenie na Slovensku, keďže som dlho žil v zahraničí. Pozval ma k službe dobrovoľníka v spomínanom centre, kde som potom rok a pol pracoval. Pomáhal som s aktivitami pre mladých, ako sú duchovné obnovy, animátorské školy a podobne. Mohol som tak lepšie spoznať farnosť, za ktorú študujem. Do seminára som potom nastúpil na ďalší rok ako 30-ročný.

Bolo pre vás ťažké zvyknúť si na režim v seminári?

Keďže som už desať rokov žil podľa nejakého režimu, tak som nemal problém s presným programom. Samozrejme, seminár má svoje špecifiká, na ktoré si treba zvyknúť.

Napríklad?

Vstup do seminára určite nie je ľahký ani pre chalanov, ktorí prídu po maturite. Sme limitovaní miestom, múry seminára môžeme opustiť na dve hodiny denne. Väčšinu času máme modlitby a štúdium, počas skúškového obdobia to je príprava na skúšky. Musíme sedieť na drevenej stoličke a čítať skriptá.

Ako vnímali vaši rodičia a kamaráti, keď ste sa po desiatich rokoch vrátili zmenený na Slovensko s tým, že chcete byť kňazom?

Určite to nikto nečakal. Pre rodičov to nebolo ľahké prijať. Mali pre mňa vysnívaný iný život. Dnes málo rodičov sníva o tom, že vychová deti ku kňazstvu. Prvé momenty teda neboli také, že hurá, ale rýchlo to prijali a snažili sa ma celý čas podporovať. S bývalými kamarátmi to bolo iné. Po návrate som sa s nimi veľmi nestretal. Na jednom pohrebe sme sa však stretli s kamarátmi z detstva. Každému som podal ruku a cítil som, že akceptujú moje rozhodnutie.

Čo vám dala skúsenosť v Cenacole? Budete mať aj ako kňaz väčšie pochopenie pre závislých ľudí?

Mám osobnú skúsenosť, ktorú mi knihy nedajú. Za desať rokov v komunite Cenacolo som stretol stovky chalanov. Mnohých z nich môžem nazývať priateľmi a do dnešného dňa sme v kontakte. Príbeh každého ma obohatil. Keď som vstúpil do komunity, nevedel som nič. Až tam som sa naučil variť, dojiť kravy, pracovať v záhrade, murovať... Za všetko, čo viem, vďačím komunite Cenacolo. A s týmto balíčkom som prišiel aj do seminára. Samozrejme, nenašiel som hneď pochopenie. Veľakrát som počul výčitku, že všade si bol, všetko si videl.

Po šiestich rokoch v seminári však môžem povedať, že vnímam tiché uznanie od spolubratov, že si ma vážia za cestu, ktorú som prešiel.

Nebol to pre vás šok prísť z komunity, kde ste dojili kravy, pracovali na záhrade či murovali, do seminára, kde ste sa hlavne modlili a študovali?

Áno, bol to obrovský šok. Do školskej lavice som si sadol po dvanástich rokoch. Pamätám si na jednu z prvých hodín, kde nám profesor vysvetľoval gramatiku latinčiny a ja som sa prihlásil s tým, že čo znamená datív. Rozprával som štyrmi cudzími jazykmi, ale svoj materinský som ovládal len slabo. Prvé dva roky som sa učil učiť. Som veľmi vďačný bohosloveckej fakulte, že mi dala lásku k poznaniu a vedomostiam, lebo to je neoddeliteľná súčasť kňazstva.

Poďme k ďalšej téme. Venujete aj písaniu ikon. Kedy ste objavili túto záľubu? Prečo sa rímskokatolícky bohoslovec venuje niečomu, čo je typické pre východné cirkvi?

Tu by som vás opravil. Nie je to niečo, čo by patrilo len východným cirkvám. Ikony vznikli niekedy v 3. - 4. storočí a schizma prišla až v 11. storočí. Východné cirkvi si však túto tradíciu zachovali. Je to obrovské bohatstvo, ktoré máme a ku ktorému sa treba vracať. Ja som to objavil v komunite Cenacolo, kde je veľa kaplniek s ikonami. Keďže som predtým študoval umenie a vedel som maľovať, veľmi ma to fascinovalo. Túžil som spoznať tajomstvo ikon.

Po štyroch rokoch mi umožnili urobiť si ikonopisecký kurz. Bolo to v Slovinsku s Josipom Ružićom. Jeho dcéra bola tiež v Cenacole. Mali sme intenzívny dvojtýždňový kurz, kedy sme robili spoločne na troch ikonách. Vysvetlil mi celú teológiu ikon aj techniku starých ikon. To bola láska na prvý pohľad. Pochopil som, že obraz je umelecké dielo, ale ikona je čosi ako písmo Božie. Prirovnávam to k svätopiscom, ktorí napísali Bibliu vnuknutím Boha. Tak aj ikona je Božie dielo, ktoré vnuknutím Boha dáva ikonopisec na dosku.

Takže písanie ikon sa dá naučiť za dva týždne?

Je to celoživotné učenie a zdokonaľovanie sa. Za ten čas som pochopil základnú techniku, ale dá sa to aj skôr. Mal som dobrý základ. Môj učiteľ má zaujímavý príbeh. Bojoval počas vojny v Juhoslávii, bol to Chorvát, snajper v prvej línii. Keď skončila vojna, začal trpieť posttraumatickým syndrómom, nemohol spávať, bral lieky, začal piť alkohol, rozpadla sa mu rodina. Jeho dcéra bola závislá od heroínu.

V roku 2000 odišiel do Medžugoria na duchovnú očistu. Prihlásil sa tam na ikonopisecký kurz a zasvätil sa osobne Bohu, chcel robiť ikony. V ten deň zažil zázračné uzdravenie. Od tohto dňa nevypil kvapku alkoholu, nevzal si ani jednu tabletku na spanie. Zomrel asi pred tromi rokmi a je po ňom pomenovaný aj ikonopisecký cech v Chorvátsku.

Aj keď ikony vnímame ako obrazy, celý čas hovoríme, že sa píšu, nie maľujú. Má písanie ikon nejaké presné pravidlá?

Existuje ikonopisecký kánon. Nemôžem si, napríklad, len tak prehadzovať farby, ako sa mi páči. Postup pri výrobe ikony je taký, že sa začína od najnepodstatnejších vecí po tie najdôležitejšie. Paradoxne, prvá vec, ktorá sa robí, je nanášanie 24-karátového zlata. To najpodstatnejšie pre tento svet je na ikone to najnepodstatnejšie. Na ikone sú všetko prírodné materiály, žiadna chémia. Píše sa nad drevenú dosku, je tam kriedový povrch, práškové pigmenty, ktoré sa miešajú so žĺtkom a vínom, je tam živica zo stromu a zlato.

To najpodstatnejšie na ikone je tvár. Počas toho, ako sa píše tvár, sa autor ikony postí. Ja to tiež tak robím. Počas obdobia, keď píšem ikonu, sa modlím za človeka, pre ktorého je určená, aj za všetky úmysly, ktoré budú pred ňou prednášané. 

Všetko teda robíte technikou, ako to robia aj východní mnísi?

Snažím sa dodržiavať všetko tak, ako som sa to naučil. Preto ikony nie sú lacná vec. Ak to chce človek robiť poctivo, tak tie materiály nie sú lacné. Myslím však, že Bohu treba dať to najvzácnejšie.

„Pochopil som, že obraz je umelecké dielo, ale ikona je čosi ako písmo Božie. Prirovnávam to k svätopiscom, ktorí napísali Bibliu vnuknutím Boha. Tak aj ikona je Božie dielo, ktoré vnuknutím Boha dáva ikonopisec na dosku.“Zdieľať

Máte čas na písanie ikon aj v seminári?

Je to ťažké, keďže máme striktný program. Vždy som sa na to snažil využiť večerný dvojhodinový čas voľna. Teraz, počas dvoch mesiacov, som pracoval na dvoch ikonách. Výroba jednej ikony mi v seminári trvá tri týždne až mesiac.

Koľko čistého času teda trvá výroba jednej ikony?

Ak sa venujem výrobe ikony šesť hodín denne, dá sa napísať za týždeň. Všetko však záleží aj od veľkosti, ako aj od mojej pohody. Nedá sa to robiť, keď má človek niečo v hlave, je nervózny alebo ho niečo trápi. Výroba ikony je aj modlitbou.

Vy ste začali v Bojničkách v centre pre mládež ponúkať kurz písania ikon. Pre koho je určený?

Začal som tento kurz ponúkať vlani. Ikony píšem už dvanásť rokov a mal by som to ponúknuť ďalej. Je to aj také poďakovanie Josipovi Ružićovi, ktorý ma to naučil. Chcem jeho myšlienku a príbeh šíriť ďalej. Na ikonopiseckom kurze je počet ľudí limitovaný na desať, lebo sa im chcem naplno venovať. Kurz trvá päť dní. Nechcem, aby si niekto na tom urobil biznis plán. Preto je to spojené aj s duchovnou obnovou, aby človek rozlišoval, či ho do toho Pán Boh skutočne povoláva.

Dokáže sa naučiť písať ikony aj človek, ktorý nemá výtvarné a umelecké vlohy?

Môže to robiť každý, ak ho do toho pozýva Boh. Mne majster povedal, že môj zlozvyk je umelecká škola. Musel som ako umelec v sebe umierať. Ak príde človek bez umeleckých vedomostí, môže sa to učiť od piky. Tiež nečakám, že každý kurz vyprodukuje desať ikonopiscov. Možno si človek urobí jednu alebo dve ikony, bude ich mať doma a to ho bude priťahovať k Pánovi. Ikona je určená na kontempláciu. Ide mi o to, aby ľudia znovu objavili tento poklad, ktorý máme v cirkvi, aj v Rímskokatolíckej.

Ikona sv. Cyrila a Metoda z dielne Pavla Reisela.

Keď sa rozprávame o ikonách, z toho čo hovoríte, vyplýva, že napísať ikonu nie je len tak, ale je za tým modlitba a veľa práce. Ako sa pozeráte na lacné napodobeniny ikon?

Ikona nie je lacná záležitosť a preto, ak chce mať niekto doma ikonu, tak nie je na tom nič zlé, ak si kúpi nejaký plagát. Horší sú tí, ktorí sa snažia ikony napodobňovať, pozlacujú papier a dávajú tomu vysoké ceny. Myslím, že hrať sa na ikonopisectvo nie je fér.

Koľko teda stojí ikona? Aké sú náklady na jej výrobu?

Náklady na ikonu formátu A4 sú okolo 100 eur. Čiže môže sa počítať s cenou okolo 150 eur. Aj keď písanie ikon nemá byť o zárobku, predsa len tomu autor venuje aj týždeň, tak nech má za svoj čas nejaké vreckové.

Ako sa nedať oklamať falošnou ikonou?

Najideálnejšie je osloviť nejakého ikonopisca. Nikdy som nerobil ikonu spôsobom, že vám to pošlem domov. Asi pred týždňom som odovzdával ikonu jednému pánovi, ktorý mal jubileum, objednala to pre neho manželka. Vypýtal som si meno toho pána a modlil sa za neho. Ikonu som im odovzdal osobne a vysvetlil som im aj jej symboliku. Nechcem ľuďom odovzdávať obraz, ale to, čo je za tým, to Božie.

Hovorí sa, že ikony treba vedieť aj čítať. Asi v tomto rozhovore nebude priestor na nejaký kurz, ale môžete priblížiť aspoň základné veci?

Je k tomu dosť literatúry, žiaľ, nie v slovenčine. Písali o tom napríklad kardinál Špidlík či Marko Rupnik, ich knihy môžem odporučiť. Základom pre vstup do teológie ikon je Svätá Trojica od Rubľova. Je to ikona troch anjelov. Keď som si prečítal vysvetlenie k tejto ikone, povedal som si, že toto je bomba. Je tam znázornené tajomstvo troch osôb v jednom Bohu.

„Ikonopisec je nástroj v rukách Božích. Ako môže byť nástroj hrdý na to, čo s ním urobil umelec? Boh je autorom ikon a verím, že je na toto dielo hrdý. A ja som rád, že môžem takto slúžiť Bohu.“Zdieľať

Je pri ikonách aj priestor na kreativitu umelca alebo sa ikony len viac-menej prepisujú?

Najmä sa prepisujú, ale vznikajú aj nové. Novodobým ikonopiscom, ktorý vytvára nové diela, je napríklad spomenutý Marko Rupník. Ten robí v štýle ikon mozaiky. Spája starú symboliku s niečím novým.

Koľko ikon za rok napíšete?

Vďaka pandémii som mal na to viac času. Ale bežne tak desať až pätnásť. No boli časy, keď som urobil za rok päť, ale aj tridsať ikon.

Na ktorú ikonu ste najviac hrdý?

Teraz, počas pandémie, som robil ikonu na stenu kaplnky v Bojničkách. Ide o fresku ikony sv. Cyrila a Metoda v životnej veľkosti. Je to najväčšia ikona, akú som urobil a bola to aj moja najväčšia výzva. Trvalo mi to tri týždne. Som s tým spokojný a som na to veľmi hrdý. Boh sa tam oslávil a modlilo sa za to veľa ľudí. Uvedomujem si, že ak robím niečo pre kaplnku alebo kostol, kde budú prichádzať ľudia, potrebné sú aj modlitby. Oslovil som kňazov, sestričky, priateľov a mladých, aby sa za to modlili. A myslím, že ich modlitby sa zračia priamo v tvárach tej ikony.

Keď hovoríte o ikonách, stále opakujete, že je to Božie dielo, že je to na Božiu slávu.

Áno, lebo ikonopisec je nástroj v rukách Božích. Ako môže byť nástroj hrdý na to, čo s ním urobil umelec? Boh je autorom ikon a verím, že je na toto dielo hrdý. A ja som rád, že môžem takto slúžiť Bohu.

V poslednej časti nášho rozhovoru sa chcem ešte dotknúť témy diakonátu. Vy ste krátko pred diakonskou vysviackou. Nemáte pochybnosti?

Pochybnosti nemám. Povolanie som rozlišoval päť rokov a Bohu sa snažím hovoriť svoje áno každý deň. Veľmi mi to pomáha a povolanie ma napĺňa radosťou. Odkedy som Bohu povedal áno, pociťujem akoby potľapkanie Boha po ramene. Tá cesta nie je ľahká, ale aj v krížoch a v prekážkach, ktoré boli na tejto ceste, pociťujem vedenie Pána. Krízy prichádzajú, ale keď Pán povolá, aj uspôsobí.

Stretávam sa s tým, že ani niektorí praktizujúci katolíci celkom nerozumejú tomu, kto je to diakon a načo je potrebné pred kňazskou vysviackou prijať najprv diakonskú.

Diakon je z gréckeho slova diakonos a znamená služobník aj čakateľ. Je to prvý stupeň kňazstva a bez toho nemôžem byť vysvätený za kňaza. Podľa kánonického páva musím byť diakonom aspoň pol roka pred kňazskou vysviackou. Je to akoby prvý krôčik. Mne sa páči, že diakonská štóla ide šikmo cez srdce. Je to znak, že kňazstvo už máme v srdci.

Ako diakoni môžeme pomáhať kňazovi pri oltári. Môžeme prednášať evanjelium, kázať, sobášiť, krstiť, pochovávať, samozrejme, mimo svätej omše. Môžeme vykonávať skoro všetko, čo kňaz, okrem svätej omše, spovedania a udeľovania sviatostí pomazania chorých. Pri veľkých biskupských slávnostiach by mal diakon pomáhať pri oltári biskupovi a potom, samozrejme, aj kňazovi vo farnosti.

Hovoríte o službe diakona. No na Slovensku je prax, že diakoni po vysviacke síce idú počas leta do do farností, no potom sa vrátia ešte na rok do seminára. Nie je to trochu škoda?

V zahraničí prijímajú bohoslovci diakonskú vysviacku až po skončení teológie. V Taliansku však teológia trvá len päť rokov. Takže po ukončení teológie majú ročnú alebo polročnú diakonskú prax, počas ktorej slúžia vo farnosti. U nás sa teológia študuje šesť rokov. Diakoni sú síce v seminári, ale na víkendy chodia do farností, kde pomáhajú kňazovi. Nie sú teda úplne odrezaní od služby.

S diakonskou službou sa spája aj prvé kázanie? Ako to vnímate a prežívate?

Mám určite rešpekt a veľa sa modlím k Duchu Svätému. Kázeň nie je o mne, ale mám vnímať, čo chce Boh povedať ľuďom. Mám pred tým bázeň a už dopredu sa za to modlím.

Mávate na kázanie aj prípravu v seminári?

Mávame homiletiku, aj cvičné kázne na sobáš, na krst či na pohreb.

S kňazstvom sa spája aj celibát. Ako sa dá zvládnuť to, že kňaz žije sám?

Celibát je mimoriadny dar. Verím, že aj Pán nám v tom pomáha a treba sa za to modliť. Nie je to ľahké.

Niektorí seminaristi sa počas štúdia niekedy aj zaľúbia. Stalo sa niečo také aj vám?

Ja som takú skúsenosť nemal, možno aj preto, že som do seminára vstupoval ako 30-ročný a zaľúbenia som už mal za sebou. Celibát v cirkvi chápem aj z praktických dôvodov. Pomáha nám to na sto percent sa venovať ľuďom, ktorí sú nám zverení. Neviem si predstaviť naplno sa venovať aj farnosti, aj rodine. Obdivujem gréckokatolíckych kňazov, ktorí to dokážu. Ja si to neviem predstaviť. Snažím sa robiť veci na sto percent a žena by pri mne trpela.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0