Misionár Jozef Pajerský Význam cirkevných tradícií doceníme neraz až vtedy, keď o ne prídeme

Azerbajdžan je krajina, na ktorú sa dá pozerať rôznymi pohľadmi. Aký je ten váš?

Keď do Azerbajdžanu prichádza Európan, hneď spozoruje, že prichádza do novej kultúry, teda na mnohé veci som si aj ja musel zvykať. V okolí hlavného mesta Baku a v Kaspickom mori sa ťaží ropa, z čoho mesto zbohatlo a naďalej aj bohatne, a tak sa rozvíja vo veľkom štýle. Túto ťažbu ropy je však cítiť aj v ovzduší, takže človeka to hneď „ovanie“. Časom si však zvykne aj na to.

Krajina sa nachádza už tisícročia na križovatke ciest, ktoré spájajú rôzne civilizácie, a tak sa človek stretne s atmosférou tureckej aj perzskej kultúry, čiastočne Blízkeho východu aj Strednej Ázie, ruského aj západného vplyvu. Taktiež s migrantmi – momentálne hlavne z Pakistanu alebo Indie. Chýbajú už hádam len Indiáni a Eskimáci. (Smiech.)

Aj samotná krajina je veľmi rôznorodá – od púšte či polopúšte v okolí hlavného mesta, kde je teplo a dusno, sa pomaly stúpa až k štvortisícovým chrbtom Kaukazu s lesmi a horskými lúkami. Na juhu je zas už subtropické podnebie a vegetácia.

Zvyknúť si na túto pestrosť a zorientovať sa v nej nie je jednoduché, ale je to istotne veľmi zaujímavé a obohacujúce. Človek sa chtiac-nechtiac musí naučiť vychádzať zo svojich zaužívaných predstáv a paradigiem, ak chce vstúpiť do dialógu s touto pestrosťou. Samozrejme, dôležité je pri tom nestratiť sa.

Nový život v cudzej krajine vyžaduje do určitej miery aj prispôsobenie sa. Čomu ste sa najviac museli prispôsobovať, aké zásadné zmeny vyžadoval váš nový životný štýl?

Tých oblastí, kde sa bolo treba prispôsobiť, je pomerne dosť a ďalšie možno ešte prídu. Spomeniem len niektoré. Mal som čo robiť, aby som si zvykol na horúčavy a dusno. Na môj vkus sú tam veľmi horúce noci; chýbala mi aj tuhšia zima s mrazmi, hoci na ďalší rok to už bolo lepšie.

Takisto sa treba prispôsobovať reči, to znamená naučiť sa aktívne používať minimálne dva jazyky, najlepšie tri. Tiež si bolo treba zvyknúť na inú náboženskú situáciu, v ktorej sú kresťania, najmä katolíci, ako štatisticky zanedbateľná menšina. V praxi to vyzerá tak, že naše najväčšie katolícke sviatky sa slávia naozaj len v kostole; keď človek vyjde von z kostola, má úplne všedný pracovný deň, ako aj všetky ostatné.

Naozaj treba ovládať dva až tri cudzie jazyky? Akou rečou ku komu hovoríte?

My sme tam ako takí trojjazyčníci. (Smiech.) Teda fungujeme v ruštine, angličtine a azerbajdžančine. Po rusky slúžime väčšinu svätých omší a najčastejšie aj medzi sebou v pracovných veciach komunikujeme po rusky. Aj dokumenty sa píšu v ruštine. Znalosť ruštiny patrí k určitej kultúrnej gramotnosti, a aj keď situácia sa v tejto oblasti posledné roky trochu mení, predsa len ruština v našej misii zostáva základným jazykom.

Po anglicky komunikujeme s cudzincami, či už zo Západu, ktorí tu robia vo firmách alebo na veľvyslanectvách, alebo s tými, ktorí sa chcú dostať na Západ a ako migranti prežívajú nejaké obdobie v Azerbajdžane.

Azerbajdžanský jazyk je stále viac potrebný pre komunikáciu s bežnými ľuďmi, ale aj na úradoch či pri dialógu s moslimami.

Čo pre vás znamenala vaša túžba ísť slúžiť do misií? Zhoduje sa predstava s realitou?

Pre mňa túžba ísť slúžiť do vzdialených misií bolo niečo iné ako len túžba zažiť niečo nové; bolo to niečo ako volanie, pri ktorom sa počíta aj s ťažkosťami, aj so sklamaniami.

Nemal som nejakú skonkretizovanú predstavu o svojej službe na misiách ani o tom, kde presne chcem slúžiť. Už pri rozlišovaní povolania ku kňazstvu som cítil, že by som chcel slúžiť ako kňaz vo vzdialených misiách. Toto sa naplnilo a môžem povedať, že napriek rôznym ťažkostiam to vnímam tak, že som momentálne tam, kde mám byť, a som tomu rád.

Keď sme leteli popri Kaukaze, lietadlo vošlo do poriadnych turbulencií, čo som vnímal aj symbolicky v spojení so svojou životnou cestou a povolaním.Zdieľať

Takže táto túžba vo vás rástla už od zrodu vášho povolania – čo je už koľko rokov?

Kňazom som už trinásť rokov, ale seriózne zamýšľania sa nad službou kňaza, rozlišovanie a rozhodnutie pre toto povolanie sú v časovej osi môjho života zapísané do roku 2000.

Volanie či túžba slúžiť ako kňaz vo vzdialených misiách neboli však vo mne také výrazné, že by som hneď išiel do nejakého misijného inštitútu alebo rehole, ako sú u nás napríklad verbisti alebo iní misionári.

Som diecézny kňaz, vysvätený pre službu v Bratislavskej arcidiecéze. Ako však učí cirkev, každá miestna cirkev má účasť aj na všeobecnom, univerzálnom misijnom poslaní. Slová „Choďte do celého sveta…“ alebo „Choďte a učte všetky národy...“ môžeme pochopiť tak, že v tom „celom svete“ a medzi „všetkými národmi“ uvidíme našu malú krajinu, naše mesto, dedinu, ale dá a má sa to chápať aj celosvetovo, globálne.

Ak miestna cirkev, diecéza má dostatok síl, je dobré, ak toto univerzálne misijné poslanie vyjadrí aj tým, že vyšle niekoľko svojich kňazov do služby iným miestnym cirkvám, kde je väčší nedostatok kňazov. Táto misijná pomoc má aj svoj zaužívaný názov – fidei donum, čo znamená dar vo viere.

Išli ste si za svojím snom cielene, alebo ste ho „poručili Pánu Bohu“?

Keď sa vo mne túžba či volanie po vzdialených misiách zosilnili natoľko, že som cítil, že mám pre to niečo urobiť, ponúkol som sa svojmu biskupovi do typu služby misionára fidei donum. Nemyslím, že by som nejako veľmi naliehal, ale ak si dobre pamätám, obrazne povedané, viackrát som klopal na dvere tohto oddelenia. Medzitým som slúžil na misiách doma a to je tiež krásne poslanie. Myslím, že asi po piatich rokoch prišla ponuka ísť slúžiť do Azerbajdžanu.

Nemali ste bázeň až strach či rešpekt pred tým všetkým, čo vás čaká? Alebo túžba pohltila strach?

Keď sa sen stáva skutočnosťou, je to, ako keď lietadlo pristáva na zem. Určitému otrasu alebo nárazu sa nevyhnete. Pamätám si na svoju prvú, ešte len takú poznávaciu cestu do Azerbajdžanu, v ktorej som sa mal predstaviť biskupovi a spoznať túto misiu. Veľmi intenzívne som to prežíval, a okrem vnútornej radosti ma napĺňali aj obavy a tušenie toho, že to nebude ľahké. Podobné prežívanie som mal aj pred kňazskou či diakonskou vysviackou.

Keď sme leteli asi niekde popri Kaukaze, lietadlo vošlo do poriadnych turbulencií, niektorí zo spolucestujúcich z toho mali priam šoky. Ja som to v sebe vnímal aj akosi symbolicky v spojení so svojou životnou cestou a povolaním. Začal som sa modliť ruženec a popri obavách sa mi do srdca nasťahoval pokoj a istota.

Naša takmer kompletná zostava misionárov, chýbajú sestry Matky Terezy a domáci kňaz. Zdroj: archív J. P.

Bolo pre vás jednoduché nechať všetko za sebou a akoby začať žiť nový život v novom svete?

Nie, nebolo to jednoduché. Svoju krajinu, život na Slovensku, prírodu, ľudí mám veľmi rád a moje srdce isto bolo a aj je pripútané k tomuto kútu sveta. Ale presvedčenie, že moja cesta sa má teraz nasmerovať inde, bolo silnejšie, napriek niekedy aj bolestným rozlúčkam.

Rozlúčiť sa s mojimi knihami nebolo až také náročné, ale aj to ma škrelo, keď som na sídlisku v okolí fary, z ktorej som sa sťahoval, naplnil všetky kontajnery na papier knihami, s ktorými som sa predtým nevedel rozlúčiť. Teraz ich nikto nechcel, tak mnohé som musel vyhodiť.

Tiež slovenská príroda, Tatry a iné miesta, ktoré mám veľmi rád, sa nie ľahko nechávali. Najťažšie sa však, samozrejme, lúčilo s ľuďmi. S mnohými som mal veľmi pekné a hlboké vzťahy a rozlúčka zarezala ranu do srdca. Človek nie je robot a tieto citové väzby sú niečo úplne dobré a krásne. Ale pri rozlúčke to prináša často veľa bolesti, ktorá niekedy trvá dlho, niekedy aj celý život. Bral som to ako obetu, ktorú treba priniesť na ceste môjho povolania. Zároveň to bol aj krok k hlbšej slobode.

Avšak typ misie kňaza fidei donum je poväčšine dočasný, na niekoľko rokov; a s tým počítam, že o pár rokov budem opäť povolaný naspäť slúžiť vo svojej diecéze.

Je známe, že v Azerbajdžane je viac slovenských misionárov, takže ste neboli len tak „hodený do vody“.

Špecifickosť prítomnosti Katolíckej cirkvi v Azerbajdžane je aj v tom, že posledných viac ako dvadsať rokov je silno spojená so Slovenskom. Od roku 2000 tu pôsobí misijná komunita saleziánov, z nej bol neskôr vybraný a vysvätený aj prvý miestny katolícky biskup v novodobej cirkevnej histórii Azerbajdžanu, Slovák Vladimír Fekete.

Ako viem z rozprávania a z fotiek, bratia saleziáni pritiahli množstvo dobrovoľníkov, ktorí tu v Azerbajdžane strávili mesiace aj dlhé roky a veľmi v dobrom ovplyvnili miestnu komunitu. Asi pred piatimi rokmi pozvali saleziáni do spolupráce aj slovenské saleziánky, ktoré si tu tiež založili komunitu, a momentálne sú v nej štyri sestry Slovenky. A aj aktuálna predstavená úplne inej rehoľnej komunity, sestier Misionárok lásky, ktoré tu pôsobia už skoro pätnásť rokov, je Slovenka.

Keď som prišiel pred dvoma rokmi do Baku, býval som u bratov saleziánov, po čase som sa však mal presťahovať a spolupracovať viac s miestnym kňazom, ktorý nie je salezián. Takže teraz už nežijem toľko so Slovákmi, ale dobré vzťahy pretrvali, a tak myslím, že slovenčinu tak ľahko nezabudnem.

Je tam teda duchovných povolaní dosť? Stačí to na počet katolíkov?

Momentálne tu pôsobí päť kňazov saleziánov, dvaja diecézni kňazi, štyri sestry saleziánky a päť sestier Matky Terezy.

Keby sa to malo vyjadriť percentuálne na počet katolíkov, tak možno by niekto povedal, že sme preplnení, ale keď si uvedomíme, že sme v týchto počtoch pre celú krajinu, ktorá je rozlohou aj počtom obyvateľov podobná Česku, tak to už je iný pomer.

Ak hovoríme o potrebe nových duchovných povolaní a doplnení svojich radov, tak to vnímame ako potrebu a prioritu a modlíme sa hlavne za nové posily z radov miestnych veriacich, aby sa táto misia postupne mohla postaviť na vlastné nohy.

Čítajte tiež

Biskup Vladimír Fekete Radšej sa budem mýliť s pápežom, ako byť múdry proti nemu

Pavol Hudák

Rozhovor s apoštolským prefektom Azerbajdžanu biskupom Vladimírom Feketem o pandémii, vojne na Kaukaze a nejednote v cirkvi.

Z pozície ekonóma, ktorý má na starosti „všetko, čo príde“, pomáhate budovať štruktúru miestnej cirkvi. Po dvoch rokoch svojej misijnej činnosti viete zhodnotiť, aké zásadné kroky už sú za vami?

Áno, jedna z mojich úloh je pomáhať otcovi biskupovi pri budovaní prvotných základných cirkevných štruktúr. Momentálne pomáham aj pri spravovaní financií a majetkov a postupne pomaličky hľadáme cesty a ľudí, aby sa náš cirkevný život zosúlaďoval s cirkevnými pravidlami a zákonmi.

Po diskusiách a rozlišovaní sme pristúpili k zriadeniu novej farnosti, v ktorej ako farár pôsobí miestny kňaz, popri farnosti, ktorú spravujú saleziáni. Katolícka cirkev má synodálnu štruktúru, teda mnohé rozhodnutia treba robiť cestou poradenia sa pri stretnutí v určitej komisii alebo rade, ako je napríklad misijná rada, čo je obdoba diecéznej presbyterskej rady, v kolégiu konzultorov alebo v ekonomickej rade.

Podľa kánonického práva má naša miestna cirkev štruktúru apoštolskej prefektúry, ktorá bola zriadená Svätou stolicou pred desiatimi rokmi. Z toho vyplývajú aj určité požiadavky, ktoré treba naplniť. Istotne otváram knihu Kódexu kánonického práva oveľa častejšie, ako to bolo na Slovensku, kde na to boli vyštudovaní cirkevní právnici. Keďže nikto z nás nie je právnik, tak niekedy ideme aj cestou pokus – omyl. Ale, vďaka Bohu, máme v Rusku aj na Slovensku známych odborníkov, ktorí nám ochotne poradia alebo nás opravia.

Čo vnímate v tomto smere ako najväčšiu výzvu?

Najväčšia výzva v tejto oblasti je asi skôr vo vnútornom nastavení a pochopení, že cirkevné pravidlá nie sú len nejaká nadstavba alebo doplnok, ktorý môže alebo nemusí byť v živote cirkvi, ale je to niečo, čo potrebujeme, čo je vnútornou súčasťou života podľa evanjelia.

Veď aj Ježiš Kristus, v rámci ohlasovania Božieho kráľovstva, budoval od začiatku aj štruktúru, vyvolil si apoštolov, zveroval úlohy konkrétnym ľuďom, čo sa dnes premieta do zriadenia určitých úradov a ich obsadenia. Samozrejme, pritom nemôžeme padnúť do juridizmu, v ktorom by nejaké zadefinované pravidlo alebo zákon boli najvyššou normou. Najvyššou normou stále zostáva Láska, ktorá nie je len pravidlom, ale je to Boží Duch, čo tajomne vychádza z Božieho Srdca a premieňa ľudské srdcia.

Spolu so štruktúrou cirkvi budujete i nové tradície, cirkevnú hudbu. Čo sa vám už podarilo a na čom momentálne pracujete?

V oblasti katolíckych tradícií sme len v plienkach. Ale je naozaj zaujímavé dobrodružstvo byť pri zrode takýchto tradícií. Človek niekedy až vtedy docení význam a pocíti vďačnosť za staré cirkevné, niekedy aj zľudovené tradície, ako sú púte, pútnické miesta, spevy, keď sa ocitne v situácii úplne bez nich.

Myslím, že v tejto oblasti sa už urobilo množstvo práce; preložili sa piesne, vytvorili aj nové, máme už spevníky, modlitebníky a podobne. Samozrejme, aby to bola naozaj domáca tradícia, musí vyjsť od domácich. Až pri ich vlastnej tvorbe sa prejaví ich originalita. Zatiaľ si najviac pomáhame importom, prekladmi. Takisto v oblasti hudby veľa môžeme prebrať od iných kresťanských nekatolíckych spoločenstiev, v ktorých domáci hudobníci zložili a naspievali niektoré veľmi pekné piesne.

A čo vaša pastoračná činnosť?

Čo sa týka pastoračnej služby, bola mi zverená misia v susednom meste Sumqayit, kam dochádzam obyčajne dvakrát za týždeň. Je tam malá skupinka katolíkov, s ktorými sa stretávame, modlíme, zdieľame, pijeme čaj... Okrem toho pomáham aj v Baku v novej farnosti svätého Jána Pavla II., slúžim tam dve až tri sväté omše týždenne. Počas pandémie som začal dosť často chodiť k sestrám Matky Terezy, keďže som bol motorizovaný a bolo to tak bezpečnejšie a jednoduchšie. Tam slúžim sväté omše komunite sestier, ale chodia tam aj starkí a chorí, ktorí žijú v ich dome.

Vahid-Jozef z domu Sestier Matky Terezy, je zatiaľ jediný človek, ktorého som pokrstil uprostred pandémie na Veľkú noc 2021. Dominik z Ghany, študent, ktorý pred pár rokmi bol tiež pokrstený v Azerbajdžane, bol krstným otcom. Zdroj: archív J. P. 

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň, zvlášť v tomto obmedzenom pandemickom režime?

Každý deň je iný, nemám nejaký pravidelný kláštorný režim. Keď idem ku sestrám Matky Terezy, tak vyrážam z domu o siedmej ráno, cesta k nim je asi 15 kilometrov. Obyčajne dva alebo tri dni som strávil v práci v kancelárii kúrie, dva dni cestujem do Sumqayitu. Posledný rok som dvakrát v týždni chodieval aj na kurz azerbajdžančiny.

Keďže je pandémia, tak stretnutí s ľuďmi je menej, ľudia sa boja alebo ich odrádzajú protipandemické pravidlá. Ale nejakí prídu, zazvonia, ozvú sa, napíšu.

Mám kontakt s niektorými chudobnými, ktorým aj vďaka štedrej pomoci zo Slovenska rôznym spôsobom pomáhame, buď prídu oni, alebo cestujem za nimi. Počas pandémie sme sa snažili zostať v kontakte s našimi farníkmi pomocou streamovania svätých omší, čo som si vzal na starosť. Vytrvali sme pri tom vyše roka, až dovtedy, kým v júli úrady nepovolili náboženské zhromaždenia.

Máte nejaký voľný čas na oddych pre seba?

Áno, snažím sa vyhradiť si voľný deň v týždni v rámci lásky k sebe. Vtedy buď oddychujem, športujem, alebo keď sa dá vycestovať z Baku, rád objavujem krásy Kaukazu či iných kútov Azerbajdžanu. Pomerne často sme napríklad so sestrami organizovali nejaké výlety, takže hlavne v soboty som býval na kolesách.

Zvestovať pravdy evanjelia v moslimskom svete určite nie je jednoduché. Aký spôsob evanjelizácie v takomto prípade považujete za najefektívnejší?

Napadajú mi tri dôležité momenty, na ktoré zvlášť potrebujeme dávať dôraz pri hľadaní spôsobov evanjelizácie.

Prvým je svedectvo vlastného života; žiť svoj príbeh viery s radosťou, naplno, nie ako nejaké predstavenie pre ľudí, ale opravdivo, aj vtedy, keď som sám, keď nemám prihlásených žiadnych followerov. Neznamená to nezáujem o ľudí, ale vnútornú slobodu od toho, či som niekoho „získal“ či „obrátil“. Veľa rozmýšľam nad tým, ako prežíval Ježiš svoj život dlhé roky v skrytosti.

Druhým momentom je osobný prístup: nehľadať, neočakávať veľké davy, tešiť sa a naplno sa venovať aj jednému dvom ľuďom, ktorí prídu na stretnutie, na svätú omšu a podobne. Snívať o veľkom obrátení Azerbajdžanu môže byť veľmi pekná túžba, ale potrebujeme s pokorou rešpektovať tajomný Boží plán spásy, v ktorom rytmus a tempo evanjelizácie určuje a riadi Boží Duch. Takže neuzatvárať sa do malých skupiniek; veriť, že evanjelium je radostná zvesť celému svetu, celému národu, ale zároveň prijať našu skromnú situáciu „maličkého stáda“.

Evanjeliové obrazy malého semiačka, ktoré dokonca musí odumrieť, aby z neho vyrástlo niečo veľké, alebo kvasu, ktorý napriek tomu, že ho je málo, treba rozmiesiť do cesta, pretože len tak sa prejaví jeho sila, sú ako zrkadlo, v ktorom sa vidíme, a vzor, ktorému sa pripodobňujeme.

Základom je svedectvo vlastného života; žiť svoj príbeh viery s radosťou, naplno, nie ako nejaké predstavenie pre ľudí, ale opravdivo, aj vtedy, keď som sám, keď nemám prihlásených žiadnych followerov. Zdieľať

A aký je ten tretí dôležitý moment, na ktorý dávate dôraz pri hľadaní nových spôsobov evanjelizácie?

Tretí moment, vzhľadom na prostredie iného svetového náboženstva, v ktorom sme ponorení, nám naposledy pripomenul Svätý Otec František v encyklike Fratelli tutti o bratstve a sociálnom priateľstve. Potrebujeme sa brániť ako náboženskému súpereniu a konkurencii, tak aj náboženskému relativizmu, a pozerať na ľudí z druhých náboženstiev, u nás konkrétne na moslimov či ľudí z iných cirkví alebo cirkevných spoločenstiev, ako na skutočných bratov.

Aj keď nie vždy bratov vo viere, ale preto, že Boh, ktorého ma Ježiš učí volať Otcom, je skutočne Otcom aj pre tých, ktorí sa k nemu v tomto duchu neobracajú. Tak sa učíme stále hlbšie chápať, že cesta bratstva a sociálneho priateľstva nie je niečo, čo vyplodila aktuálna vlna globalizmu, ale je to vnútorná požiadavka evanjelia a jedna z podstatných čŕt kresťanstva.

A k evanjelizácii treba ešte pridať i informáciu, že postupne sa pracuje na prekladoch liturgických kníh a náboženskej kresťanskej literatúry. Niektorí bratia saleziáni, ale aj sestry saleziánky v tejto oblasti urobili úctyhodné množstvo práce.

Na prímestskom tábore s deťmi z chudobných rodín, ktorý organizovali sestry Matky Terezy. Zdroj: archív J. P.

Máte dojem, že kresťanstvo sa v tejto krajine uchytilo a rozširuje sa, alebo skôr upadá?

Komunita katolíkov pomaličky rastie, ale, samozrejme, nie je to masový nárast. Mnohí katolíci, ktorí boli pokrstení u nás, sa vysťahovali a žijú teraz niekde na Západe, čo je na jednej strane pekné, zvlášť keď svoju vieru nestratili, ale nám tu zas chýbajú. Treba tiež priznať, že v posledných rokoch sa zdá, že prišla určitá stagnácia alebo únava, možno opadlo to nadšenie prvých rokov, možno je to aj tým, že postupne aj misionárom pribúdajú roky.

Ale sú aj znaky nádeje, keď práve medzi domácimi sa nájdu mladí ľudia plní nadšenia žiť vieru a ochoty slúžiť. Zatiaľ ešte len čakáme na generáciu, ktorá by už vyrástla a bola formovaná v kresťanských rodinách.

Teraz v covidových časoch sa však ešte len ukáže, ako pandémia ovplyvnila našu cirkevnú dynamiku.

Cesta bratstva a sociálneho priateľstva nie je niečo, čo vyplodila aktuálna vlna globalizmu, ale je to vnútorná požiadavka evanjelia a jedna z podstatných čŕt kresťanstva.Zdieľať

Viete odhadnúť počty alebo aspoň približne v akom pomere sú katolíci voči inoveriacim?

Počty ťažko zadefinovať, zvlášť čo sa týka cudzincov, ktorí sú však kvantitou najväčšia skupina. Ak sa nemýlim, za približne dvadsať rokov novodobej postsovietskej histórie Katolíckej cirkvi v Azerbajdžane bolo pokrstených okolo štyristo katolíkov. Cudzincov je isto viac ako tisíc. Pred pandémiou chodilo v nedeľu pravidelne na sväté omše podľa mojich odhadov dokopy približne tristo ľudí. Takže sme štatisticky zanedbateľná menšina. Viac je pravoslávnych kresťanov, podľa mojich informácií tvoria asi dve percentá obyvateľstva.

Vzhľadom na túto situáciu vnímam vieru každého katolíka v Azerbajdžane tak, ako by sme ju asi mali vnímať u každého – ako zázrak a dar z neba.

Je viera týchto katolíkov živá, radostná, otvorená, alebo skôr majú veriaci tendenciu sa skrývať či žiť svoje kresťanstvo viac vnútorne?

Každý má svoj príbeh viery, ako sa dostal ku kresťanstvu, do cirkvi. Často to býva o osobnom hľadaní, ale mnohí sa dostali k viere aj viditeľnejšie nadprirodzeným spôsobom, cez nejaký sen či volanie. Je veľmi pekné byť nablízku týmto ľuďom na ich púti viery. Veľmi to inšpiruje, obohacuje a pomáha aj mne. Samozrejme, sú aj krízy, aj pády, znechutenia, aj odchody, ale aj pekné návraty. Niektorí sú viditeľne hrdí na svoju vieru a otvorene sa k nej hlásia, ale sú aj takí, ktorí sú skôr ako Nikodém, čo prišiel za Ježišom v noci.

Nechceli by ste sa už vrátiť na Slovensko? Alebo je v Azerbajdžane niečo, čo vás tam stále „drží“?

Okrem mojich túžob ma viaže aj sľub poslušnosti, takže v tejto veci neviem úplne za seba rozhodnúť. Misionár fidei donum sa spravidla posiela na tri roky a potom sa tá služba predlžuje, niekedy aj na dlhé desaťročia. Vnímam to tak, že by som rád pokračoval v tejto službe ešte tri roky, teda dokopy päť rokov vzhľadom na úlohy, ktoré mi boli zverené, aj na energiu, čas a prostriedky, ktoré bolo treba investovať do učenia sa jazyka. Tak som to aj vyjadril svojim nadriadeným a čakám na ich rozhodnutie. Zatiaľ je však sľúbené, že budem pokračovať istotne ešte rok, a potom to možno predĺžime.