Keď som sa nedávno zúčastnil na rozhovore so zapálenými antivaxermi, až vtedy som si uvedomil scénu, ktorá na Slovensku existuje a má silných priaznivcov. V minulom týždni to potvrdili nevyžiadané návštevy pred domami a bytmi našich vedcov. Vystupovali skoro ako zhromaždenie „pútnikov“ s istým zápalom a posolstvom, ale bez dávky slušnosti.

Demokratický spôsob života, na ktorý si 30 rokov zvykáme, nám priniesol privilégium slobody vyznania. Keďže vo vyznaní kresťanskej viery sa počty ľudí u nás zmenšujú, hlási sa na jej miesto iná sloboda vyznania, ktorá dnes dáva možnosť výberu: očkovať sa alebo neočkovať. Tak vznikol zárodok pseudonáboženskej vojny so striekačkou (u niektorých preškrtnutou) na obranných štítoch.

A neviem, či sa nedotkne aj pohľadu na pápeža a jeho spochybňovania. Podľa formulky: ak sa dal František očkovať, asi nebude až takým pravým pápežom... Moji antivaxeri mi to naznačili, keď chceli do rozhovoru zahrnúť tému kardinála Vigana.

Ako sa z toho vymotať? Najskôr je tu otázka, či v ľuďoch nie je príliš veľa strachu z ohrozenia života. Potom už nie je ďaleko k biblickej múdrosti: Z plnosti srdca hovoria ústa (a zdieľajú sa katastrofické vízie). Zlé správy sa dobre predávajú.

Kde sa žije s Bohom naplno, tam sa nemusíme skláňať pred žiadnym bôžikom a zachováme si rovnú chrbticu. Zdieľať

Ďalším krokom je prestať dávať náboženský náter vede, ktorá sa rada tlačí na miesto viery. Všimli sme si fotky vedcov z laboratórií ako z moderných chrámov? Vakcinácia s istotou nezaručí rast nádeje a lásky v spoločnosti. Nie je ani vstupenkou do neba. Má svoje limity a nebude stopercentná. Môže ublížiť a nesie so sebou riziká. O tom oprávnene premýšľajú ľudia a vedci by nemali vystupovať bez poznania ich pochybností. Takže stratená pokora vedcov by nezaškodila. Skúsenosti nedávno oceneného Pavla Čekana v novej knihe Zákulisie pandémie to naznačujú.

Na druhej strane vzrastajúci kredit vedcov môže veriacich zbaviť komplexov typu: S prepáčením, ja som ešte katolík, ale mám svoje výhrady... O takúto karikatúru viery dnes nie je na trhu záujem. Naopak, kde sa žije s Bohom naplno, tam sa nemusíme skláňať pred žiadnym bôžikom a zachováme si rovnú chrbticu.

Obdivujem mladého českého novinára Daniela Stacha, nositeľa ocenenia AV ČR, ktorý mediálne pokrýva pandémiu covidu-19 na obrazovkách ČT. Vystupuje sebavedome, je pripravený a zároveň zdravo zvedavý, s chuťou klásť otázky aj nositeľom Nobelových cien. Kto vie takto ukázať na krásu viery? Pokorný a zároveň hrdý? Pripravený (podľa slov sv. Petra) a pýtajúci sa?

Previazanie Európy s demokraciou (inak, praktický výdobytok trinitárnej náuky) vytvorilo štýl vládnutia, ktorý je iný ako mentalita Ázie. Tam funguje kolektívny duch a štát môže prikázať občanom toho oveľa viac ako u nás (téma sociálnych kreditov v Číne). Toto asi pomohlo pri predchádzajúcich pandémiách SARS a MERS.

Nechuť k očkovaniu možno súvisí s mentalitou povinného očkovania v totalite, kde vyrastali dnešní štyridsiatnici. Stálo by za to sa opýtať žien a mužov, či dali aspoň raz očkovať svoje deti po narodení. A pýtať sa znova, či to nie sú tí istí ľudia, ktorí sa aktívne zapájajú do kampaní proti očkovaniu.

Svätý Otec František zatiaľ nechal očkovať seba, svojich spolupracovníkov, emeritného pápeža Benedikta XVI. i „svojich“ bezdomovcov. A pracovníci Vatikánu sa mohli už začiatkom roka 2021 pochváliť plastickou kartičkou vo veľkosti kreditnej karty, kde sú údaje o prijatí oboch dávok.

Pápež nič nové nevymyslel, pokračuje v línii predchodcu Pia VII., ktorý už pred dvesto rokmi spolupracoval s vedcom a infektológom Edwardom Jennerom pri odstraňovaní osýpok. V súzvuku viery a vedy.