Hoci uvažovala aj nad zasväteným životom, neskôr pochopila, že hrdinkou sa môže stať tiež misiou vo svete a v manželstve. Pôsobí ako asistentka učiteľa na Piaristickej spojenej škole v Prievidzi a spieva v jednej z najúspešnejších kresťanských kapiel na Slovensku.

V priebehu dvoch rokov vydali dva albumy, ktoré si vypočuli tisíce ľudí. Svojím spevom zaujala natoľko, že dostala pozvanie hrať s kapelou na najväčšom slovenskom hudobnom festivale Pohoda.

Hovorí, že keby nepoznala Boha, ani by jej nenapadlo skladať piesne a jej hudba by bez neho bol len bezvýznamný výkrik.

Z akej rodiny pochádzaš?

Mám troch bratov a jednu sestru, so súrodencami máme veľmi pekné vzťahy. Mali sme krásne detstvo v Novej Bani, odkiaľ pochádzajú obaja rodičia. Ocino je až z desiatich detí. Hoci neboli bohatí, stará mama ich múdrosťou srdca priviedla k tomu, že každé z nich v živote niečo dosiahlo a zároveň si všetci zachovali vieru v Boha. A to vo mne veľmi zarezonovalo a inšpirovalo ma.

Takže si nikdy nebola rebelka, ktorá zažila radikálne obrátenie a zmenu života?

Nie, nebola som rebel v pravom zmysle slova. Vždy som chodila do kostola. No v živote každého človeka príde obdobie, keď sa začne pýtať, prečo nasleduje svojich rodičov a verí tomu, v čo verí. Musela som hľadať odpovede na tieto otázky, aby som si vieru vedela obhájiť pred svetom, pred kamarátmi aj pred sebou samou.

Čo ťa napokon presvedčilo?

Spoločenstvo a vzťahy. Keď moji starší bratia začali chodiť do spoločenstva, modliť sa chvály, veľa mi o tom rozprávali. Boli takí moji sprievodcovia na ceste za hlbším vzťahom s Bohom a postupne som sa na tú cestu vydala aj sama.

Čo bolo na spoločenstve také príťažlivé?

Videla som ľudí, ktorí si to nechodili do kostola len odsedieť, ale hľadali Boha celým srdcom. Boli to ľudia modlitby, ktorým žiarili oči. Vtedy som si povedala, že aj ja chcem takto žiť, mať vášeň a vzťahy, ktoré sú hlboké a trváce. Práve v týchto vzťahoch som najviac nachádzala Boha. Mala som vtedy asi štrnásť.

V tomto veku väčšina dievčat rieši otázku, či je krásna a výnimočná. Nemala si problém so sebaprijatím?

V tom čase som s tým bojovala, ale neboli to také boje, aké prežívajú dievčatá bez zdravého rodinného zázemia. Môj otec je veľmi múdry muž, odmalička mi zjavoval lásku Boha. Vedela som, že ma má rád, a to mi pomohlo aj vo vzťahu s nebeským Otcom. Keď žena vie, že je výnimočná pre svojho otca, potom ľahšie chápe aj Božiu lásku. Moja rodina ma vždy podporovala a bola pre mňa odrazovým miestom, odkiaľ som vychádzala do sveta.

Keďže si z veriacej rodiny a máš brata kňaza, nepremýšľala si, že sa staneš rehoľníčkou?

Každý, kto to s Bohom myslí vážne, si musí položiť túto otázku. Zasvätený život bol pre mňa veľkým lákadlom. Vnímala som to ako niečo veľmi vznešené až hrdinské. Odmalička som snívala, že budem hrdinom. V istom období som sa pohrávala s myšlienkou, aké by asi bolo opustiť rodinu, vzdať sa všetkého a vydať sa za Ježišom, pretože takto som videla cestu hrdinov.

Postupne som však pochopila a prijala, že sa môžem stať hrdinom pre svet aj tým, že budem milovať svojho manžela, svoju rodinu, svoju komunitu. Cesta manželstva je rovnako vznešená.

Aká bola teda vaša cesta k manželstvu?

Lukáš bol brat mojej najlepšej kamarátky. Trávili sme spolu veľa času, najprv sme sa stali priateľmi, až neskôr to prerástlo do niečoho hlbšieho. Sme z rovnakého spoločenstva, máme rovnaké hodnoty, priority, obaja sme hudobníci. V mnohých veciach sme sa našli.

Vyzerá to ako dokonalý vzťah. Od začiatku ste tušili, že spolu chcete stráviť zvyšok života?

Chodili sme spolu päť rokov, a hoci sme isté obdobie mali pauzu, obaja sme tušili, že si nevieme predstaviť život s nikým iným. V mnohých veciach sme sa museli okresávať a prijímať chyby – svoje aj toho druhého. Predsa len človek zistí až v manželstve, koho si vlastne zobral. Rodinné pozadie a história, ktoré sme si ako batožinu priniesli do manželstva, sa nedajú vymazať.

Stále sa učíme hrýzť si do jazyka, robiť kompromisy, rešpektovať toho druhého, jeho históriu a milovať ho kompletne so všetkým.

Čo sa ti vo vzťahu najťažšie prijímalo?

Musela som pochopiť, že manžel mi nemôže byť všetkým a úplné naplnenie nájdem iba v Bohu. Naučila som sa nechodiť si pre útechu iba k nemu, ale v prvom rade k Ježišovi. Vďaka tomu som začala brať veci viac s nadhľadom. Prišla som na to, že Lukáš nie je problém, ktorý musím vyriešiť, ale muž, ktorého mám milovať. A to, čo ho premieňa, nie sú moje slová, ale moja láska.

Bol tvoj detský sen stať sa speváčkou a študovať na konzervatóriu?

Na konzervatóriu som študovala len istý čas, bola to taká moja prestupná stanica, keďže po gymnáziu som sa cítila stratená. Nevedela som, ktorou cestou sa v živote vydať, mala som v rodine mnohé vzory, čo som v tom období pociťovala ako veľkú zodpovednosť. Mala som pocit, že v živote nikdy nič nedosiahnem. Zažila som sériu prehier, od neschopnosti vybrať si akúkoľvek vysokú školu až po to, že ma vyhodili na skúškach z autoškoly.

Nakoniec som sa rozhodla pre konzervatórium, odbor hra na husle. Nebol to šťastný výber, hrala som na ne len krátko a nebola som teda virtuóz. Dostala som jedného z najprísnejších učiteľov, ktorý mi celé dva roky hovoril, aká som nula.

„V hudbe sa môžem stretnúť so sebou samou, ale najmä s Bohom. Je to miesto, kde sa nebo vylieva na zem v podobe tónov a rytmu.“ Zdieľať

Čo ti pomohlo prekonať náročné obdobie?

Keď sa situácia vyostrila, bola práve zima. Chodila som domov s presvedčením, že to naozaj nikam nedotiahnem, že som pre rodinu sklamaním. Nad vodou ma držala iba modlitba. Práve som čítala knihu od svätej Terezky z Lisieux, kde opisovala, ako v deň skladania sľubov napadol sneh. Odvtedy vždy, keď mi bolo najťažšie, začalo snežiť. Pre mňa to bolo znamenie, že Boh stojí za mnou a takto mi prejavuje svoju lásku. Aj keď bolo ťažké chodiť na hodiny huslí, Boh ma uisťoval, že som jeho milovaná dcéra a chce ma tým niečo naučiť.

Takže máš rada sneh. Zopakovalo sa to aj neskôr?

Asi pred rokom som musela ísť do nemocnice na operáciu. Bolo to počas korony, vedela som, že ma nikto nemôže prísť navštíviť a budem tam dlhšie sama. Veľmi som sa bála. Prosila som Boha o uistenie, že to má celé v rukách. Bol už apríl, podišla som oknu a na päť minút sa všetko vonku zabelelo a začalo snežiť. Vtedy som prežila, že Boh je naozaj so mnou.

Po čase si sa rozhodla pre štúdium prekladateľstva, nedávno si mala štátnice. Čo v tebe štúdium na konzervatóriu zanechalo?

Keď sa na to pozerám spätne, táto škola vo mne prehĺbila lásku k tvorbe a k písaniu piesní. Otvoril sa mi tam nový svet, svet hudby, v ktorom sa človek môže stratiť a znova nájsť, v ktorom si môžem vytvárať nové pravidlá.

V hudbe sa môžem stretnúť so sebou samou, ale najmä s Bohom. Je to miesto, kde sa nebo vylieva na zem v podobe tónov a rytmu. Na konzervatóriu ma hudba začala fascinovať ako dar, ktorý nám Boh dáva, aby sme ho mohli poznať hlbšie a intímnejšie.

S kapelou HeartBeat ste na slovenskej kresťanskej scéne zažili pomerne raketový štart. Ako vznikla myšlienka založiť kapelu?

Išlo to veľmi prirodzene, ako spoločenstvo sme v Prievidzi rozbiehali chválové stretnutia. Keďže chlapčenská kapela bola vyťažená aj vďaka vydaniu CD, vznikla potreba ďalšej kapely. My sme s dievčatami hrávali na malých stretkách a páter Juraj so sestrou Timoteou nás povzbudili, že nám to spolu ladí. To, čo sa ďalej dialo s HeartBeat, bolo pre nás úplne nadprirodzené a doteraz tomu úplne nerozumieme. Nebol to náš zámer. Piesne, ktoré vznikali, boli niečím nové a každá jedna bola akoby prejavom Božej priazne.

Skladala si piesne sama alebo ste ich vytvárali tímovo?

Piesne, ktoré sme nahrali, sú vždy spoločná práca, nikdy nie jednotlivcov. Aktívne skladajú aj ostatné dievčatá z kapely.

Ako vyzerá taký proces tvorby?

Nemám na to návod. Ani nikdy nechcem upadnúť do myslenia, že viem skladať piesne. A hoci disciplína je pre umelcov a autorov obzvlášť veľmi dôležitá, nemyslím, že je to remeslo, ktoré si človek môže vydrieť. Nová pieseň je ako milosť, ktorá padá z neba v určitom čase, a je len na mne, či mám otvorené srdce, aby som tú chvíľu zachytila a dala jej konkrétnu podobu.

„Ľudia si myslia, že život je ako hrať s Bohom šach. Ak budeme správne posúvať figúrkami na šachovnici, život bude bezbolestný. My nie sme šachisti, ale básnici.“ Zdieľať

Takže veľa závisí aj od obdobia, ktoré práve prežívaš?

Tie najkrajšie piesne vzišli z bolestivých a ťažkých situácií. Chesterton hovorí, že ľudia si často myslia, že život je ako hrať s Bohom šach. Často žijeme v presvedčení, že ak budeme správne posúvať figúrkami na šachovnici, náš život bude bezbolestný a Boh s nami bude spokojný. My však nie sme šachisti, sme básnici.

Básnik nie je vypočítavý, nemá dopredu premyslené ťahy, ale je otvorený a zraniteľný. Jeho srdce je pripravené žasnúť, milovať aj nechať sa zraniť. Prijímať život s jeho nepredvídateľnosťou. Takto ja vnímam aj tvorbu hudby. Čím viac som zraniteľná a mám mäkké srdce, tým viac piesní mi Pán Boh môže dať. Keby som nebola veriaca, ani by mi nenapadlo skladať piesne.

Kde hľadáš inšpiráciu? Počúvaš aj sekulárnu hudbu?

Nie som typ človeka, ktorý vo všetkom svetskom vidí zlo. Skôr mám pocit, že aj neveriaci ľudia zjavujú Boha tým, že sú verní svojim talentom. Všetky talenty sú od neho, a keď ich človek rozvíja s dobrým úmyslom, oslavuje ho, aj keď si to neuvedomuje. Nie je správne zatvárať sa do svojich kresťanských bubliniek, lebo to nerobil ani Pán Ježiš. On prepájal farizejov, mýtnikov, neviestky. Nehovorím, že sa im máme podobať, ale nemáme sa od nich izolovať.

Máš nejaké konkrétne hudobné vzory?

Rada počúvam Lianne La Havas. Hoci sa nikdy neprezentovala ako kresťanka, z jej hudby cítim niečo veľmi dobré. Zo slovenských interpretov sa ma dotkol napríklad album Moruša od Jany Kirschner.

Čo sa týka hudobných vzorov, nemôže mi byť vzorom človek, ktorého pohnútky a pozadie nepoznám. Preto ma inšpirujú vedúce chvál Evka Hrešková, Martina Belejová a Mária Škovierová, ktoré mi nikdy nedali pocítiť, že sú niečo viac, aj keď majú za sebou oveľa dlhšiu históriu na chválovej scéne. Vždy ma povzbudzovali a bez nich by som dnes nebola tam, kde som.

Stáť na pódiu pred tisíckami ľudí chce istú dávku odvahy aj pokory. Mávaš trému?

Nemám stres, pretože milujem to, čo robím. Zároveň si to však nechcem privlastniť a milovať viac pieseň ako toho, komu ju spievam. Keď sme prvýkrát hrali verejne pred veľkým publikom, stalo sa mi, že Pán Boh ma presiahol svojou priazňou a láskou. Za pódiom som si musela kľaknúť a nakoniec aj ľahnúť tvárou na zem. Nedokázala som vstať, udržať sa na nohách a z očí mi tiekli slzy.

Často si na ten moment spomínam. Vždy, keď idem na pódium, snažím sa pamätať na to, že Boh je všetko a bez neho som len cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. Môj hlas a tóny sú bez neho iba ako bezvýznamný zhluk alebo výkrik. On je ten, kto mojej piesni dáva krásu a zmysel.

Svojím spevom si zaujala aj Michala Kaščáka z festivalu Pohoda, kde ste nakoniec odohrali koncert. Ako k tomu došlo, že HeartBeat pozvali na Pohodu?

S kamarátkou som brigádovala v kancelárii organizárotov. Tým, že sme k nim prišli akoby zdola, starali sme sa o nich, robili im kávu, obľúbili si nás a my sme si obľúbili ich. Boli sme tam tri týždne vkuse, bol to intenzívny čas, počas ktorého sme získali mnohé priateľstvá.

Po festivale sa robili oslavy, že sa nič zlé nestalo a všetko prebehlo úspešne. Do stredu miestnosti priniesli klavír, veľa sa spievalo. A v tom zrazu PR manažér povedal, že Janka, veď ja ťa poznám, ty spievaš v tom HeartBeat, zaspievaj nám niečo.

V prvom momente som sa zľakla. Okolo klavíra sa zhŕklo dosť veľa ľudí a ja som len v duchu vravela Bohu, nech ma zachráni, lebo bez neho to bude dobrý trapas. Pociťovala som bázeň hrať pred nimi piesne, ktoré boli pre mňa vlastne modlitbou.

„Ak by Pán Boh raz povedal, že mám spievať nasledujúcich 20 rokov doma v izbe pred ikonou, tak to budem robiť rovnako rada ako na pódiu pred ľuďmi.“ Zdieľať

Čo si im nakoniec zahrala?

Zaspievala som pieseň Láska mocná, ktorá hovorí vyslovene o Ježišovi, o tom, kým bol, čo spravil. Keď som dohrala, zostalo v miestnosti úplné ticho a ja som nevedela, či je to dobré alebo zlé znamenie. Niektorí za mnou potom prišli a hovorili mi, že sa ich to veľmi dotklo, niektorí mali v očiach slzy. Vtedy som vedela, že sa tam niečo stalo. Každý by to nazval možno inak, pre mňa to bol Boh, ktorý v danom momente vstúpil do miestnosti. Po tomto prišiel za mnou Michal Kaščák a pozval HeartBeat na Pohodu.

Hrať pred publikom na Campfeste alebo Godzone tour je niečo úplne iné ako na najväčšom slovenskom festivale. Súhlasila si s týmto návrhom? 

Michalovi som rovno povedala, že sa to nehodí, pretože naše piesne sú vlastne modlitby. On ma vtedy až zahanbil, keď mi povedal, že Janka, prečo to tak škatuľkuješ? V čom ste vy iní ako my? Nie sme všetci na jednej vlne? Tieto slová ma usvedčili, že aj ja uzatváram ľudí do škatuliek – ty si taký a ty onaký. Ale Boh sa na nás pozerá úplne inak. On nevidí tieto rozdiely, priepasti medzi nami, ale buduje mosty.

Hranie na Pohode ma prinútilo vystúpiť zo svojej škatuľky a pochopiť, že vlastne ani neexistujú, lebo pre Boha sme všetci milované deti, nech sme akíkoľvek.

Bola to pre vás výzva?

Určite áno, po každej stránke – či už hudobníckej, osobnostnej, ale aj duchovnej. Povedali sme si, že budeme robiť to, čo vieme – budeme sa modliť. Dobre sa mi spievalo, príliš som neriešila, či tam niekto príde s pivom alebo po dvoch minútach odíde s pocitom, že čo je to za od veci koncert.

Viem, že niektorých sa to dotklo a tiekli im slzy, iní sa možno zasmiali a odišli hľadať inú kapelu, no v istom zmysle nie je moja starosť súdiť, čo sa tam udialo v srdciach ľudí. Moja úloha je byť vernou svojmu povolaniu na ceste, ktorú má pre mňa Pán Boh.

Čítajte tiež

30:46

 

Líder Godzone Julo Slovák Každý vzťah potrebuje emócie, aj ten s Bohom

Jana Zlatohlávková

Rozhovor o tohtoročnom turné poznačenom koronou, o víziách projektu Godzone a tiež o otcovstve a osobnej ceste k službe mladým.   

Už dlhšie ste s HeartBeat nevystupovali kompletne s celou kapelou. Väčšinou vystupuješ sama s manželom. Máte momentálne pauzu?

Dievčatá z kapely sa prirodzene museli stiahnuť, lebo sa stali mamami a nemajú priestor venovať sa hudbe. Teraz čakáme na to, čo bude. Možno v budúcnosti, keď deti odrastú, budeme pokračovať, ale sme otvorení aj možnosti, že nie. Nechcem HeartBeat držať vo svojich rukách ako moje dielo. Ak Boh bude chcieť, možno niečo príde. Ak by Pán Boh raz povedal, že mám spievať nasledujúcich 20 rokov doma v izbe pred ikonou, tak to budem robiť rovnako rada ako na pódiu pred ľuďmi.

Aké sú vaše ďalšie plány s manželom? Plánujete vydať album?

S Lukášom máme zopár piesní, ktoré vznikali dlhší čas, ale nikdy sme ich verejne nehrali, pretože nie sú chválové. Pre nás ako umelcov je dôležité v istom období zdieľať s ľuďmi konkrétnu pieseň a vydať ju, pretože je to niečo, za čo sa cítime zodpovední. Aj tento album má byť akoby uzavretím istej kapitoly, aby sme mohli vstúpiť do novej. Sme veľmi zvedaví, aké ovocie to prinesie.

Kedy sa teda fanúšikovia môžu tešiť na nový album?

Do konca leta by sme chceli uzavrieť playlist a aranžmány a do decembra album finálne nahrať. Samozrejme, už pri prvých albumoch sme prišli na to, že hudba je tvrdá práca a nie vždy idú veci podľa našich predstáv. Takže uvidíme, kedy naozaj vyjde, no nevieme sa dočkať, kedy nové piesne uzrú svetlo sveta.

Foto: Lucia Humajová