Svet kresťanstva Cirkev 18. jún 2021

Nemecký kardinál Marx Naozaj by mal odstúpiť. Ale za štiepenie cirkvi

Martin Leidenfrost
Martin Leidenfrost

Nemeckým schizmatikom chýba skutočný líder. Kardinál Marx ním napokon nie je, nemeckú cirkev len doviedol na bludnú cestu.

Nemeckým schizmatikom chýba skutočný líder. Kardinál Marx ním napokon nie je, nemeckú cirkev len doviedol na bludnú cestu.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Leidenfrost

Naozaj by mal odstúpiť. Ale za štiepenie cirkvi
Kardinál Reinhard Marx. Zdroj: Facebook.

Dnes sa mám na Bratislavských Hanusových dňoch vyjadriť k „Dúhovej reformácii z Nemecka“, šéfredaktor ma naliehavo prosil o komentár k (pápežom odmietnutému) odstúpeniu mníchovského arcibiskupa Reinharda Marxa. A tak musím k tomu dačo povedať.

Nerobím to rád. Tejto téme som sa vyhýbal, protiví sa mi, pretože mentálny svet cirkevných autorít v Nemecku je mi približne taký blízky ako myslenie – povedzme – letničiarskeho rybára v brazílskej Amazónii. Je to zvláštne a nepríjemné: zdieľam s nimi rovnaký materinský jazyk, mám ako oni tú nesmiernu výsadu, že veľkých svätcov, teológov a emeritného pápeža môžem čítať v origináli, no aj tak mi pripadajú prinajmenšom ako čudáci.

Keď v duchu porovnávam mladú černošku s poľskou igelitkou, ktorá minule na kyjevskej omši odspievala s hojdavými pohybmi všetky ukrajinské chválospevy, a na druhej strane predsedu Ústredného výboru nemeckých katolíkov, tak sa musím priznať: tú černošku som chcel hneď objať, Thomasa Sternberga skôr nie. Pritom sme všetci bratia a sestry.

Marxove divadlo

Katolík verný Rímu by asi nemal konšpirovať o možných intrigách za možnej účasti pápeža, ale Marxovu ponuku rezignácie a následné zotrvanie vo funkcii nedokážem hodnotiť inak ako nevierohodné divadielko. Aj keď Svätý otec (vychádzam z toho) nebol do toho zasvätený, mohol si Marx vyrátať, že František nenechá člena svojej Rady kardinálov K9 len tak odísť. A to ešte bez pádnych dôvodov.

Marxom uvedený dôvod rezignácie – všeobecné zlyhanie cirkvi v kauzách sexuálneho zneužitia jej zverených detí – ma veľmi nepresvedčil. Bolestivý proces širokého vyšetrenia týchto zločinov sa začal v Nemecku už jedenásť rokov dozadu a práve Marx bol na verejnosti vnímaný ako ten, ktorý ho poháňal vpred. Prečo by mal práve on a práve teraz pykať za zlyhanie iných? To nedáva zmysel.

Trochu viac zmyslu to dáva len za predpokladu, že aj kňaz alebo biskup Reinhard Marx zlyhal v tej veci viac, než je doteraz verejne známe. V záplave sčasti protirečivých vyhlásení, ktoré Marx urobil na rezignačnej tlačovke („pevne verím v novú éru kresťanstva“, „nie som unavený, nie som demotivovaný, to určite nie“) som si všimol jednu zaujímavú vetu: „Nemôže sa teda stať, že sa uspokojím s tým, že mne osobne bude dokázané možno málo alebo mi právne nebude dokázané nič.“

Neznelo to ako povzdych čistého svedomia. Nechcem si však ani predstaviť, že Marx kedysi – napríklad v časoch ako trevírsky biskup – urobil v netrestnoprávnom, ale morálnom zmysle niečo zlé a chcel sa z toho týmto odstúpením bez odstúpenia preventívne vykrútiť. S nádejou, že sa po prípadnom prevalení prípadnej kauzy o to pevnejšie udrží v úrade. Nie, fakt si to nechcem predstaviť. To by už bolo nechutné divadlo.

V tejto chvíli sú to našťastie nehodné špekulácie. Do dnešného dňa platí: jediné, čo sa Marxovi nedá vyčítať, je vlažnosť v téme sexuálneho zneužitia.

Okrem toho však zlyhal vo všetkom.

Vysvetlím, ako to myslím. Kedysi v 90. rokoch mi bol Marx sympatický. Vtedy som ho často vídal v nemeckej televízii, bol vtipný, bystrý, sebaironický a vedel s chytrým barokovým šarmom priblížiť aj tie aspekty katolíckej viery, ktoré sú sekulárnemu publiku cudzie. Marx bol skrátka skvelý, Nemcom som takého biskupa závidel, jeho kariérnu cestu do Mníchova a na čelo Konferencie biskupov Nemecka som vítal.

Nemeckí schizmatici bez vodcu  

U mňa osobne však Marx skončil v roku 2016. Vtedy, počas spoločnej púte s jeho evanjelickým náprotivkom, odložil na jeruzalemskej Chrámovej hore svoj biskupský kríž. Ukázal, že pre svoje krivé chápanie medzináboženského dialógu je schopný popierať Krista. To najsmutnejšie na tejto smutnej scéne bolo niečo iné: keby v meste Kristovho ukrižovania neupratal svoj kríž, zaručene by sa nič nestalo. Nič totiž nešokuje jeruzalemského moslima menej ako kríž na hrudi kresťanského biskupa. Pripadá mu to úplne prirodzené.

Odvtedy kardinál Marx plynule v zlyhaniach pokračoval. Viedol nemeckú cirkev na „Synodálnu cestu“, v rámci ktorej si nemeckí biskupi a cirkevní funkcionári nárokujú hlasovať o celibáte, o ordinácii žien a o zmene sexuálnej morálky. Výsledok takého hlasovania je vopred známy, nemeckí biskupi verní platnej vierouke boli už na začiatku prehlasovaní v pomere 21:3. Rím aj samotný pápež niekoľkokrát upozornili Nemcov, že nemôžu rozhodnúť o zmene vierouky, to právo má len Rím. V roku 2019 napísal Kardinál Ouellet Marxovi, že považuje Synodálnu cestu za „partikulárny koncil“, ktorý je bez výslovného súhlasu Vatikánu neprípustný. Marx to rázne popieral. A odštartoval Synodálnu cestu.

V Marxovej rezignácii sa vyskytlo tvrdenie, že sa cirkev ocitla „na mŕtvom bode“. O tom sa dá debatovať, bezpochyby na mŕtvom bode je však Synodálna cesta. Mala byť ukončená v tomto roku, nielen kvôli pandémii sa však nehýbe. Bývalý prefekt kongregácie za vieru Müller nazval Synodálnu cestu „samovražedným procesom“, ja mám skôr dojem, že ide o Synodálne blúdenie, počas ktorého sa účastníci kolektívne zľakli.

Nemeckým schizmatikom chýba totiž vodca, chýba im odvážny reformátor. Marx odovzdal vedenie Konferencie biskupov už na začiatku Synodálnej cesty, možno už cítil, že takéto náznakové koketovanie s odpadom nemeckej pobočky od univerzálnej cirkvi sa nedá vydržať roky. Raz musia Nemci povedať áno alebo nie, naliehavo sa hľadá hrdina, no hrdinu niet.

Marx ním určite nie je. Je to výrečný zbabelec. Možno všetky jeho rezignácie svedčia práve o tom, že kvôli svojej blízkosti k pápežovi pochopil ako prvý, že pseudodemokratické nemecké hlasovanie o sexuálnej morálke nevedie nikam. Možno sa jednoducho nechce podpísať pod neslávny koniec svojho trápneho koncilu.

 Ak je tomu tak, ani to mu neslúži ku cti. Na čo to potom celé bolo, na čo narobil toľko zlej krvi? Podnecoval hlboko zakorenený pocit morálnej nemeckej nadradenosti, aby bol v Nemecku obľúbený? Alebo naozaj úprimne veril, že posadnutým riešením výlučne sexuálnych otázok zachráni vieru v Nemecku?

Ako sa na to tak pozerám, Marx mi z toho nijako nevychádza ako víťaz. Som z neho len smutný. No a vy môžete byť radi, že vás nevedie takýto pastier.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0