Pre cirkev v Poľsku ide pravdepodobne o najvýznamnejšiu osobnosť 21. storočia hneď po Jánovi Pavlovi II. Kardinál Stefan Wyszyński, Poliakmi nazývaný aj Prímas Tisícročia, bude vo Varšave blahorečený spolu s matkou Czackou, nevidiacou rehoľníčkou.

22. októbra 1978 došlo vo Vatikáne k veľmi nezvyčajnej situácii. Počas slávnostnej inaugurácie pontifikátu Jána Pavla II. vzdávali kardináli novej hlave cirkvi hold, tzv. homagium. Zblízka to sledoval aj fotoreportér Ryszard Rzepecki. „Stál som asi dvesto metrov od pápežského trónu. Keďže som do Varšavy mohol poslať len jednu fotografiu, rozhodol som sa, že to bude moment vzdania pocty pápežovi kardinálom Stefanom Wyszyńskim. Fotku som urobil presne v momente, keď prímas bozkával ruku pápežovi. Nedal som však dole prst zo spúšte fotoaparátu. Po vyvolaní fotky sa ukázalo, že mám úplne inú fotku z udalosti, ktorá sa odohrala sekundu neskôr: ako pápež bozkáva ruku kardinálovi Wyszyńskému. Nikdy v histórii sa taká vec nestala,“ spomína fotograf v knihe Mileny Kindziuk Kardynal Stefan Wyszyński Prymas Polski.

Ján Pavol II. kardinálovi ruku nielen pobozkal, ale pred ním aj pokľakol. Išlo o neslýchanú vec.

O niekoľko dní neskôr, na audiencii Poliakov, nový pápež vyhlásil: „Ctihodný a milovaný prímas. Dovoľ, nech poviem jednoducho, čo si myslím. Nebolo by na Apoštolskej stolici tohto pápeža Poliaka, ktorý dnes plný bázne pred Bohom, ale aj plný dôvery začína nový pontifikát, keby nebolo tvojej viery, ktorá necúvla pred väzením a utrpením, keby nebolo tvojej hrdinskej nádeje, tvojho úplného zverenia sa Matke Cirkvi, keby nebolo Jasnej Hory – i tohto historického obdobia cirkvi v našej vlasti, ktoré sú spojené s tvojou službou biskupa a prímasa.“

Kto bol kardinál, ktorému vzdal veľkú úctu aj samotný pápež?

Obliekaj sa

Stefan Wyszyński sa narodil 3. augusta 1901 v obci Zuzela, ktorá sa v tom čase nachádzala pod nadvládou cárskeho Ruska. Jeho otec sa živil ako organista. V tom čase bol organista v dedine kýmsi. Ľudia rodinu podporovali, takže si žila oproti ostatným o čosi lepšie. Biedu nemali. V rodine Wyszyńských bola veľká úcta k Matke Božej. Otec Stanisław bol veľkým ctiteľom Panny Márie Częstochowskej a matka Julianna zasa Matky Božej Ostrobramskej. Rodina sa denne modlila ruženec pred oboma vyobrazeniami Panny Márie. Kardinál si neskôr spomína, že ako dieťa rozmýšľal, prečo je jedna Panna Mária čierna a druhá biela.

Keď mal Stefan Wyszyński 11 rokov, rodinu postihlo veľké nešťastie. Malo sa narodiť šieste dieťa. V tom čase otec Stefana dostal ponuku robiť organistu v Andrzejewe, čo bolo spojené aj s väčším bývaním. Rozrastajúca sa rodina s radosťou prijala túto možnosť.

Matka Stefana však ochorela a po pôrode zomrela. Nemala ani 33 rokov. Neskôr si na to kardinál spomína takto: „Ako deti sme v škole s úľakom vždy počúvali, či nebijú kostolné zvony. Pre nás by to bol znak, že matka zomrela. Raz po návrate zo školy som sa postavil k jej posteli. Matka sa na mňa obrátila so slovami: ,Štefan, obliekaj sa.‘ Keďže bola jeseň, koniec septembra, pochopil som to tak, že mám niekam ísť. Obliekol som si kabát. Pozrela na mňa a povedala: ,Obliekaj sa, ale nie tak, ináč sa obliekaj.‘ Pozrel som na otca spýtavým pohľadom. Povedal mi: ‚Neskôr ti to vysvetlím...‘“

Až po rokoch Stefan pochopil, že matka sa takto symbolicky starala, aby „si obliekal“ skutočné hodnoty, ktoré ho pripravia do výberu životnej cesty. Chcela, aby sa jej syn páčil Bohu a obliekol si kňazské rúcho.

V roku 1912 Stefan zložil skúšky a začal študovať na gymnáziu Wojciecha Górskeho vo Varšave s vyučovacím jazykom poľským, od septembra 1915 kvôli nemecko-ruskému frontu, oddeľujúcemu cestu do Varšavy, pokračoval v štúdiu v Łomżi. Tam sa zapojil aj do vznikajúceho skautského hnutia, ktoré malo veľký význam pre jeho ďalšie formovanie.

V čase, keď si Poľsko po 123 rokoch vybojovalo nezávislosť a vlády sa ujal Józef Piłsudski a zjednotil krajinu, otec zapísal Stefana na Líceum Pia X., do nižšieho seminára vo Włocławku. Po maturite Stefan Wyszyński nastúpil do vyššieho seminára. Mal 19 rokov a ani netušil, že na jeho kňazskej ceste ho čaká väzenie a množstvo utrpenia.

Mať matku, ktorá nezomiera

Keďže sa práve skončila I. svetová vojna, podmienky boli v kňazskom seminári horšie ako biedne. Budova bola nevykúrená a v zimných mesiacoch bolo v izbách veľmi chladno. Klerikom chýbali dokonca aj slamníky na spanie.

Počas vyučovania mnohí študenti od vyčerpania odpadávali, mnohí ochoreli a niektorí v dôsledku zlých podmienok aj zomreli. Lepšie na tom nebol ani bohoslovec Wyszyński.

Jeho rodina si spomína, ako prišiel raz domov s modrými a opuchnutými rukami. Na konci štúdia Wyszyński ochorel na tuberkulózu a jeho stav bol taký zlý, že predstavení rozmýšľali nad tým, či má význam pustiť ho k vysviacke. V júni v roku 1924, týždeň pred plánovanou vysviackou, ochorel na týfus. Po prepustení z nemocnice bol slabý, a tak ho poslali na liečenie do Lichne, kde v malom kostole objavil obraz matky Božej Licheńskej. Tam úpenlivo prosil Pannu Máriu, aby mohol odslúžiť v živote aspoň jednu svätú omšu.

Mladý kandidát na kňazstvo sa zázračne rýchlo zotavil a vysviacku mohol prijať 3. augusta toho istého roka. Pred slávnosťou počul od sakristiana slová: „S takým zdravím je azda lepšie ísť na cintorín a nie na svätenie.“ Wyszyński si tieto slová zapamätal a často sa na to odvolával.

Vysviacku prijal z rúk ťažko chorého biskupa Wojciecha Owczarka, ktorý sa ledva držal na nohách. Wyszyński však na tom tiež nebol lepšie. Pri litániách k všetkým svätým, pri ktorých ležal na zemi, sa obával, či sa dokáže vôbec postaviť. Po rokoch si kardinál spomína, že Boh mu doprial odslúžiť viac ako jednu svätú omšu, o ktorú prosil, a od vysviacky cítil, že pokračuje ďalej nie svojimi silami.

Mladý novokňaz mal primičnú svätú omšu deň po vysviacke na Jasnej Góre. Túžil, ako to aj napísal, „mať matku, ktorá nezomiera“.

Po vysviacke Stefan Wyszyński nastúpil na štúdium kánonického práva a sociálno-ekonomických vied. Počas štúdia pôsobil ako vicerektor konventu pre študujúcich kňazov a vykonával pastoráciu medzi študentmi.

Wyszyński v tom čase rozmýšľal o vstupe do rehole pavlínov, kde sa chcel venovať pastorácii pútnikov. Jeho duchovný vodca Władysław Korniłowicz, ktorého si vybral počas štúdia v Lubline, mu ukázal, že jeho cesta je iná, ale stále je mariánska, nech by sa uberala kamkoľvek.

Po úspešnom ukončení štúdii na Katolíckej univerzite v Lubline sa vybral v roku 1930 na ročné študijné cesty do Rakúska, Talianska, Francúzska, Belgicka, Holandska a Nemecka.

Zaujímal sa o problémy odborov, organizácií katolíckej robotníckej mládeže a predovšetkým doktrín a sociálnych hnutí. Od roku 1931 Wyszyński učil v seminári vo Włocławku, neskôr sa stal promótorom spravodlivosti na cirkevnom súde vo Włocławku a tiež bol redaktorom rôznej duchovnej tlače.

Činnosť kňaza Wyszyńského prerušila II. svetová vojna. Na naliehanie biskupa Michała Kozala opustil Włocławek a šiel do Wrociszewa, kde býval jeho otec s nevlastnou matkou a sestrou. Biskupa Michała Kozala a ďalších vyše 40 profesorov a klerikov zatklo gestapo. Biskup zomrel v roku 1943 v koncentračnom tábore Dachau. (V roku 1987 bol blahorečený).

Neskôr Wyszyński pomáhal františkánkam, ktoré sa starali o nevidiacich. V roku 1944 sa stal vojenským kaplánom a tiež pomáhal v nemocnici, kde boli ranení vojaci. Wyszyński slúžil raneným, povzbudzoval tých, ktorí mali strach, asistoval pri operáciách a veľa sa modlil. Okrem toho vysluhoval sviatosti umierajúcim a žehnal ich. Ako sám neskôr spomínal, tieto udalosti ho v živote naučili viac ako univerzita.

Po vojne pracuje na obnove

Po vojne sa kňaz Wyszyński vrátil do Włocławka, kde bol menovaný za rektora seminára. Nový rektor nemal nič a seminár budoval odznova. Okrem toho ešte bol aj farárom v dvoch farnostiach. „Pracovali sme v nepredstaviteľne ťažkých podmienkach. Bol som súčasne farárom v dvoch farnostiach. V nedeľu sme boli farármi a v týždni kaplánmi, učiteľmi, profesormi aj redaktormi. Také boli časy,“ spomínal si neskôr Wyszyński.

V marci 1946 prišla v živote Štefana Wyszyńského veľká zmena. Pápežom Piom XII. bol menovaný za lublinského biskupa. Mal vtedy 45 rokov. „Bol som z toho veľmi prestrašený. Cítil som, že to prerastá moje sily,“ spomínal si Wyszyński.

Biskupskú vysviacku prijal 12. mája 1946 na Jasnej Hore. Za biskupské heslo si zvolil „Soli Deo“ – jedinému Bohu.

Nový biskup prekvapil aj svojich veriacich, keď na slávnostný vstup do lublinskej katedrály prišiel pešo. Po ceste pozdravoval ľudí a rozprával sa s nimi. Hneď po prevzatí úradu sa pustil do obnovy seminára, diecéznej charity a zorganizoval prácu kúrie. Diecéznym biskupom v Lubline bol však len dva roky.

22. októbra 1948 zomrel v dôsledku pooperačných komplikácii poľský prímas kardinál August Hold. Pred smrťou ako svojho nástupcu určil Stefana Wyszyńského. Pápež Pius XII. rozhodol o nominácii 12. novembra a 16. novembra 1948 podpísal bulu, kde Wyszyńského menuje za arcibiskupa Varšavy a Hniezdna a za prímasa Poľska.

Biskup Wyszyński s nomináciou váhal. V liste pápežovi neskôr vysvetlil dôvody, okrem iného mal pocit, že táto služba presahuje jeho sily a možnosti. Napokon po naliehaní Vatikánu súhlasil s prijatím nominácie a 2. februára vstúpil do katedrály v Hniezdne a o štyri dni neskôr do provinčnej katedrály vo Varšave. Pôvodná katedrála sv. Jána Krstiteľa bola ešte po vojne v troskách, podobne ako väčšina mesta vrátane arcibiskupského sídla. Obnova katedrály vo Varšave tak bola jedna z prvých úloh, na ktorú sa nový biskup odhodlal.

Stefan Wyszyński, obdarený zvláštnymi právomocami Svätej stolice, začal službu prímasa v obzvlášť ťažkom období pre cirkev. Po zmanipulovaných voľbách v januári 1947 a odstránení politickej opozície a zničení prevažne protikomunistického podzemia začali komunisti bojovať proti cirkvi ako proti poslednej inštitúcii nezávislej od štátu. Cieľom protikatolíckej ofenzívy bolo odstránenie cirkvi z verejnej sféry a celkové podriadenie cirkvi štátu a vybudovanie ateistickej spoločnosti.

Náboženstvo na školách bolo zrušené a cirkevné vzdelávacie, výchovné a sociálne zariadenia, nemocnice a vydavateľstvá boli zatvorené. Začiatkom roku 1950 štát prevzal charitu a znárodnil cirkevnú pôdu.

Prímas rokuje s komunistami

Aby bola cirkvi zaručená aspoň minimálna sloboda, prímas vytvoril cirkevno-vládnu komisiu pre úpravu sporných záležitostí. 14. apríla 1950 podpísal s vládou dohodu, ktorá však nenašla pochopenie ani vo Vatikáne, kde ju musel prímas vysvetľovať. Mnohí to v tom čase považovali za zradu cirkvi.

Prímas si však bol vedomý, že otvorená vojna s komunistami by cirkvi viac uškodila, ako pomohla. V dohode sa podarilo Wyszyńskemu presadiť, že vláda ponechá náboženstvo na školách, nezruší kláštory a semináre a povolí organizovanie pútí.

Vláda však dohodu od začiatku porušovala. Prímas rozhovory neprerušil, ale odvolával sa na ustanovenia dohody a robil kompromisy. Dlho veril, že poľskí komunisti môžu postaviť iný systémový model ako sovietsky, ktorý by nebol ateistický. V tomto sa mýlil, ale vtedajšia politika pomohla odložiť zásadné útoky na cirkev a aj preto cirkev neutrpela také veľké škody, ako napríklad v Československu či v iných krajinách.

Wyszyński bol od nástupu do funkcie intenzívne sledovaný tajnou službou (Służba Bezpieczeństwa známa ako SB, obdoba československej ŠtB). 29. novembra 1952 bol Wyszyński menovaný za kardinála. Kardinálske insígnie si však nemohol prevziať. Vláda mu nedala povolenie vycestovať.

Rozhodujúci úder na cirkev v Poľsku však ešte len prišiel. Vyšiel výnos štátnej rady, ktorá rozhodla, že o menovaní kaplánov, farárov a dokonca biskupov má právo rozhodovať vláda. Wyszyński sa obrátil listom na Bolesława Bieruta, ktorý stál na čele komunistickej vlády, kde takéto zasahovanie do cirkevných záležitosti odmietol.

Vo väzení

O tri mesiace neskôr, 25. septembra 1953, bol Wyszyński uväznený. Podľa presvedčenia komunistov bol prímas poslednou prekážkou úplného podriadenia sa cirkvi štátu. Prispela k tomu aj Wyszyńského kázeň v roku 1953 na sviatok Božieho tela, keď vo Varšave pred 200-tisíc veriacimi vyhlásil: „Cirkev bude brániť slobodu kňazstva aj za cenu krvi. Keď si cisár sadá na oltár, hovoríme krátko. Nesmie!“

Prímasa uväznili v noci z 25. na 26. septembra. Pri arcibiskupskom paláci, kde sa kardinál len nedávno presťahoval, zastalo auto a vyšlo z neho niekoľko mužov. Začali búchať na bránu. Keď sa vo dverách objavil kaplán, SB mu oznámila, že chce hovoriť s prímasom. „O tejto hodine?“ pýtal sa zadivený kaplán. „Prímas prijíma hostí počas dňa,“ oznámil. Vtedy funkcionári SB vtrhli do rezidencie.

„Ste zatknutý,“ oznámil mu jeden z nich a podsunul prímasovi dokument na podpis. Nepodpísal. Vtedy mu oznámili zákaz spravovať akékoľvek cirkevné funkcie a prikázali mu zbaliť sa. Kardinál si zachoval pokoj. Podišiel k stolu, vzal si do ruky breviár a ruženec a postavil sa k dverám. Bol pripravený. Prešiel viacerými mestami v Rywałde Królewskom, Stoczku Warmińskom, Prudniku a Komanczi. Komunisti ho väznili zväčša v kláštoroch a verejnosť ani jeho rodina dlho nevedeli, kde sa nachádza. Kardinál bol väznený tri roky bez súdu.

Aj keď nebol v klasickom žalári, mohol si písať denník, prechádzať sa po dvore a neskôr aj prijať obmedzene nejakú návštevu, neraz bol vystavený nedostatku jedla, krutej zime, odpočúvaniu a nátlakom.

Vo väzení si vytvoril pevný program a za svojich prenasledovateľov sa modlil. Úpenlivo prosil Boha, aby nikoho nenávidel. Keď sa vo väzení dozvedel, že zomrel Bolesław Bierut, odslúžil za neho svätú omšu a za spásu jeho duše sa modlil do konca života.

Kardinál vo väzení aj veľa písal. Okrem iného pripravil program Wielkiej Nowenny pri príležitosti 1000. výročia prijatia kresťanstva v Poľsku. Vo väzení pripravil aj Jasnogórskie Śluby (Jasnohorské sľuby).

Po prepustení z väzenia 28. októbra 1956 zložil 3. mája 1957 tieto sľuby na Jasnej Hore. O dva dni neskôr v nedeľu 5. mája zložili sľuby kňazi a veriaci vo všetkých farnostiach v Poľsku.

Zaviazali sa bojovať proti národným nerestiam, ako je lenivosť, nerozvážnosť, plytvanie, opilstvo a nemravnosť, a osvojiť si také cnosti, akými sú vernosť, usilovnosť, záchrana, sebazapieranie a vzájomný rešpekt, láska a sociálna spravodlivosť. Sľúbili, že budú šíriť úctu a oddanosť k Márii.

Týmto spôsobom kardinál Wyszyński inicioval deväťročnú Veľkú novénu (1957 – 1965) pred výročím prijatia kresťanstva v Poľsku. Cieľom tohto programu bola náboženská a morálna obnova Poľska.

Roky 1956 – 1966 boli najdôležitejším obdobím kardinála. V tom čase zorganizoval v Poľsku veľký pastoračný program, ktorý zahŕňal Jasnohorské sľuby, deväťročnú novénu a prípravu na oslavu tisícročia prijatia kresťanstva v Poľsku. Bol to najväčší program cirkvi v Poľsku od prijatia kresťanstva.

Dôležitou súčasťou miléniového programu bolo putovanie kópie obrazu Panny Márie Częstochowskej po celej krajine. Tento obraz požehnal Pius XII. 14. mája 1957, v čase, keď sa kardinálovi podarilo dostať do Ríma a prevziať kardinálsky klobúk.

Prímas Wyszyński naďalej trval na dodržiavaní ľudských práv, ktoré boli porušované, vrátane slobody náboženského vyznania, svedomia, práva na život, pravdy vo verejnom živote, na dôstojnú prácu a mzdu, ako aj slobodné združovanie pracujúcich.

Prímas a pápež Ján Pavol II.

3. augusta 1975 Wyszyński dovŕšil vek 75 rokov a v súlade s cirkevným právom rezignoval na svoju funkciu. Pápež Pavol VI. ju neprijal a jeho misiu predĺžil. Do určitej miery bola misia kardinála Wyszyńského korunovaná zvolením Karola Wojtylu za pápeža.

Vrcholom života prímasa Wyszyńského bola prvá cesta Jána Pavla II. do Poľska v roku 1979. Pápež počas cesty znova ďakoval kardinálovi za jeho službu a podčiarkol, že on sám sa od neho veľa naučil. Počas celej pápežskej cesty bol kardinál po boku Jána Pavla II.

„Teraz už naozaj môžem zomrieť,“ oznámil po odchode do Ríma svojim spolupracovníkom.

Kardinál Wyszyński sa na záver života nevyhol ani kontroverziám, keď v roku 1980 nepodporil štrajk Solidarnośći. Mnohí Poliaci boli rozčarovaní a videli za tým, že kardinál podporuje vládu. On, ktorý prežil dve vojny a komunizmus, sa chcel vyhnúť krviprelievaniu.

V marci 1981 kardinálovi objavili v brušnej dutine nádor. V máji 1981 si do denníka po návrate od lekára zaznamenal: „Toto je začiatok konca.“ V máji začal liečbu chemoterapiou. Veľmi trpel. Jednému svojmu spolupracovníkovi povedal: „Mal som čas za tie dva týždne na lôžku uvedomiť si, aký dar mi dal Boh – skoro 80 rokov života. Nemôžem prosiť o nič Boha ani jeho Syna. Nemôžem prísť o návrat zdravia ani síl, pretože na biskupskom stolci som bol takmer tridsaťtri rokov. To je dlhý čas.“

Keď bol 13. mája 1981 spáchaný atentát na Jána Pavla II., kardinálovi sa to báli oznámiť, mali obavy, či by takú správu zvládol. Keď mu to napokon povedali, otvoril doširoka oči a povedal: „Vždy som sa toho bál.“ Potom zmĺkol na niekoľko hodín. Ten istý večer prímas poprosil o magnetofón a národu nahral krátke posolstvo, kde prosil, aby všetky modlitby, ktoré by chceli ľudia predniesť Bohu za jeho úmysel, predniesli za Svätého Otca.

25. mája sa prímas rozprával telefonicky s pápežom Jánom Pavlom II. Keď pápež prvýkrát volal prímasovi, zistili, že šnúra od telefónu je krátka a telefón sa nedostane až k lôžku kardinála. A tak museli predĺžiť šnúru na telefóne a až potom sa Wyszyński a Ján Pavol II. spojili. Kardinál prosil v telefóne pápeža o požehnanie. Ten odpovedal, že bozkáva jeho hlavu a ruky, a poukázal na blízke puto s tým, koho nazval Prímas Tisícročia.

Prímas kardinál Stefan Wyszyński zomrel 28. mája 1981 ráno. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo niekoľko stoviek tisíc ľudí. Omšu celebroval vyslanec pápeža kardinál Agostino Casaroli. Samotný pápež bol po atentáte ešte slabý, a preto na pohreb nemohol prísť.

Spracované podľa knihy Kardynal Stefan Wyszyński Prymas Polski od Mileny Kindzuk a podľa https://wyszynskiprymas.pl a https://beatyfikacja.info/

Foto: beatyfikacja.info