Ich hudba rezonuje kresťanským svetom na Slovensku už tri desaťročia. Preložená pieseň Božia láska príď ako mocný oceán prepája generácie starých mám s mladými. Dlhé roky ju bolo počuť na adoráciách v kostoloch, ako aj na protestantských bohoslužbách. 

Na konte majú spolu 11 albumov vlastných skladieb, zhruba rovnaké množstvo piesní preložili a vydali 8 CD nosičov so záznamami z modlitieb chvál zo série Smädný po Tebe.

Líder kapely Timothy v rozhovore rozpráva o evanjelizácii v 90. rokoch, začiatkoch Campfestu, ekumenizme a najbližších plánoch. Hovorí, že spoluprácou medzi kresťanskými cirkvami sa učia pochopiť, že nejde o preteky, v ktorých niekto vyhrá na úkor druhého, a že úspech katolíkov je rovnako požehnaním pre protestantov.

Z akej rodiny pochádzate?

Rodičia ma vždy podporovali. Keď videli, že som nadaný na šport, dovolili mi ísť na športovú školu. Keď som urobil vodičák, otec mi dal auto, a aj keď moje prvé šoférovanie skončilo nabúraním do garáže, poslal ma za volant znova. Mama bola aktívna a jednoduchá žienka s hlbokým vnútorným životom. Obrátila sa vďaka svojej sestre a keď začala chodiť do kostola, brala so sebou aj mňa s otcom. Chodili sme do Cirkvi bratskej v Prešove. 

Spomínate, že ste boli športovcom. Ako vás to ovplyvnilo?

Boli sme športová trieda, okrem atletiky sme hrali volejbal a basketbal. Niekedy sme mali dvoj- až trojfázové tréningy denne, nemal som na nič iné čas. Doma som mal stenu vytapetovanú diplomami a medailami. Od 11 rokov som každý víkend strávil preč od rodičov. Ako dorastenci sme vystrájali všetko možné, hnal som sa za športom a úspechom a myslel si, že žijem dobrý život.

Čo vás priviedlo k tomu, že ste začali hľadať niečo viac?

Keď som mal asi 16 rokov, môjho kamaráta zavolali hrať do kapely. Vtedy sa vo mne ozvala žiarlivosť a rovno som sa spýtal: A mňa nechcete? Bolo to úplne proti mojej povahe, bol som skôr introvert. O hudbe som nemal ani potuchy, nevedel som na nič hrať.

Na nácvikoch rozprávali o tom, ako žijú s Pánom Bohom, ako čítajú Božie slovo, používali ho ako príručku pre život. Chodil som síce do kostola, ale toto bola pre mňa úplne nová dimenzia, že Boh nie je ďaleko, ale je osobný a odpovedá na naše modlitby.

Kedy nastal vo vašom živote zlom?

Jeden večer sa kamaráti rozprávali o ich priateľovi, ktorý mal problémy s okultizmom. Mal nočné mory a keď v zúfalstve zvolal na Ježiša, všetko zrazu odišlo. Toto svedectvo o moci Pána Ježiša sa ma tak dotklo, že som prišiel domov, kľakol som si k posteli a prvýkrát som sa modlil vlastnými slovami. Dovtedy som nič také dobrovoľne neurobil, nemal som vo zvyku modliť sa. Povedal som Bohu, že neviem, čo sa stalo, no verím, že existuje a chcem ho spoznať.

A zmenilo sa vtedy niečo?

Nie, nič. Ani som nič necitíl. Ale ráno, keď som vzal Sväté písmo do ruky, žasol som nad tým, ako je tam všetko napísane úplne pre mňa. Na druhej strane to bolo tak obviňujúce, že som z toho mal depresie. Prichádzali mi na myseľ všetky hriechy, vedel som, že sa z toho neviem dostať sám.

Asi až po roku a pol, keď som znova cítil, že na mňa prichádza zúfalstvo zo seba sámeho, Pán Boh akoby luskol prstami a ja som pochopil, že ma má rád takého, aký som. To bol pre mňa šialený objav, že Boh za moje hriechy zaplatil a som jeho milované dieťa. Odvtedy som zo seba už depky nemal.

Vaše obrátenie teda neprišlo zo dňa na deň, ale bol to skôr proces. Ako sa to vyvíjalo ďalej?

Za komunistov nebolo podporované stretať sa s bezdomovcami, bývalými väzňami a ľuďmi na okraji spoločnosti. Veľmi sme však túžili slúžiť im a potajme sme im pomáhali prakticky aj duchovne. Boli situácie, keď muž vytiahol na manželku nôž, lebo ho podviedla, kým sa vrátil z väzenia, a môj kamarát sa postavil medzi nich. Ja som sa modlil v rohu miestnosti. Ďalší žili v okultizme, nonstop naliati v alkohole a v hroznej špine. Spomínam to preto, lebo sme si uvedomili, že takáto služba sa bez moci Ducha Svätého robí len ťažko. Sami zo seba sme im nemali čo dať. 

Takže ste zažili krst v Duchu Svätom?

Raz, keď sme s mladými dohrali volejbal na sídlisku, chceli sme ešte v krátkosti poďakovať Pánu Bohu. Zrazu prišiel na nás Duch Svätý s pokáním, kľakli sme na kolená a vyznávali pred sebou všetky hriechy a pri tom sme plakali. Dovtedy sme sa tvárili ako kresťania, ale mali sme v živote veci, ktoré s kresťanstvom nemali nič spoločné.

Bolo to presne ako v Skutkoch apoštolov, keď na nich Boh vylial Ducha Svätého. Vtedy sa pýtali Petra, čo majú robiť a on povedal, aby činili pokánie a verili evanjeliu. Pochopili sme, že Pán Boh to robí preto, že s nami počíta a chce si nás používať viac. S pokáním prišli aj ďalšie duchovné dary.

Potom vznikla kapela Timothy?

Vznikala v rokoch 1990 – 1991. Keď som sa vrátil z vojenčiny, dostal som v Cirkvi bratskej učenícku skupinku chalanov. Popri biblických základoch sme začali cvičiť ako kapela, no niektorí časom zistili, že ich obdarovanie bude asi inde, tak sme sa modlili, nech si nás Boh použije ako chce. Títo chalani dali Timothy duchovný základ. Časť z nich v kapele zostala a postupne sme prizvali ďalších hudobníkov.

„Pre mňa ako vedúceho kapely je dôležité, aby všetci členovia žili naplno s Pánom Bohom. Každé ráno sa stretávame cez Hangouts, modlíme sa, zdieľame sa a postíme sa.“ Zdieľať

S akým zameraním kapela pôvodne vznikla? Hrať na bohoslužbách alebo skôr evanjelizovať?

Chceli sme ísť s hudbou do ulíc. Za socializmu sa na uliciach oficiálne slúžiť nedalo. Začiatkom 90. rokov sme začali organizovať Klub Knihy života. Najskôr prišlo 70 ľudí a postupne to rástlo. Neskôr sme každé dva týždne mali na stretnutiach 200 – 400 ľudí.

Kto vás vtedy hudobne najviac ovplyvnil?

Jeden priateľ mi doniesol kazetu s výnimočnou muzikou Grahama Kendricka. To je človek, ktorý stojí za fenoménom Pochod pre Ježiša. Tvoril úplne novú a osobnú hudbu, ktorá mala hlboký teologický základ a ľahké melódie, na ktoré sa ľudia rýchlo chytali. Už to neboli piesne o Bohu, kde ja chcem zaspievať niečo hlboké, ale modlitba, v ktorej vyjadrujem osobný vzťah s Pánom. Preto ho označujú za otca modernej chválovej hudby.

Preložili sme od neho množstvo piesní. Asi najznámejšia je Božia láska príď ako mocný oceán. Vydali sme aj spevník a kazetu Kráľ národov a s touto hudbou sme podobne ako on pochodovali ulicami Bratislavy, Košíc a Prešova.

Kedy ste začal tvoriť aj vlastné piesne?

Graham zanechal na mne obrovský vplyv nielen v hudbe, ale aj vo vedení ľudí v modlitbe. Raz som sa s ním stretol aj osobne a jeho minútová modlitba požehnania spôsobila, že som začal skladať vlastné texty.

Ešte viac ma hudobne ovplyvnil Kevin Prosch, Američan, ktorý robil neskutočný freestyle v chválovej hudbe. Veľa piesní sme preložili aj od neho, najznámejšia bola Boh prestrel pre mňa bohatý stôl.

Kresťanská hudba má dnes niekoľko smerov, jedna je viac chválová, druhá gospelová, prípadne evanjelizačná. Bolo to takto rozdelené, keď ste začínali?

V 90. rokoch sme boli úplne v plienkach. Každý, kto len trošku začal lepšie hrať, bol pre mladých zázrakom. Dovtedy to bolo o jednej gitarke, klavíri alebo spevokole a zrazu prišli bicie a moderná muzika.

Myslím, že v tom čase ľudia pozerali na chválospevy trošku pohŕdavo. Jednak niektorí starší nevedeli prijať, že nespievame z čiernych kancionálnych spevníkov, a druhá vec bola, že zrazu sú tu nejakí mladí hudobníci, ktorí nespievajú len o Bohu, ale oslovujú ho priamo – Ty. Zdalo sa im to príliš osobné a trúfalé. Zároveň tá naša hudba naozaj neznela veľmi kvalitne.

Na druhej strane sa zdá, že to osobné, čo chválová hudba ponúka, Boh akoby vyzdvihol. Vzniklo mnoho kapiel zameraných práve na vedenie chvál s túžbou, aby piesne boli zároveň modlitbou a osobným uctievaním Pána Boha.

Skladali ste v Timothy skôr evanjelizačnú hudbu?

Mám rád kvalitnú hudbu, a ak ide od srdca a presvedčí ma úprimnosťou, tak hudbu nikdy nedelím na evanjelizačnú alebo nejakú inú. Na evanjelizačných akciách som rád spieval piesne, ktoré mali v sebe moje príbehy, príbehy iných ľudí alebo dobrú správu o tom, čo Boh pre nás urobil. Ale zároveň z osobnej skúsenosti musím povedať, že piesne a spoločné uctievanie s ľuďmi obrátilo k Pánu Bohu asi viac ľudí ako samotné koncertné piesne.

„Vo chválovej hudbe je Boh priamo v strede prítomný. V Žalmoch sa píše, že Boh tróni na chvále svojho ľudu, a to je bonus, ktorý je viac ako umenie.“ Zdieľať

Prečo to tak bolo?

Piesne, ktoré hovorili o živote, problémoch, láske, sa dali ľahko nájsť v rádiu či televízii. Uctievanie má úplne iný rozmer a atmosféru. Keď niekto prišiel na stretnutie a počul ľudí uctievať priamo Pána Boha, to bolo niečo, čo dovtedy na bežných koncertoch nezažil. Je to hudba, v ktorej je Boh prítomný priamo v strede. V Žalmoch sa píše, že Boh tróni na chvále svojho ľudu, a to je bonus, ktorý je viac ako umenie.

Timothy tento rok oslávi 30. výročie. Ako sa vám podarilo udržať kapelu pri živote a viesť ju cez tri dekády?

Ja som posledný mohykán. Členovia z prvej zostavy odchádzali a prichádzali najmä kvôli sťahovaniu, štúdiu v inom meste alebo inej životnej zmene. S niektorými sme sa rozlúčili aj kvôli nezhodám, odlišným hodnotám alebo štýlu života. Dnešná zostava hrá spolu už viac ako päť rokov. Tým, že sme starší, usadenejší a rozumieme si, verím, že vydržíme ešte dlhšie.

Nie je to len o koncertoch a spoločnej službe, ale najmä o úcte a vzťahoch. Pre mňa ako vedúceho je dôležité, aby všetci členovia žili naplno s Pánom Bohom. Každé ráno sa stretávame cez Hangouts, modlíme sa, zdieľame sa a postíme sa.

Služba kapely sa neskôr rozvinula a založili ste misijnú organizáciu Mládež pre Krista, ktorá už 23 rokov pripravuje Campfest. Aké boli jeho začiatky?

Hudba nikdy nebola na prvom mieste v našej službe. Bola najmä prostriedok, ako pomáhať mladým ľuďom. Jasné, že sme museli cvičiť, tvoriť piesne, budovať tím, ale hlavnou bola pre nás služba skrze organizáciu Mládež pre Krista.

Okrem koncertov sme robili Rock Solid kluby, akcie pre deti na sídliskách, prednášky pre mládež o HIV a drogách. V roku 1999 sme otvorili v Prešove kaviareň Siedma pečať a zároveň zorganizovali aj prvý open-air festival Campfest vo Východnej.

Príprava podobného festivalu je nákladná záležitosť. Odkiaľ ste získali peniaze na prvý ročník?

Prvé roky sme nemali žiadny rozpočet a bolo to finančne veľmi zlé. Neboli sme podporovaní štátom ani konkrétnou denomináciou či cirkvou. Boli sme absolútne odkázaní na Pána Boha. Veľa sme si toho odmakali svojpomocne a zažívali sme aj veľa zázrakov a pomoci od priateľov. Niekedy to bolo o prenájme pódia, aparatúry a programových stanov zadarmo alebo za dobrú cenu, inokedy sa nám samotní policajti ponúkli s pomocou pri strážení areálu festivalu kvôli zlodejom.

Všetko sa predsa nedá zohnať zadarmo. Mali ste dlhy?

Po prvom Campfeste sme boli v strate okolo 70-tisíc korún, čo bolo v tom čase obrovská suma. Na druhý deň ako sme si s tímom lámali hlavu, ako to vyriešime, zavolal nám človek, ktorý bol nadšený z Campfestu a pomohol nám dlh vyplatiť. Takéto skúsenosti sme mali celkom často, ale zároveň sme sa učili ako každý rok viac a viac fungovať múdrejšie, profesionálnejšie a kvalitnejšie aj s nízkym rozpočtom.

„Práve som kupoval bezdomovcovi polievku za pár drobných a zrazu mi niekto zavolal, že založí svoj dom a poskytne nám niekoľko miliónov korún, aby sme mohli kúpiť miesto pre Campfest.“ Zdieľať

Ako sa vám podarilo kúpiť rozsiahly pozemok v Nízkych Tatrách, kde dnes organizujete festival?

Vízia bola nájsť veľkú lúku pre Campfest mimo frekventovaného územia. Ranč v Kráľovej Lehote bol ideálnym miestom a bol na predaj. Po mnohých modlitbách som sa stretol s priateľom zo Severného Írska a povedal som mu o lúke pre naše aktivity. Pol roka po našom stretnutí mi zavolal a povedal o jeho pláne požičať si peniaze od banky a ručiť vlastným domom, aby mohol pre nás Ranč kúpiť.

Bol som v šoku. Práve som kupoval bezdomovcovi, ktorý bol mojím bývalým spolužiakom, polievku za pár drobných a zrazu mi niekto zavolá, že založí svoj dom a poskytne nám niekoľko miliónov korún, aby sme mohli kúpiť miesto pre Campfest.

Pozemok vám teda nepatril, ale mohli ste ho používať a organizovať festival. Vďaka čomu ho dnes MPK vlastní?

Počas celosvetovej finančnej krízy tomuto priateľovi hrozila od banky exekúcia. Mohol prísť o svoj dom, aj o celý Ranč. Vtedy sa modlil slovami, že Pane, ty si mi to kázal kúpiť, tak nás teraz zachráň. Pán Boh urobil v našich očiach ďalší zázrak. V tom najhoršom čase recesie mu poslal do cesty človeka, ktorý mu daroval peniaze na splatenie celého dlhu v banke. Bola to presne tá suma, ktorú zaplatil za kúpu Ranča a hlavný veľkokapacitný stan. Vtedy sa náš priateľ rozhodol prepísal celé vlastníctvo na našu organizáciu.

V posledných rokoch prichádza na Campfest približne 7 000 účastníkov z rôznych cirkví. Od začiatku bol Campfest ekumenicky ladený?

Tým, že sme s Timothy cestovali po celom Slovensku, poznali sme sa s kňazmi, pastormi a vedúcimi z rôznych denominácií, ktorým sme slúžili. Stali sme sa priateľmi a podporovali sme sa celoročne. Tým pádom bolo prirodzenejšie pozvať ich do prípravy duchovného programu Campfestu.

Nezaložili sme len festival, ale vytvorili platformu pre túto spoluprácu naprieč denomináciami. Spoločne hľadáme, čo má Boh pre Slovensko pripravené. Neviem, či je spolupráca medzi cirkvami definícia ekumenizmu, ale od začiatku to tak bolo.

Ako je to v okolitých krajinách? Je podobná spolupráca bežná?

Istý čas som bol riaditeľom Youth for Christ pre strednú Európu a videl som, ako to v jednotlivých krajinách funguje. Nie je to bežné, ostatné krajiny nám to v dobrom závidia a zdá sa im to neuveriteľné.

Spolupráca nás učí budovať kultúru úcty a považovať brata z inej denominácie či spoločenstva za rovnako vzácneho človeka, ako keby bol z mojej vlastnej. Usilujeme sa pochopiť, že budujeme Božie kráľovstvo a nie kráľovstvo svojej denominácie. Môj boj je náš spoločný boj, moje požehnanie je požehnaním aj pre ostatné cirkvi. Nie sú to preteky, v ktorých chce jeden vyhrať nad druhým alebo na úkor druhého. Keď je Godzone úspešný, je to úspech aj pre protestantov. A rovnako to platí pre ďalšie projekty na Slovensku. 

„Bujeme Božie kráľovstvo a nie kráľovstvo svojej denominácie. Môj boj je náš spoločný boj, moje požehnanie je požehnaním aj pre ostatné cirkvi.“ Zdieľať

Predsa však len existujú medzi kresťanskými cirkvami veľké rozdiely. Boli medzi vami rozkoly?

Vždy je to o vzťahu a úcte. Napríklad pokúšali sme sa mať na Campfeste aj bohoslužby a omše, ale ukazovalo to viac na rozdelenie. Nevedeli sme to urobiť v patričnej úcte a v súlade s autoritami, tak sme sa rozhodli, že bohoslužby sa v areáli robiť nebudú. Zadefinovali sme si, že sme akcia typu festival a chceme robiť program pre mladých. A aj preto Campfest končí v sobotu, aby každý mal možnosť ísť v nedeľu do svojej cirkvi. 

Čo si myslíte o prechádzaní z jednej cirkvi do druhej?

Áno, videl som situácie, keď sa katolíci tešili, že prešiel niekto od protestantov k nim alebo zasa, naopak, pastori protestanských cirkví lovili v katolíckych vodách, aby budovali svoj zbor. Myslím, že je to veľmi nešťastná vec.

Je mnoho takzvaných “bežcov po Sione”, ktorí stále menia spoločenstvo, podľa toho, kde sa niečo deje alebo ich niečo v pôvodnom omrzí. Budovať ozajstné Božie dielo s takýmito kresťanmi je takmer nemožné. Je zdravé mať duchovný domov, spoločenstvo, kde sa niekomu zodpovedám, kde duchovne naberám a kde aj slúžim podľa svojich možností. Ak také niekto nemá, je dobré urobiť všetko preto, aby ho čím skôr našiel.

V službe ste plných 30 rokov, niekedy ste odohrali aj 70 – 80 koncertov ročne. Ako to ovplyvnilo vašu rodinu?

Bolo to ťažké, rodina trpela. Niektoré veci by som dnes úplne zmenil. No vtedy sme nemali takú múdrosť. Trávil by som viac času s manželkou a s deťmi.  A aj keď Ľudka v tom bola vždy so mnou a služba bola súčasťou nášho rodinného života, dnes by som už nedovolil, aby náš byt vyzeral ako Václavske námestie v Prahe.

Priviedol vás tento spôsob života k vyhoreniu?

Áno, pred pár rokmi sme prežívali na vlastnej koži ťažký čas, kedy moja manželka vyhorela. A ja som sa len tváril, že nie (Úsmev.). Stalo sa to aj napriek tomu, že som pár rokov predtým prenechal vedenie MPK na Slovensku blízkym spolupracovníkom, ale práca, ktorú som mal na starosť v rámci MPK v centrálnej Európe a tiež služba Timothy nás tlačila stále viac dole.

To všetko nás viedlo k radikálnym rozhodnutiam, nechať všetko tak, zmeniť starý spôsob fungovania a nastaviť uzdravujúcu liečbu. Keďže bývame priamo na Ranči a okolo nás sa stále niečo deje, zhodli sme sa, že musíme na určitý čas zmeniť aj prostredie. A tak sme odišli na celý rok preč zo Slovenska.

Bežný smrteľník si nemôže dovoliť nechať všetko tak a odísť na rok preč. Ako sa vám to podarilo?

To, ako žijeme, je netradičné. Odkedy sme sa s Ľudkou zobrali, urobili sme rozhodnutie, že budeme Pánu Bohu slúžiť celým srdcom a ctiť ho s vierou, že sa o nás postará. V tejto situácii sme urobili to isté. Uverili sme, že je s nami a postará sa o potrebné veci. Aj keď sme nemali takmer žiadne úspory, postaral sa o nás zázračne.

Dvaja priatelia nám sami od seba ponúkli peniaze na cestu a další nádherné ubytovanie. Bývali sme na samote vo Walese a neskôr v Amerike. Obidve miesta boli v blízkosti miest, ktoré sa volali Chester, čo znamená pevnosť. Ako keby nám Pán Boh chcel povedať, že to je miesto, kde nás chráni, aby sme nabrali nových síl. 

Čo ste si z tohto obdobia regenerácie odniesli?

Platí, že ak vyčleníme svoj čas pre Pána, on sa s nami podelí o svoje myšlienky. Zopár som si ich zapísal do denníka. Pochopil som, že čas, ktorý strávim s rodinou, sám so sebou, kedy sa zregenerujem, nechám všetko bokom a pravidelne sa modlím, tak to je neskutočne dôležitá vec.

Nie je nesväté oddychovať a ísť na dovolenku. Nie je menej sväté mať hobby alebo robiť niečo, čo napĺňa nielen ducha a telo, ale teší aj tvoju dušu. Nevšímať si potreby svojej duše je nebezpečné, môže ťa privaliť kríž, ktorý nesieš bez radosti z každého dňa. Oddychovať neznamená byť lenivý, a nemôžeš dávať to, čo sám nemáš.

Prenechali ste MPK iným, čomu sa venujete teraz? Vydali ste anglickú verziu starších piesní, chystáte nové CD?

Ak sa len trochu dá, skladám piesne. S kapelou hráme veľa koncertov a evanjelizácií, vedieme ročnú TWC školu, každý rok organizujeme Premenu Tour a pomáhame rozvíjať prácu MPK, kde som v správnej rade.

Počas pandémie sme vydali viaceré albumy, klipy a živé nahrávky. Teraz pracujeme na nových piesňach, ktoré budú súvisieť s covidovým obdobím. Ku niektorým z týchto piesni práve dokončujeme videoklipy.

Zároveň moja úloha vždy bola, aby som pomohol ďalším rozprestrieť ich vlastné krídla, a tak robili veci ešte lepšie ako ja. 

Foto - Postoj/Juraj Brezáni