Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
13. jún 2021

Príbehy novokňazov

Nastúpiť na cestu kňazstva je obetou, no Boh to vynahradí stonásobne

Dvaja rímskokatolícki a jeden gréckokatolícky novokňaz opísali Svetu kresťanstva cestu svojho duchovného povolania.

Nastúpiť na cestu kňazstva je obetou, no Boh to vynahradí stonásobne
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Dvaja rímskokatolícki a jeden gréckokatolícky novokňaz opísali Svetu kresťanstva cestu svojho duchovného povolania.

Jakub Melo: Ak chceš mať zo mňa kňaza, musíš mi zaplniť srdce láskou

Pápež Ján Pavol II. navštívil Slovensko celkovo trikrát. Po rokoch 1990 a 1995 prišiel na štyri dni aj v roku 2003. Tieto návštevy veľmi ovplyvnili aj čerstvého novokňaza Jakuba Mela zo Žilinskej diecézy, ktorý už od detstva mal túžbu stať sa služobníkom oltára.

„Keď som mal päť rokov, tak som všetkým rozprával, že chcem byť pápežom,“ opisuje svoju detskú predstavu rodák z kanadskej Ottawy, kde jeho otec študoval fyziku. Dva roky po tom, ako sa narodil, sa však vrátili späť na Slovensko. Vyrastal na žilinskom sídlisku Hájik, kde sa vtedy rodila nová farnosť.

Paradoxom je, že Jakub Melo predtým, ako sa rozhodol stať sa kňazom, neminištroval. Začal s tým až v období, keď nad týmto povolaním reálne uvažoval. S odstupom času vníma, že jedným z dôvodov, prečo v ňom neustále tlela myšlienka o kňazstve, je, že mal požehnané rodinné zázemie.

„Otec sa za mňa i za súrodencov modlieval a naďalej modlieva v spoločenstve Modlitby Otcov a mama zas v Modlitbách Matiek, myslím, že to malo na mňa veľký, hoci možno neviditeľný vplyv,“ hovorí Jakub.

Vyrastal v takzvanom skleníkovom prostredí, teda obklopený samými kresťanmi. Nepovažuje to však za ideálne, pretože človek by mal mať skúsenosti aj s ľuďmi mimo svojej bubliny.

„Chodil som na cirkevnú školu, ale snažil som sa vždy pozerať aj poza svoju bublinu a vnímať iné názory,“ hovorí čerstvý novokňaz, ktorého vysvätili 12. júna v Kostole Sedembolestnej Panny Márie v Žiline-Vlčincoch.

Novokňaz Jakub Melo doteraz pôsobil ako diakon vo farnosti Dobrého Pastiera Žilina-Solinky. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Jeho rodičov neprekvapilo, keď za nimi prišiel s tým, že chce byť kňazom. „Čakali to a začali ma podporovať. Nikdy ma do toho však netlačili,“ poznamenáva. Mal vo výbere povolania slobodu.

Niektorí ľudia v širšom okolí sa však čudovali, že sa takto rozhodol. Dobrý bol totiž aj vo fyzike. Zdedil to po rodičoch, ktorí obaja tento vedný odbor študovali.

Obetovať manželstvo pre kňazstvo dalo zabrať nejednému kňazovi. Podobne aj Jakub mal v priebehu formácie až dvakrát možnosť zakúsiť ozajstné zaľúbenie.

„Raz to bolo ešte pred vstupom do seminára a potom počas seminára. Keď som sa zaľúbil v čase pred vstupom do seminára, prišiel som za svojím duchovným sprievodcom zmätený, čo mám robiť. Ale on mi povedal, že môžem a mám byť za to vďačný, pretože ak chcem byť dobrým kňazom, táto skúsenosť je veľmi dôležitá,“ spomína si 26-ročný Jakub.

„Ked som počas formácie v seminári neskôr prechádzal podobnou skúsenosťou, raz som sa v modlitbe úprimne obrátil na Pána a povedal som mu: ,Ak ty chceš mať zo mňa kňaza, tak mi musíš zaplniť srdce láskou.‘ Nechcel som totiž, aby sa stalo to, že sa zrieknem ľudskej lásky a srdce zostane prázdne. Potom som sa začal ešte intenzívnejšie modliť a cítil som sa po modlitbe naplnený a šťastný.“

„Vzorom pre stavanie mostov má byť Kristus, pretože on na kríži vystiera jednu ruku k ľuďom a druhú k Bohu.“ Zdieľať

Jakub si nemyslí, že na ceste za kňazstvom sa musí každý zatnúť a vydržať. Prebiehať to musí vždy slobodne a ak človek cíti, že to tak nemá byť, tak musí hľadať ďalej. Verí, že vždy to bude hlavne Božia iniciatíva.

Vzťah muža a ženy je veľmi silný a krásu manželstva Jakub vníma aj v obrusovaní sa navzájom počas manželského života. Vníma to ako obetu, aj keď jedným dychom dodáva, že neberie celibát ako niečo zlé. „Vyhodnotil som to tak, že celibát má svoju veľkú hodnotu.“

Z duchovných cvičení, ktoré vysviackam predchádzajú, si odniesol myšlienku, že „celibát je v živote kňaza ako otvorená rana, avšak je to rana, cez ktorú môže a musí do jeho života prúdiť Božia láska, ktorá sa stane radosťou a požehnaním pre kňaza i pre ľudí okolo neho“. Veľakrát sa nad celibátom zamýšľal a snažil sa ho argumentačne uchopiť.

„V istom bode som pochopil, že sa to nedá. Pri celibáte sú racionálne argumenty dobré na jednej aj druhej strane. Potom som si uvedomil, že zmysel celibátu nie je z tohto sveta,“ uznáva. Napriek citom a argumentom bolo stále niečo v Jakubovom vnútri, čo chcelo byť zasvätené len Bohu.

Po troch rokoch štúdia v Nitre vymenil Kňazský seminár sv. Gorazda za štúdium v Ríme. Bavili ho jazyky, ale jeho najobľúbenejšou činnosťou bolo v rámci štúdií spájať informácie do celku.

„Mám pocit, že nielen v cirkvi, ale celkovo v spoločnosti sme sa stratili v špecializácii,“ hovorí Jakub s tým, že ho fascinujú súvislosti vo všetkých smeroch.

Jeho túžbou je snažiť sa chápať kontext vecí a utvoriť si vždy názor podľa širších obrazov. V seminári mu prekážalo najmä to, keď predmetu nerozumel sám profesor a rozprával len poučky.

„Niekedy to boli omáčky. Aj kresťania niekedy používajú slová, ktorým celkom nerozumejú,“ hovorí Jakub s tým, že sa zamýšľal, čo vlastne znamená slovo spása alebo milosrdenstvo.

„V rámci praxe z náboženstva som učil siedmakov a preberali sme, čo je to krst. Katechizmus okrem iného hovorí, že krst z nás zmýva dedičný hriech. Ako však siedmakom vysvetlíme, čo je to dedičný hriech, ako sa dedí a čo vôbec znamená pojem hriech? Zrazu som zistil, že siedmakom definíciu nemôžem len tak povedať,“ zamýšľa sa Jakub, ktorý chce aj naďalej uvažovať nad pastoráciou mladých.

Je možné, že neskôr bude pokračovať v štúdiu v Ríme, kde sa bude usilovať získať licenciát. „Premýšľal som nad štúdiom dogmatiky, kde by som mohol vidieť veci v tých širších súvislostiach.“

Kňaz by mal byť podľa Jakuba Mela sprostredkovateľom medzi Bohom a ľuďmi. Hovorí, že už aj slovo „pontifex“ znamená staviteľ mostov. „Vzorom pre stavanie má byť Kristus, pretože on na kríži vystiera jednu ruku k ľuďom a druhú k Bohu,“ hovorí s tým, že v praxi to znamená byť v kontakte s Bohom a to Božie dávať ľuďom, a zároveň byť v kontakte s ľuďmi a to ľudské, napríklad utrpenie, hriech či neprijatie, prinášať Bohu.

„Preto sa teším aj na vysluhovanie sviatosti zmierenia, pri ktorej budem ešte bližšie ľuďom,“ uzatvára žilinský novokňaz.

Michal Sandánus: Rozhodnutie musí prichádzať každý deň

Fyzika spája bohoslovca Jakuba Mela s ďalším budúcim kolegom v kňazskej službe. Michal Sandánus z Banskobystrickej diecézy sa venoval pred nástupom do seminára prírodným vedám. Matematika, fyzika či elektrické obvody boli jeho srdcovkou.

„Keď som z technického odboru prešiel na humanitné vedy, tak to bolo veľmi ťažké,“ spomína s tým, že si nedokázal štúdium v seminári spočiatku predstaviť.

Pýtal sa sám seba, ako mu pôjdu dejiny či filozofia. „Ja som si z histórie skoro nikdy nič nepamätal. Viem vypočítať príklady a rovnice aj o polnoci, ale neviem sa veci naučiť naspamäť,“ približuje Michal.

Na otázku, prečo sa vlastne vybral cestou kňazstva, odpovedal, že „ono je to, ako keď sa chlapec zaľúbi do dievčaťa a ľudia sa ho pýtajú, že ,čo na nej vidíš‘, a on povie, ,ja ani neviem, čo na nej vidím, som proste len zaľúbený‘. Ja som sa takto zaľúbil do Pána. Len to tak cítim, nič viac.“

Mnohí bohoslovci si vytvoria hlbší vzťah k viere pri asistovaní pri oltári. Aj Michal začal miništrovať na základnej škole, keď mal sedem rokov. Hoci mal v živote fázy, keď si povedal, že je už na miništrovanie starý, vždy sa v pokore k tomu vrátil. „S prestávkami som miništroval celú základnú, strednú aj vysokú školu,“ spresňuje.

Budúci novokňaz Michal Sandánus vykonával doteraz svoju diakonskú službu vo farnosti Detva.

Pamätá si tiež, ako jeden kňaz z Krupiny raz rozprával o duchovných povolaniach. Vtedy bol jeho slovom veľmi povzbudený. Povedal si, že aj on by chcel byť kňazom.

Táto myšlienka Michalovi v podvedomí stále rástla. Keď sa však hlásil na vysokú školu, mal vzťah s dievčaťom, preto o seminári neuvažoval. „Keď máš priateľku, tak neriešiš seminár,“ s úsmevom dodáva a ďalej hovorí, že vníma aj to, že Pán mal s ním iný plán.

V druhom ročníku na vysokej škole sa rozišiel s dievčaťom, s ktorým chodil od maturity. Rozhodol sa potom chodiť viac sám do kostola. Najčastejšie ku kapucínom v Bratislave.

„Keď ťa Pán Boh niekam pošle, dá ti k tomu aj všetko, čo potrebuješ.“ Zdieľať

„Vo štvrtom ročníku som sa sám seba pýtal čo ďalej. Kam pôjdem robiť. Vždy som dostával odpoveď: ,Neboj sa, ja sa o teba postarám, len mi dôveruj.‘ V piatom ročníku som už bol rozhodnutý, že idem do seminára,“ spomína Michal Sandánus z obce Bzovík na strednom Slovensku.

Vysvetľuje, že keďže ho vždy ťahali technické smery, ľudia si ho tak zafixovali. „Technika je parádna oblasť, to dnes frčí. Kde sa tam trepeš k farárom?“ cituje Michal vyjadrenia ľudí, ktorí si ho nevedeli v inom ako technickom smere predstaviť.

Zaujímavé bývajú aj reakcie rodiny. Keď Michal Sandánus prvýkrát doma povedal, že pôjde za kňaza, mama sa ho hneď spýtala, či to myslí vážne. Bola roztrasená, ale prijala to.

Inzercia

Zároveň si spomína na prekvapivú reakciu otca, ktorý povedal: „A ja som to vedel, tušil som to.“ Po prvotnom šoku ho rodičia v povolaní vždy podporovali.

Aj on bol jedným z bohoslovcov, ktorý riešil na ceste ku kňazstvu nejednu prekážku. Ako druhák v seminári cez leto riešil veľkú krízu. Zamýšľal sa nad tým, kto pomôže rodičom. „Rád sa starám o veci okolo domu a bál som sa, kto to zvládne, keď máme veľký dom a mám len jednu mladšiu sestru,“ hovorí Michal.

Štúdium v seminári vníma skôr pozitívne, aj keď u niektorých predstavených mu chýbalo otcovstvo, ktoré by mal bohoslovec v nich nájsť. Táto skutočnosť ho od kňazskej cesty odhovárala.

Mama mu povedala, že nikdy by neverila, ako dokáže naformulovať kázeň, keďže podľa nej na základnej škole neboli slohové útvary jeho šálkou kávy. Dnes sa však okolnosti zmenili a už ani kázeň nie je problémom. „Zo začiatku som sa toho bál, ale ono sa to rozbehlo.“

Počas štúdia v seminári sa veľmi bál jazykov, ale zároveň tvrdí, že „keď ťa Pán Boh niekam pošle, dá ti k tomu aj všetko, čo potrebuješ“.

Michal Sandánus obetoval sľubnú kariéru v technickej oblasti, keďže jeho odbor skončí za rok na Slovensku asi 30 študentov. „Nás je ako šafranu,“ hovorí vyštudovaný mikroelektronik.

Okrem kariéry obetoval aj manželský život. „Viem, že Pán mi to stonásobne viac vynahradí a už to aj robí,“ podotýka budúci novokňaz, ktorého spolu s ďalšími dvomi adeptmi na kňazstvo vysvätí banskobystrický diecézny biskup Marián Chovanec 19. júna v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici.

„Ja som typ človeka, čo dosť špekuluje a niekedy až príliš tlačí rozum do vecí. Snažil som sa nájsť aj spôsob, ako by sa dalo stáť na obidvoch lodiach – aj to kňazstvo nejakým spôsobom, ale aj tá technika, ktorá ma baví a zaujíma,“ vraví 29-ročný Michal s tým, že stále nemá tento problém celkom vyriešený.

Verí však, že keď sa stopercentne oddá kňazstvu, tak ostatné veci dostane do daru. „Je pre mňa veľmi ťažké prestať špekulovať a hľadať kadejaké zadné dvierka,“ upozorňuje sám seba.

Úplne najnáročnejším bolo pre Michala rozhodnutie, s ktorým zápasia vo svojich povolaniach nielen kňazi. „Musí to byť slovo chlapa, ktoré dávam sebe samému, ale aj Pánovi,“ hovorí a dopĺňa, že nie je vôbec ľahké sa ho neustále držať. „Rozhodnutie musí prichádzať každý deň.“

Jediným cieľom budúceho kňaza Banskobystrickej diecézy je ešte väčšmi „sa primknúť k Pánovi, pretože bez tohto vzťahu nemá žiadne kňazské povolanie budúcnosť“.

Kňaz by mal byť podľa neho mužom modlitby, pokory a obetavosti. „Z ľudskej stránky potrebujeme byť empatickí a ľudskí, pretože ľudskosť sa vytráca,“ myslí si.

Pápež František hneď od začiatku svojho pontifikátu razil teóriu pokory. Nechcel sa voziť v limuzínach, nosiť slávnostné odevy a robiť honosné gestá. Skôr chcel zapadnúť medzi normálnych ľudí. Toto je potrebné aj podľa budúceho novokňaza Michala, ktorý tvrdí, že kňaz by nemal byť povýšenecký, ale mal by sa nastaviť tak, že je ako kňaz jedným z mnohých.

„Do kňazstva vstupujem s veľkou bázňou a zároveň radosťou z tých darov, ktoré Boh kňazovi zverí. Sú to neprekonateľné tajomstvá. Veľmi sa teším na vysluhovanie sviatostí,“ uzatvára Michal Sandánus.

Jakub Jasik: Keď som s Pánom, tak ani tie najťažšie prekážky nemajú šancu

Miništrovať na základnej škole, podobne ako Michal Sandánus, začal aj gréckokatolík Jakub Jasik z Maškoviec pri Humennom. „Odvtedy som miništroval pravidelne až doteraz,“ hovorí.

Jeho účasť na liturgii je teda už osemnásť rokov spätá s oltárom. „Miništrovanie pre mňa znamená možnosť byť čo najhlbšie účastný na bohoslužbe. Je to možnosť spoznávať krásu obradu, čo môže potom prerásť do túžby slúžiť oltáru navždy,“ opisuje budúci novokňaz z Prešovskej archieparchie.

Vyrastal v rodine, v ktorej sa už od detstva odovzdávala viera. „Nemám konkrétnu osobu, ktorá by ma viedla ku kňazstvu. Akurát máme v rodine kňaza, čo mohlo mať vplyv na moje rozhodovanie. Samozrejme, počas života som stretol mnoho ľudí, ktorí ma v povolaní ovplyvnili a pociťoval som ich modlitby,“ hovorí Jakub.

Nepovedal by, že sa sám rozhodol stať sa kňazom. Skôr, že Boh sa rozhodol povolať ho do služby kňaza. „Z mojej strany išlo len o to, či prijmem ponuku, ktorú mi dal. Rozhodnutie nebolo ľahké, ale po úprimnom ,áno‘ som celé kňazstvo odovzdal do rúk Bohu.“

Po zavŕšení formácie vidí len malý rozdiel v tom, ako kňazstvo chápal pred nástupom do seminára a ako mu rozumie teraz.

Počas strednej školy začal Jakub navštevovať Gréckokatolícke mládežnícke centrum Bárka v Juskovej Voli. Na tomto mieste sa ho stále viac a viac dotýkal Pán a lámal ho na cestu kňazstva, ktoré je preňho „obetou pre druhých v službe a ohlasovaní evanjelia a v neposlednom rade je to pripodobňovanie sa Kristovi“.

Jakub Jasik si formáciu v seminári bez akejkoľvek prekážky nevie predstaviť. Študoval na Gréckokatolíckom kňazskom seminári blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove. „Bol by som príliš pyšný, ak by som si prekážky nepripúšťal.“

Počas siedmich rokov prichádzali podľa jeho slov krízy, keď si hovoril, „že už stačí“. Chcel sa vzdať a vybrať si inú životnú cestu.

„Krízy ma vedeli poriadne vzdialiť od Boha. No môžem svedčiť o tom, že ak sa človek pokorí, predstúpi pred Pána v modlitbe a všetko mu odovzdá, tak ani tie najťažšie prekážky nemajú šancu.“

Náročné podľa neho bolo si zvyknúť na seminárny režim. Poriadok ho tam akoby vytrhol z jeho komfortu. Niektorým pravidlám porozumel rýchlo, no našli sa aj také, ktoré dodnes nechápe.

„Ak sa človek pokorí, predstúpi pred Pána v modlitbe a všetko mu odovzdá, tak ani tie najťažšie prekážky nemajú šancu.“ Zdieľať

„Štúdium v našom seminári bolo rozdelené do dvoch blokov. Prvé tri roky kandidát na kňazstvo spoznáva filozofické disciplíny, pedagogiku, psychológiu a cirkevné dejiny. Po troch rokoch odchádza bohoslovec na pastoračný ročník, keď prerušuje štúdium a pomáha na rôznych miestach našej archieparchie,“ opisuje Jakub s tým, že týmito miestami sú najmä pútnické miesta.

„Tento ročník bol vytvorený hlavne preto, aby bohoslovec sám rozlíšil svoje povolanie. Keď sa vráti po pastoračnom ročníku, je zväčša rozhodnutý vytrvať v povolaní a pokračuje v štúdiu teológie. Konkrétne dogmatiky, morálky, katechetiky, kánonického práva, biblistiky a liturgiky.“

Jakuba najviac oslovila liturgika, ktorá je podľa neho v byzantskom obrade „neskutočne bohatá“.

Zároveň sa veľmi teší na samotné slávenie svätej liturgie i na vysluhovanie sviatostí. Konkrétne ciele do budúcnosti si však nedáva. Uvidí, kam ho arcibiskup pošle, a bude si stanovovať ciele v danej farnosti podľa toho, čo bude potrebné.

Na otázku, čo všetko pre kňazstvo obetoval, povedal, že spočiatku stratil kontakt s kamarátmi, ale že postupom času sa priateľstvá s dozrievaním znova obnovili.

„A keďže som gréckokatolík, nemusel som pre kňazstvo obetovať ani život v manželstve. Na jednej strane je to výhoda, na druhej strane zas dvojnásobná zodpovednosť za svoju rodinu i svoju farnosť,“ opisuje 26-ročný novokňaz s tým, že rodina gréckokatolíckeho kňaza môže byť veľkým povzbudením pre ostatné veriace rodiny vo farnosti. „Modlím sa za to, aby takou bola aj moja rodina,“ vraví.

Kňaz by mal byť podľa Jakuba Jasika pokorný a mal by byť mužom modlitby. „Tieto dve veci, ktoré sú typické pre našu nebeskú mamku Máriu, by mali zdobiť každého kňaza. A ak nám kňazom niečo z toho začne chýbať, vždy sa obráťme práve na Bohorodičku a prosme ju o tieto dary,“ uzatvára bohoslovec, ktorého 13. júna vysvätili v Chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Ľutine, neďaleko Sabinova, spoločne s ďalšími štyrmi adeptmi.

Fotografie – Postoj/Juraj Brezáni a archívy novokňazov

Odporúčame

)