Čo ďalej po návšteve pápeža Františkove programové usmernenia volajú po novom pastoračnom pláne cirkvi

V pastierskom liste, ktorý vydali slovenskí biskupi pred príchodom pápeža Františka, zazneli dve stručné otázky: „Aké je Slovensko dnes naozaj? A aké si prajeme, aby bolo zajtra?“

Zrejme to boli rečnícke otázky, keďže odpovede biskupi neponúkli. Počas štyroch dní nám ich však dal samotný pápež.

Zasial semienka a – ako to povedal v bratislavskej katedrále – „uvidíme, či rastliny vyrastú“.

František svoj kus práce už odrobil. Teraz je rad na nás.

Akí sme?

Začnime spomenutými dvoma otázkami. A pohľadom na letisko.

Keď sme v 90. rokoch minulého storočia a začiatkom milénia v krátkom slede trikrát vítali pápeža Jána Pavla II., boli sme krajinou vo výstavbe. Spamätávali sme sa zo štyroch dekád komunistickej totality (1990), zakladali nový štát a zápasili s tými, ktorí si ho chceli hneď na začiatku uzurpovať (1995), neskôr sme prechádzali ťažkými ekonomickými reformami a usilovali sa o európsku a transatlantickú integráciu (2003).

Pápež spoza poľských hraníc nás v našom rodnom jazyku chválil za úspešný boj s komunistickým režimom, povzbudzoval nás pri zvládaní nových výziev a opakovane nám pripomínal, že „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia“. Dobre sa to počúvalo.

Vo výstavbe nebol len štát, ale aj miestna cirkev. A to doslova. Dobiehalo sa zameškané. Stavali sa kostoly, farské budovy a pastoračné centrá, obnovovali sa kláštory a kňazské semináre, zriaďovali sa výchovno-vzdelávacie inštitúcie, vznikali katolícke médiá... Cirkev, ktorá sa po páde totality ocitla na strane morálnych víťazov, sa niesla na vlne budovateľskej eufórie. Dobre sa to žilo.

V roku 2005 „slovenský“ pápež Ján Pavol II. zomrel a jeho nástupcovia sa k nám akosi nezberali. Život na Slovensku však bežal ďalej.

Došlo k výraznej reorganizácii diecéz a eparchií, na ktorých čele ponovembrovú generáciu biskupov postupne vystriedali noví.

Jeden z nich vydržal v úrade len tri roky a jeho odvolanie už takmer celé desaťročie poznačuje atmosféru v slovenskej cirkvi.

Zakrátko sme zažili ďalší šok – odchod úradujúceho pápeža a zvolenie Neeurópana na pápežský stolec.

Na pozadí týchto štrukturálnych a personálnych zmien však dochádzalo k omnoho hlbším vnútorným premenám.

Novopostavené chrámy sa začali vyprázdňovať, vybudované kňazské semináre a rehoľné noviciáty zatvárať, kolónky s vierovyznaním pri sčítaní obyvateľstva sa prestali vypĺňať.Zdieľať

Hlavného nepriateľa, ktorý cirkev pred Novembrom spájal, vystriedala politická a názorová pluralita, ktorá priniesla drobenie a oslabovanie vybudovaných šíkov.

Civenie spoza železnej opony vystriedalo otvorenie sa svetu – so všetkým dobrým i zlým, čo to prinieslo. Rýchlo sme spoznali, čo je to materializmus aj individualizmus, globalizácia aj sekularizácia.

Novopostavené chrámy sa začali vyprázdňovať, vybudované kňazské semináre a rehoľné noviciáty zatvárať, kolónky s vierovyznaním pri sčítaní obyvateľstva sa prestali vypĺňať.

Staré, už prečítané a demaskované ideológie nahradili nové, ktoré plazivým spôsobom začali so stále vyššími nárokmi kolonizovať nové a nové priestranstvá. Tí, ktorí túto ofenzívu zachytili, začali biť na poplach a zvolávať medzičasom oslabené šíky znova do boja.

Nové médiá a sociálne siete dali každému do ruky megafón, takže každá osoba sa mohla začať tváriť ako osobnosť, ktorá má právo na vlastný názor, vlastnú pravdu, vlastné publikum, pričom algoritmy zo Silicon Valley nás začali uzatvárať do stále hermetickejšie uzavretých bublín.

Ekonomická, migračná a pandemická kríza spochybnili dôveru v úspech globalizácie a otvoreného sveta, takže začali vyrastať nové múry a spúšťať sa závory. Inak to nebolo ani v cirkvi. Namiesto „aggiornamenta“ začali mnohí volať po návrate do 19. storočia.

Nečakaný pápež, ktorý začal neustále pripomínať, že s láskou k Bohu ide ruka v ruke otvorenosť a láska k blížnemu, akoby do tejto reality nezapadol. (Alebo bol povolaný ako „hlas volajúci na púšti“ práve preto?)

Foto – TASR/AP

Slovom, aj keď sa to nám, ktorí máme v mysliach ešte stále živé spomienky na apoštolské návštevy Jána Pavla II., vôbec nezdá, počas uplynulých dvoch desaťročí sa toho zmenilo naozaj veľa.

Keď pred niekoľkými dňami pápež František vystupoval na bratislavskom letisku, prichádzal do úplne iného spoločenského i cirkevného kontextu ako jeho predchodca.

A keďže sám pochádza z úplne iného konca sveta, mohol sa na nás v srdci Európy pozrieť z odstupu i s nadhľadom.

Akí chceme byť?

Vo svojich deviatich príhovoroch a homíliách nám Svätý Otec ponúkol niekoľko programových usmernení i konkrétnych pastoračných rád. Slovom, povedal nám, akými by nás chcel mať.

Najúdernejšie, troma slovami, ktoré po sebe dvakrát veľavravne zopakoval, svoje prianie pomenoval počas stretnutia s mládežou na košickom štadióne: „Zakorenení a otvorení.“

František až prekvapivo veľa hovoril o význame a sile našich tradícií. K tejto téme sa dokonca opätovne vrátil aj dnes počas generálnej audiencie v Ríme, na ktorej spomínal na návštevu Budapešti a Slovenska.  

Hovoril o „strednej zemi“ s hlbokými koreňmi, ktorá je umiestnená v srdci Európy. Hovoril o veľkej cyrilo-metodskej tradícii, hovoril o hrdinskom svedectve mučeníkov viery, konkrétne spomenul kardinála Korca a biskupa Gojdiča, hovoril o mariánskej úcte i o – mnohými zatracovanej – jednoduchej ľudovej zbožnosti.

Ani raz však o tradícii nehovoril ako o muzeálnom exponáte, ako o minulosti, za ktorou sa treba len ohliadať, či ako o uzavretej identite, ktorú treba brániť.

„Pevnosť ich viery sa prejavovala v spontánnej otvorenosti,“ povedal na adresu svätých Cyrila a Metoda v prezidentskej záhrade. „Ukázali, že uchovať si dobro neznamená zopakovať minulosť, ale otvoriť sa na novosť bez vykorenenia sa.“

Čím skôr – vzhľadom na rednúce rady – prejdeme od snenia o sebastrednej „ľudovej cirkvi“ k stratégii „tvorivej menšiny“ (Benedikt XVI.), ktorá duchovne rozlišuje a sprevádza, tým lepšie.Zdieľať

Krátko nato sa k postavám Cyrila a Metoda vrátil opäť. „Oni nás učia, že evanjelizácia nie je nikdy jednoduchým opakovaním minulosti. Radosť evanjelia je vždy Kristus, ale cesty, ktorými sa táto radostná zvesť má šíriť časom a dejinami, sú rozdielne,“ povedal František biskupom, kňazom a zasväteným v bratislavskej katedrále.

„Stali sa apoštolmi inkulturácie viery tu u vás. Vymysleli nové jazyky na šírenie evanjelia; boli tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva; boli tak blízko ľudu, s ktorými sa stretali, že sa naučili rozprávať ich jazykom a prijali ich kultúru. Nepotrebuje toto isté aj dnešné Slovensko?“ pýtal sa pápež.

Zdá sa, že Svätého Otca naši vierozvestovia skutočne zaujali, pretože sa k nim vrátil aj počas dnešnej generálnej audiencie: „Cyril a Metod pre nás nie sú postavy, ktoré si treba pripomínať, ale vzory, ktoré treba napodobňovať, učitelia, od ktorých sa vždy môžeme učiť duchu a spôsobu evanjelizácie, ako aj občianskej angažovanosti.“   

Cyrilom a Metodom sa radi hrdíme, každý rok si ich pripomíname štátnym sviatkom a zmienka o nich je aj v našej ústave – ale pozreli sme sa na nich niekedy z Františkovho uhla pohľadu?

Čítajte tiež

Po návšteve pápeža Na generálnej audiencii František spomínal na návštevu Slovenska

Vatican News

Slová Svätého Otca si vypočulo aj 150 účastníkov 15. národnej púte Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR.

Headline „Zakorenení a otvorení“ je interpretačným kódom aj pre pápežove slová o nevedení kultúrnych vojen, nebudovaní múrov a neutiekaní sa k okázalosti a veľkoleposti. Čím skôr – vzhľadom na rednúce rady – prejdeme od snenia o sebastrednej „ľudovej cirkvi“ k stratégii „tvorivej menšiny“ (Benedikt XVI.), ktorá duchovne rozlišuje a sprevádza, tým lepšie.

Ten, kto je pevne zakorenený v kresťanskej náuke a duchovnosti, sa neskrýva za barikády, lebo si je istý sám sebou, vie, že „ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31). Naopak, vedomý si evanjelizačného poslania „choďte a učte“ (Mt 28, 19) vydáva sa na cestu ako Panna Mária – tento obraz František rozpracoval počas šaštínskej homílie –, aby svedectvom svojho života ukázal krásu evanjelia.    

A ak si to okolnosti vyžiadajú, nebojí sa byť „znamením, ktorému budú odporovať“ (Lk 2, 34): potrat nazve vraždou, gender ideológiu označí za nebezpečenstvo a pripomenie, že manželstvom je jedine zväzok medzi mužom a ženou.

V tomto smere František na Slovensku ukázal pozitívne líderstvo – na priame otázky vedel dať priame odpovede, ale bez toho, žeby svoju návštevu sploštil len na kultúrno-etické témy a prehĺbil tak polarizáciu spoločnosti.

A čo ďalej?

Uplynulé dni priniesli prvé hodnotenia Františkovej návštevy z pohľadu niektorých biskupov, kňazov i laikov. Konferencia biskupov Slovenska zároveň vyhlásila zbierku pre Kubu, ktorú označili za jednu z prvých ovocí apoštolskej cesty.

Čo by malo nasledovať? K pápežovým slovám by mal v prvom rade každý veriaci pristúpiť tak, akoby zazneli práve jemu. Zostať pri tom by však bolo málo.

Reflexia o Františkových impulzoch a ich následná aplikácia by mali prebiehať aj na farskej úrovni. Formy môžu byť rôzne – od kázní a katechéz až po diskusie a návrhy konkrétnych krokov v rámci farských pastoračných rád.

Podľa metodologického vzoru nasledujúcej synody postupujúcej „zdola hore“ by z farností mali vzísť podnety pre diecézy a odtiaľ pre nový pastoračný a evanjelizačný plán cirkvi na Slovensku. Ten posledný (aj to len druhý v poradí) totiž exspiroval ešte v roku 2013.

Samozrejme, je tu aj druhá možnosť. Vydať spomienkovú knihu s peknými fotografiami a založiť si ju doma do knižnice so slovami: „Bolo to fajn, ale štyri dni s Františkom boli akurát tak dosť.“