Cirkev je tajomne prítomné Kristovo kráľovstvo.

Cirkev možno nájsť všade, kde Boh darúva vykúpenie; kde nastáva nové stvorenie; kde podľa obraznej reči jasnovidca Apokalypsy „zostupuje z neba od Boha nový Jeruzalem“ (porov. Zjv 21, 10).

Toto je prípad všade, kde veriaca obec ohlasuje pravdu evanjelia, slávi sviatosti a zhromažďuje sa okolo svojho biskupa (resp. okolo biskupom povereného kňaza), aby slávila Eucharistiu. Cirkev teda existuje na mnohých miestach.

Kde sa veriacim sviatostným spôsobom sprostredkúvajú dary milosti vykúpenia, Božieho synovstva a večnej spásy, tam je cirkev.

Na každom takomto mieste cirkev existuje v celej svojej plnosti, pretože Boh darúva spásu stále celú. V Lumen gentium sa hovorí: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej ‚bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus‘ (1Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia. Sviatosťou eucharistického chleba sa zároveň predstavuje a utvára jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo“ (čl. 3).

Na všetkých miestach, na ktorých sa toto deje, je cirkev prítomná vždy vo svojej plnosti. Preto sa vo vyhlásení, ktoré v roku 1982 v Mníchove schválila Komisia pre pravoslávno-katolícky dialóg, uvádza: „Keď sa opierame o Nový zákon, ako prvé si všimneme, že cirkev označuje skutočnosť zviazanú s miestom. Cirkev existuje v dejinách ako miestna cirkev. Pre celú krajinu sa hovorí skôr o cirkvách v množnom čísle. Vždy ide o Božiu cirkev, ale o cirkev na nejakom mieste.“

Pavol adresoval listy „Božej cirkvi v Korinte“ (1Kor 1, 2; 2Kor 1, 1), „galatským cirkvám“ (Gal 1, 2), „solúnskej cirkvi“ (1Sol 1,1; 2Sol 1, 1) a jasnovidec Apokalypsy mal adresovať po jeden list anjelovi efezskej cirkvi, smyrnianskej cirkvi, pergamskej cirkvi, tyatirskej cirkvi, sardskej cirkvi, filadelfskej cirkvi a laodicejskej cirkvi (Zjv kap. 2 a 3).

Ako jednotlivé miestne obce za čias apoštolov, tak aj v našej dobe každej miestnej obci zhromaždenej okolo svojho biskupa patrí pomenovanie cirkev. No napriek početným uskutočneniam cirkvi na mnohých miestach ide vždy o jednu cirkev. Existuje totiž iba jedna jediná cirkev, pretože Božia láska a jeho spása nie sú oddelené.

Toto vyznávame v našom Symbole viery, keď hovoríme: „Veríme v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú cirkev.“ Zažívame, že existuje mnoho cirkví na jednotlivých miestach, a veríme, že početné uskutočnenia cirkvi sú navzájom jedinou cirkvou.

V práve spomenutom Mníchovskom vyhlásení sa uvádza: „Kristovo telo je jediné. Existuje teda len jedna Božia cirkev. Totožnosť jedného eucharistického zhromaždenia s druhým eucharistickým zhromaždením pochádza z toho, že všetci v tej istej viere slávia tú istú pamiatku, že všetci jedením toho istého Kristovho tela a účasťou na tom istom kalichu sa stávajú jedným a jediným Kristovým telom, do ktorého boli začlenení už krstom. Hoci existuje veľké množstvo slávení, existuje iba jediné tajomstvo, ktoré sa slávi a na ktorom máme podiel.“

Tieto mnohé cirkvi, z ktorých každá smie na svojom mieste sláviť Kristovo tajomstvo a slúžiť spáse ľudí, majú všetky tú istú službu a sú vzájomne rovnocenné. Aby sa vyzdvihla ich rovnaká dôstojnosť, nazývajú sa sesterské cirkvi.

Tak ako súrodenci v rodine majú cirkvi držať svorne spolu, deliť sa medzi sebou o svoje duchovné dary a pestovať medzi sebou plné sviatostné spoločenstvo. Podľa Mníchovského vyhlásenia Komisie pre dialóg majú pestovať zväzky, „ktoré vymenúva Nový zákon. Spoločenstvo vo viere, nádeji a láske, spoločenstvo vo sviatostiach, spoločenstvo v pestrosti darov milosti, spoločenstvo v zmierení, spoločenstvo v službe“.

Len keď mnohé miestne cirkvi takouto pospolitosťou dosvedčujú, že sú navzájom jednou Kristovou cirkvou, zodpovedajú Pánovej vôli. Lebo Pán si želá, aby všetci boli jedno (porov. Jn 17, 21).

Sesterské cirkvi v neúplnom spoločenstve

V priebehu dejín však pre historické okolnosti častokrát došlo k tomu, že sa stratilo plné spoločenstvo medzi sesterskými cirkvami. Podobne ako apoštol, aj cirkvi nosia počas pozemského putovania svoj poklad v krehkých nádobách (porov. 2Kor 4, 7). Nedostatky na ich pozemskom odeve sú početné a opakovane dávajú podnet k oprávnenej kritike.

Sesterské cirkvi, ktoré sa majú deliť medzi sebou o svoje duchovné dary, majú povinnosť vzájomne si pomáhať pri prekonávaní nedostatkov. Keď však nejaká cirkev už nereaguje na žiadne varovanie, môže sa v prípade potreby stať žiaducim pohroziť jej prerušením spoločenstva. Lebo v extrémnom prípade môžu byť nedostatky určitej cirkvi dokonca také veľké, že robia nedovoleným plné spoločenstvo.

Bezpochyby jestvujú potom mnohé spoločné duchovné dobrá. Ak sa však závažnosť nedostatkov javí príliš veľká a chýba ochota ku korektúre, môže skutočne dôjsť k prerušeniu spoločenstva. Dejiny cirkvi poznajú mnohé príslušné príklady.

Bez plného spoločenstva medzi sebou sesterské cirkvi nie sú to, čo majú byť podľa Kristovej vôle. V takomto prípade stoja pod súdom vážnych Pavlových slov v 1Kor 1, 10-13. Sesterské cirkvi, ktoré prerušili spoločenstvo medzi sebou, si však nie sú vzájomne úplne cudzie.

Ekumenické hnutie v našej dobe navrhuje, aby sa pri posudzovaní svojich vzájomných vzťahov pozeralo v prvom rade na ďalej jestvujúcu duchovnú zhodnosť medzi nimi a až v druhom rade na ich nedostatky.

Preto pápež Pavol VI. v breve, ktoré odovzdal ekumenickému patriarchovi Athenagorasovi I. v júli 1967 počas návštevy v Istanbule, hovorí o skutočne existujúcom, hoci nedokonalom spoločenstve medzi sesterskými cirkvami.

Sesterské cirkvi v takmer dokonalom spoločenstve dlhujú Pánovi urobiť všetko, aby znovu dosiahli plné spoločenstvo, lebo Pán požaduje, aby všetci boli jedno. Dejiny cirkvi, ktoré informujú o mnohých rozštiepeniach, môžu potešiteľne hovoriť o rovnako mnohých pokusoch prekonať tieto rozštiepenia; samozrejme, že len časť týchto pokusov bola úspešná.

Ak pri nedostatkoch ide o tak veľmi závažné pomýlenia, že napriek spoločným darom milosti kategoricky zakazujú plné spoločenstvo, musí sa okamžite začať s ich odstraňovaním. Zdieľať

Aby sa sesterské cirkvi v takmer dokonalom spoločenstve mohli úspešne usilovať o prekonanie svojho rozštiepenia, je potrebný jasný úsudok o príčinách absencie plného spoločenstva. Je veľmi dôležité, aby sme toto mali na pamäti. Lebo ako lekár nemôže pomôcť svojim pacientom bez dobrej diagnózy, tak ani v cirkvi nemožno vyliečiť nijakú schizmu, pokiaľ nie je známe, ako vypukla a aké závažné sú nedostatky, ktoré zapríčinili schizmu.

Ak pri nedostatkoch ide o tak veľmi závažné pomýlenia, že napriek spoločným darom milosti kategoricky zakazujú plné spoločenstvo, musí sa okamžite začať s ich odstraňovaním.

K tomu je potrebný v našich cirkvách duch kresťanskej pokory. V Unitatis redintegratio, čl. 7, sa uvádza: „Pravý ekumenizmus nejestvuje bez vnútorného obrátenia. Túžba po jednote totiž vzniká a dozrieva v obnovenej mysli, v sebazapieraní a vďaka veľkodušným prejavom lásky. Preto prosme Božieho Ducha o milosť úprimného sebazaprenia, poníženosti, pokornej služby a bratskej veľkodušnosti voči iným. [...] Aj o previneniach proti jednote platí svedectvo sv. Jána: ‚Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo‘ (1Jn 1, 10). Preto v pokornej modlitbe prosíme o odpustenie Boha i oddelených bratov, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“

Ak nejaká cirkev autokraticky trvá iba na svojich vlastných názoroch, pretože jej chýba pokorná ochota prijať varovania a poučenia, nepodobá sa svojej hlave Kristovi, ktorý prišiel, aby slúžil a poslúchal.

Pokiaľ dôvod pre rozštiepenie nespočíva v skutočne vážnych nedostatkoch, ale v povrchných sporoch, v takomto prípade by bolo vhodné, aby sesterské cirkvi okamžite nadviazali spoločenstvo a očistenie názorových rozdielov odložili na neskôr. Lebo v tomto prípade ide o otázky, ktoré sa javia dôležité iba ľuďom, ale nie Bohu.

Bola by to trúfalá tvrdohlavosť, keby sa sesterské cirkvi naďalej od seba stránili pre druhoradé rozdiely. V takomto prípade by pre pozemské, obmedzené záležitosti vyhlásili za rozdelené to, čo je spojené božskými darmi.

Metropolita Damaskinos Papandreou poukázal: „Z cirkevnej strany ešte nebolo dostatočne preskúmané a objasnené, či naše rozdiely ospravedlňujú vzájomné odmietanie spoločenstva [...]. Myslím si, že sa musíme pýtať aj z druhej strany, nie iba: ‚Môžeme mať navzájom spoločenstvo?‘, ale tiež: ‚Smieme vzájomne odmietať spoločenstvo?‘ Lebo aj toto sa smie diať len vtedy, keď k tomu núti to podstatné viery a cirkevného poriadku. Keď sa to deje bez takéhoto závažného dôvodu, previňujeme sa.“

Úlohou komisií pre ekumenický dialóg je určiť správnu diagnózu a skúmať, akú závažnosť skutočne majú dôvody pre absenciu plného spoločenstva, ktorou z dvoch tu ukázaných ciest sa teda máme usilovať o plné spoločenstvo.

Čo je schizma?

Schizmou sa nazýva stav, ktorý nastane, len čo určité miestne cirkvi stratia spoločenstvo medzi sebou.

Ak sa miestne cirkvi, medzi ktorými existuje schizma, vzájomne naďalej uznávajú ako Kristova cirkev, tak sú jedna k druhej sesterskými cirkvami v takmer dokonalom spoločenstve.

Ak si však vzájomne odopierajú toto uznanie a každá je presvedčená o tom, že len ona sama je Kristovou cirkvou, druhé spoločenstvo však blúdi, tak už nemožno hovoriť o sesterských cirkvách. V takomto prípade máme pred sebou dve kresťanské konfesie, z ktorých každá je presvedčená, že jej vlastní veriaci sú údmi Kristovho tela, zatiaľ čo veriaci druhého spoločenstva sú „stratenými ovečkami“.

(Po celé stáročia sa východné a západné cirkvi stretávali ako „sesterské cirkvi v takmer dokonalom spoločenstve“. Až v 18. storočí došlo k tomu, že sa vzájomne už viac neuznávali ako Kristova cirkev).

Keď sa miestne cirkvi vzájomne uznávajú ako Kristova cirkev, znamená to, že veriacich druhej cirkvi považujú za údy Kristovho tela. Aj vtedy, keď sesterské cirkvi nemajú medzi sebou plné spoločenstvo, to zostáva takto. Bolo by nezmyselné, keby nejaká cirkev vyzývala veriacich sesterskej cirkvi ku konverzii. Lebo toto by znamenalo, že konvertujúci veriaci tam, kde boli dosiaľ, sú oddeľovaní od Kristovho tela, aby sa v cirkvi, ku ktorej sa pripoja, znova stali údmi Kristovho tela.

Samozrejme, že cirkvi sa musia starať o spásu duší všetkých ľudí (aj o spásu duší členov sesterských cirkví). V dekréte o cirkevnej misijnej činnosti Druhý vatikánsky koncil hovorí: „Milosť obnovy sa môže vzmáhať v spoločenstvách len vtedy, ak každé z nich rozšíri obzory lásky až po kraj sveta a venuje tým, ktorí sú ďaleko, podobnú starostlivosť ako svojim vlastným členom.“

Starať sa o tých, ktorí sú už údmi Kristovho tela, znamená robiť všetko, čo je v ľudských silách, aby sa títo ľudia stali živšími údmi Kristovho tela. K tomu nepotrebujú konvertovať, skôr sa musia stať živšími členmi svojej vlastnej cirkvi. (Toto platí, aby sme to ešte raz zdôraznili, aj vtedy, keď sú sesterské cirkvi jedna k druhej v schizme).

Cirkvi, ktoré si vzájomne odmietajú uznanie za Kristovu cirkev, sa v minulosti zameriavali na povzbudzovanie veriacich druhého spoločenstva ku konverzii. Lebo si mysleli, že spása ich duší je zaistená len konverziou k nim.

Čítajte tiež

Je ekumenizmus heréza?

Anastasios Kallis

Dnes sa začína Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov.

Hlbší úsudok o bezhraničnosti Božej lásky viedol v novšej dobe k poznaniu, že kánonické hranice cirkví majú pred Bohom iba obmedzenú platnosť. Lumen gentium trvá na tom, že jediná Kristova cirkev, ktorú v Symbole viery vyznávame ako jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú, je uskutočnená v cirkvi vedenej Petrovým nástupcom, a potom pokračuje: „... aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty.“

V Unitatis redintegratio sú vymenované tieto dary: „... písané Božie slovo, život v milosti, viera, nádej a láska, ako aj iné vnútorné dary Svätého Ducha.“ V tom istom článku sa uvádza aj to, že „Kristov Duch sa ich [oddelené spoločenstvá] nezdráha používať ako nástroje spásy“.

Preto čl. 4 považuje za „potrebné, aby katolíci s radosťou uznávali a vážili si ozajstné kresťanské hodnoty prameniace v spoločnom dedičstve, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov. Je správne a spasiteľné uznávať Kristove bohatstvá a cnostné skutky v živote iných, ktorí vydávajú svedectvo o Kristovi, niekedy až po vyliatie krvi: Boh je totiž vždy obdivuhodný a nevyspytateľný vo svojich dielach. Nesmieme zabudnúť ani na to, že čokoľvek sa u oddelených bratov uskutočňuje milosťou Svätého Ducha, môže slúžiť aj na náš rast. Čokoľvek je naozaj kresťanské, nikdy sa neprieči pravému dobru viery, ba vždy môže viesť k dokonalejšiemu prijatiu samého tajomstva Krista a cirkvi“.

Smieme sa spoliehať na to, že Ježiš Kristus, ktorý neprišiel ako súčasne áno aj nie (porov. 2Kor 1, 19), darúva veriacim všetkých spoločenstiev, ktoré používa na sprostredkovanie spásy, to, čo je pre nich potrebné na zabezpečenie spásy. Cirkvi majú ťažkosti objasniť vo svojich teologických pojednaniach, akým spôsobom Pán, ktorý ustanovil cirkev za učiteľku ľudí, vedie k spáse aj ľudí, ktorí do nej nepatria. Avšak neschopnosť nás ľudí opísať Božie cesty neznemožňuje Božie spásne konanie.

Čo bolo v tomto odseku vyzdvihnuté z náukových textov Druhého vatikánskeho koncilu, to je dnes spoločným presvedčením tých katolíkov a pravoslávnych, ktorí sa otvorili ekumenickému prehodnoteniu v minulom storočí.

Čo sú „cirkevné spoločenstvá“?

Označenie „cirkevné spoločenstvá“ vzniklo v čase, keď Druhý vatikánsky koncil pracoval na dogmatickej konštitúcii Lumen gentium. Aplikovalo sa na spoločenstvá, ktoré koncil nebol schopný plne uznať ako Kristovu cirkev. Mala by im však byť preukazovaná úcta pre „mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty“. Preto bolo pre nich zvolené označenie, ktoré vyzdvihuje ich podobnosť s cirkvou.

„Cirkevným spoločenstvám“ je vlastné úzke príbuzenstvo s Kristovou cirkvou. Sú s ňou úzko spojené, pretože Svätý Duch im udeľuje mnohé z tých darov milosti, ktoré tvoria najvnútornejšiu podstatu cirkvi.

Napriek veľkej podobnosti s cirkvou nie je „cirkevným spoločenstvám“ darovaná plná dôstojnosť bytia cirkvou. Plné spoločenstvo, ako má jestvovať medzi sesterskými cirkvami, preto medzi nimi a cirkvou nie je možné. No v tej miere, ako sú podobné cirkvi, sa cirkev môže a má usilovať o spoločné svedectvo s nimi o Pánovi.

V misijnom dekréte Druhého vatikánskeho koncilu sa to zredukovalo na krátku formulku: „Pokiaľ [kresťania] nie sú plne schopní vydávať svedectvo tej istej viery, nech ich vedie aspoň vzájomná úcta a láska.“

Zdroj: Das wechselvolle Verhältnis zwischen den Kirchen des Ostens und des Westens im Lauf der Kirchengeschichte, Publiés par l’Institut d’études œcuméniques de l’Université de Fribourg 2002.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.