Na Slovensko vo štvrtok pricestuje štátny sekretár Svätej stolice Pietro Parolin. V rámci svojho programu počas nasledujúcich troch dní navštívi Bratislavu, Šaštín, Košice a Klokočov.

„Ide o veľmi významnú návštevu. Štátny sekretár reprezentuje Svätý stolec aj vo vzťahu k štátom, preto aj návšteva kardinála bude mať rozmer aj štátnej návštevy a potom aj náboženský rozmer,“ vysvetľuje bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský vo videu na facebookovej stránke arcidiecézy.

Ako sa tento 68-ročný Talian dostal na túto vysokú cirkevnú funkciu?

Ako dieťa prišiel o otca

Kardinál Pietro Parolin sa narodil 17. januára 1955 v talianskom mestečku Schiavon v diecéze Vicenza na severe krajiny, presnejšie v Benátsku. Toto mestečko má dnes okolo 2 600 obyvateľov.

Ako píše denník La Stampa, jeho viera prekvitala už vo veľmi mladom veku a Pietro bol zapojený do života miestnej farnosti od detstva. Aj jeho otec bol oddaný katolík, riadil železiarstvo a predával poľnohospodárske vozidlá, matka bola učiteľkou na základnej škole.

Keď mal Pietro Parolin desať rokov, rodinu zasiahla tragédia. Jeho otec zahynul pri dopravnej nehode. Keď nastupoval do auta, vrazilo do neho iné vozidlo. Od tohto dňa Pietro, jeho mladší brat a osemmesačná sestra ostali len s matkou.

Pietro v rodnej farnosti miništroval. V tom čase tam pôsobil kňaz Augusti Fornasam, ktorý ho nasmeroval ku kňazskému povolaniu a kultivoval ho v kontexte veľkých sociálnych kňazov.

Vo veku 14 rokov vstúpil do malého seminára vo Vicenze. Po maturite pokračoval v štúdiu filozofie a teológie a v roku 1980 prijal kňazskú vysviacku. Dva roky pôsobil ako zástupca farára v Schiu.

Jeho predstavení si už v seminári všimli Pietrovo nadanie na štúdium a dva roky po vysviacke ho biskup poslal študovať do Ríma kánonické právo na Pápežskú gregoriánsku univerzitu. Biskup ho potom plánoval poveriť službou v diecéznom tribunáli v oblasti rodinnej pastorácie.

Ako ďalej uvádza La Stampa, v germánskom kolégiu v Ríme, kde Pietro žil, niekto požiadal jeho biskupa, aby mladého kňaza poslal pracovať do štruktúr Svätej stolice. Pietro Parolin súhlasil, že pôjde všade tam, kam ho pošlú.

Vďaka „anonymnému“ výberovému procesu, ktorý v tom čase používala Svätá stolica, sa takmer náhodou dostal do vatikánskych diplomatických služieb. V roku 1983 nastúpil na Pápežskú cirkevnú akadémiu a v roku 1986 ukončil štúdium kánonického práva na Gregoriáne dizertačnou prácou o biskupskej synode.

V roku 1986 odišiel dnešný kardinál na svoju prvú diplomatickú misiu. Tri roky pôsobil ako diplomat v Nigérii. V krajine sa zapojil do pastoračných aktivít miestnych katolíkov a oboznámil sa s problémami vo vzťahoch medzi katolíkmi a moslimami.

Potom ho poslali na nunciatúru do Mexika. Tam výrazne prispel k záverečnej fáze rozsiahlej práce, ktorá viedla k právnemu uznaniu Katolíckej cirkvi v krajine a nadviazaniu diplomatických vzťahoch.

Tieto namáhavé rokovania viedli k tomu, že Mexiko sa oficiálne zbavilo sekulárneho a antiklerikálneho charakteru, ktorý prenikol aj do jeho ústavy.

V roku 1992 bol Parolin povolaný späť do Ríma a dostal úlohu na Štátnom sekretariáte v druhej sekcii.

V tom čase bol na čele Štátneho sekretariátu kardinál Angelo Sodano. Boli to roky, keď mal „wojtylizmus“ silný geopolitický vplyv, svet bol poznačený rozpadom komunistického bloku a pociťoval dôsledky vojny v Perzskom zálive.

Pracoval na vzťahoch s Čínou

Mladý úradník Parolin, ktorý sa práve vrátil z Mexika, dostal kopu spisov o afrických, ázijských a latinskoamerických krajinách a cirkvách. Počas tohto obdobia okrem iného sprevádzal v máji 1993 kardinála Etchegaraya na jeho misii vo Rwande, spustošenej občianskou vojnou, a bol tiež členom delegácie, ktorú viedol arcibiskup Tauran a ktorá sa v júni 1997 zúčastnila na 19. zasadnutí Valného zhromaždenia OSN o životnom prostredí a rozvoji.

V roku 2000 bol poverený vedením talianskej sekcie a spolupracoval s biskupom Nicorom na otázkach súvisiacich s realizáciou revízie Lateránskeho konkordátu z roku 1984, najmä s ohľadom na vojenský ordinariát a cirkevnú službu vo väzniciach a v nemocniciach.

V roku 2004 sa stal podsekretárom pre vzťahy so štátmi na Štátnom sekretariáte. Zjednodušene povedané, bol de facto námestníkom ministra zahraničných vecí Vatikánu.

Kardinál Parolin počas návštevy Mongolska. Foto: TASR/AP

Parolin sa zaoberal aj citlivými spismi o vzťahoch Svätej stolice s Vietnamom. Prispel k vydláždeniu cesty k úplným diplomatickým vzťahom medzi oboma krajinami.

Zaoberal sa aj právnymi otázkami medzi Vatikánom a Izraelom. Za pontifikátu Benedikta XVI. sa obnovili vzťahy medzi Vatikánom a Čínou, k čomu takisto prispel nemalou mierou práve Parolin.

Boli to roky, v ktorých Parolin viedol vatikánsku delegáciu pri dôverných rokovaniach s čínskymi predstaviteľmi s cieľom vyriešiť problémy, ktorým kresťania stále čelia v Číne.

Do Pekingu priletel dvakrát spolu s ďalšími členmi vatikánskej delegácie. Zdalo sa, že tieto roky znamenali začiatok skutočného obratu v problematických vzťahoch medzi Čínou a Vatikánom.

V roku 2009 poslali Parolina opäť na diplomatickú misiu. Pápež mu zveril nunciatúru vo Venezuele, kde riešil problémy s Hugom Chávezom, ktorý mal s miestnou katolíckou hierarchiou búrlivé vzťahy. Dvanásteho septembra toho istého roku bol vysvätený pápežom Benediktom XVI. za biskupa.

V roku 2013 ho pápež František menoval za štátneho sekretára a o rok neskôr ho povýšil do kardinálskej hodnosti. Kardinál Parolin je aj členom Rady kardinálov, ktorá pomáha pápežovi s reformami.

Čo je to Štátny sekretariát?

Dokument pápeža Jána Pavla II. Pastor bonus, ktorý upravuje štruktúru Rímskej kúrie, hovorí, že „Štátny sekretariát je dikastérium Rímskej kúrie, ktoré najužšie spolupracuje s Najvyšším veľkňazom pri výkone jeho univerzálneho poslania“.

Viac úlohu Štátneho sekretariátu priblížil v osobitnom rozhovore pre Vatican News samotný kardinál Parolin. Podľa jeho slov je Štátny sekretariát „operačným a bezprostredným nástrojom na vykonávanie mnohých každodenných a bežných záležitostí“.

„Myslí sa tým napríklad dohľad nad korešpondenciou, ktorú Svätý Otec udržuje s biskupmi celého sveta v rôznych jazykoch, s predstaviteľmi iných cirkví alebo kresťanských komunít či iných náboženstiev, s politickými autoritami rôznych krajín a so všetkými veriacimi rozptýlenými po svete; ďalej príprava pápežských dokumentov (apoštolské konštitúcie, encykliky, príhovory atď.), ich preklad a úradné uverejnenie; a potom je tu organizácia apoštolských ciest Svätého Otca,“ vysvetlil Parolin.

Sekretariát zároveň rozvíja vzťahy s dikastériami a koordinuje ich prácu vo veciach, ktoré majú kumulatívnu právomoc niekoľkých dikastérií, a skúma tiež záležitosti, ktoré spadajú mimo kompetencie ostatných dikastérií.

Potom je tu sekcia pre vzťahy so štátmi, ktorá má za úlohu venovať sa záležitostiam, ktoré je potrebné riešiť s občianskymi vládami, rozvíjať diplomatické vzťahy so štátmi a s ostatnými subjektmi medzinárodného práva pre dobro cirkvi, ale aj občianskej spoločnosti.

Táto sekcia zastupuje tiež Svätú stolicu v medzinárodných organizáciách a stáva sa hlasom najchudobnejších a tých posledných. Ďalej sa z poverenia Svätého Otca zaoberá i zabezpečovaním partikulárnych cirkví v určitých špecifických kontextoch.

Štátny sekretariát má na starosti aj diplomatické zastúpenie Svätej stolice, teda nunciatúry a prípravu budúcich diplomatov.

Kardinál Parolin na Slovensku Témou za zatvorenými dverami môžu byť noví biskupi aj uznávanie titulov z Ríma

Poslaním pápežskej diplomacie je upevňovať väzby medzi Petrovým stolcom a miestnymi cirkvami a podporovať rozvoj priateľských vzťahov medzi Svätou stolicou a štátmi pre spoločné dobro. Toto úsilie sa dnes opiera o sieť 128 apoštolských nunciatúr pre 174 krajín, ktoré majú diplomatické vzťahy so Svätou stolicou, 12 apoštolských delegatúr pri miestnych cirkvách a pri 17 medzinárodných organizáciách.

Počiatky Štátneho sekretariátu siahajú do 15. storočia. Apoštolská konštitúcia Inocenta VIII. Non debet reprehensibile z 31. decembra 1487 zriadila Secretaria apostolica pozostávajúcu z dvadsiatich štyroch apoštolských tajomníkov, z ktorých jeden niesol titul Secretarius domesticus a zastával vedúce postavenie.

Pápež Lev X. zriadil funkciu Secretarius intimus. Tento sekretár mal pomáhať kardinálovi s kontrolou nad štátnymi záležitosťami a venoval sa korešpondencii v iných jazykoch ako latinčine, a to najmä s apoštolskými nunciami, z ktorých sa v tom čase stávali diplomatickí zástupcovia. Ďalší vývoj Štátneho sekretariátu sa udial počas Tridentského koncilu.

Secretarius intimus, nazývaný aj Secretarius papae alebo Secretarius maior, bol dlho takmer vždy vymenovaný za biskupa. Až na začiatku pontifikátu Inocenta X. bol do tohto vysokého úradu povolaný kardinál.

Ďalšiu zmenu vo fungovaní sekretariátu urobil pápež Pius VII., keď 19. júla 1814 založil Posvätnú kongregáciu pre mimoriadne cirkevné záležitosti.

Úpravu urobil neskôr aj svätý Pius X., ktorý rozdelil sekretariát na tri sekcie a každej dal úlohy. Pavol VI. v roku 1967 opäť zreformoval Rímsku kúriu, aby zrealizoval túžby vyjadrené biskupmi na koncile.

Ďalšiu podobu sekretariátu dal svätý Ján Pavol II. spomínanou konštitúciou Pastor bonus, ktorá zaviedla reformu Rímskej kúrie. Tá rozdelila Štátny sekretariát na dve sekcie: sekciu pre všeobecné záležitosti a sekciu pre vzťahy so štátmi, do ktorej bola začlenená Rada pre verejné veci cirkvi.

Poslednú reformu v Štátnom sekretariáte urobil pápež František. K dvom oddeleniam, na ktoré sa členil Štátny sekretariát po reforme Jána Pavla II., sa v roku 2017 pápež František rozhodol pridať tretie - Oddelenie pre diplomatický personál Svätej stolice, čím posilnil úrad delegáta pre pápežské zastupiteľstvá. Toto oddelenie sa osobitne zaoberá záležitosťami, ktoré sa týkajú osôb pracujúcich v diplomatických službách Svätej stolice,