Kňaz Maroš Lovič Keď som sa zaľúbil, žiarlil som na toho, v ktorého som neveril

Váš vzťah s Bohom nebol vždy priaznivý, boli chvíle, keď ste boli doslova zameraný proti Bohu a cirkvi napriek tomu, že ste prijali sviatosti. Ako túto skutočnosť zdôvodňuje?

O Bohu som mal falošnú predstavu. Hoci pochádzam z dedinky, kde takmer všetci ľudia chodili do kostola, nestretol som takých, ktorí by s Ježišom Kristom mali živý vzťah. Ako mi na nich nič neprekážalo, tak neboli pre mňa ani ničím zaujímaví.

Krátko po prvom svätom prijímaní som bol na birmovke, na ktorú som išiel s úmyslom, aby mi pán farár v budúcnosti, keď sa budem raz ženiť, nerobil problémy. Ale životný štýl kresťana ma vôbec nepriťahoval. Po birmovke som prestal chodiť do kostola a o veriacich som si vytvoril rôzne predsudky v zmysle: s takými ja nechcem mať nič.

Ak vám na veriacich ľuďoch nič neprekážalo, prečo ste ich tak radikálne odmietali? Nevzbudzovali vo vás aspoň zvedavosť, prečo, komu a v koho to vlastne veria?

Neviem zdôvodniť, pre čo konkrétne to bolo. Nevera neveriacich býva často nerozumná a nelogická. Často sami nevedia, prečo odmietajú vieru v Ježiša Krista. V mojom prípade dosť zavážilo aj to, že okruh ľudí, medzi ktorými som sa pohyboval, bol neveriaci. Nemal som veriacich priateľov. A ak sa neskôr aj nejakí našli, tak už som bol dostatočne obrnený voči ich kresťanskému presvedčeniu a skôr ja som bol tým, ktorý ich ťahal k svetskému spôsobu života.

Keďže som nechodil ani na náboženstvo, nemal som ani nijaké podnety týkajúce sa viery v Boha, nad ktorými by som rozmýšľal. Môj svet bol o tom, aby som sa zabavil. Nezamýšľal som sa nad otázkou, čo ak Boh je?

Ale veľa sa zmenilo, keď ste stretli mladú veriacu ženu. Pamätáte si ten moment, keď ste zmenili svoj postoj a spravili krok viery?

Áno, neskôr som stretol dievča, s ktorým sme sa do seba zaľúbili a začali sme spolu chodiť. Keď mi povedala, že verí v Boha, ktorého miluje viac ako mňa, dotklo sa ma to. Ale bolo to dobré dotknutie, lebo som začal žiarliť na toho, v ktorého som neveril. Vyprovokovanie pre mňa bolo hlavne to, že On je osoba. Začal som pripúšťať, že On nie je len nejaké prázdno, nejaká energia, lebo energiu sa nedá milovať. A to spustilo celý proces pýtania a hľadania.

Raz, keď som bol doma, doslova ma začali prenasledovať rôzne otázky o Bohu, o zmysle života typu: Keď Boh je, tak aký je? Čo to je za bytosť? Keď je Boh, tak prečo je potom toľko zla vo svete? A či je dostatočne silný, keď to zlo víťazí? Otázky sa vynárali samy od seba, akoby sa ich na mňa vysypalo celé vrece.

Nakoniec prevážilo niečo také, čo som ani nepredpokladal. Spravil som krok viery, o ktorom som vtedy ani nevedel, že to bol krok viery. Vtedy som povedal: „Bože, ak teda existuješ a ak ma počuješ, tak príď do môjho srdca a zmeň môj život!“

A čo sa hlavne zmenilo, ako to vnímate z perspektívy dneška?

Dnes viem, že to bola veľká Božia milosť, že som dostal silu na takéto rozhodujúce slová pozvania Boha do môjho života. Nič zvláštne som necítil ani nezažil, ale môj a priori predsudok, odmietavý postoj voči Bohu, vymizol a nahradil ho záujem o Boha a chuť debatovať práve na túto tému. Dostal som veľký hlad po poznaní Pravdy; v srdci som mal veľkú túžbu po poznaní Boha. Chcel som vedieť, kto to je a aký je. Aj sväté omše som začal vnímať a prežívať úplne inak.

Začal som si všímať ľudí, ktorí rozprávali o Bohu, nakoľko to myslia so svojou vierou vážne, teda, či ju aj žijú, praktizujú. Avšak stále som mal výhrady voči cirkvi. Mal som postoj: Boh áno, ale cirkev nie.

Kedy nastalo to smerodajné vyvrcholenie duchovného boja, ktoré vás nielen vrátilo späť do cirkvi, ale dokonca ste sa rozhodli pre kňazské povolanie?

Po roku chodenia sme sa dostali na trojdňovú duchovnú obnovu, kde som sa stretol s Ježišom Kristom ako so zmŕtvychvstalým. Tento moment by som nazval ako nový upgrade. Zažil som niečo, čo som vôbec nikdy nečakal, že je možné na tejto zemi. Vnímal som to ako dar stretnutia, ktorý bol podobný ľudskej láske. Stretnutie s Ježišom ako osobou úplne zmenilo moje vnútorné nastavenie, myslenie a postoje. Už som prijímal, že Boh miluje všetkých ľudí. Ale žeby miloval práve mňa? To som dovtedy vedel len teoreticky, lebo živý dotyk jeho lásky som dovtedy takto nepoznal.

Zažiť dnes živý dotyk lásky od osobného Ježiša Krista môže pre mnohých moderných ľudí vyznieť veľmi cudzo a zvláštne. Čo konkrétne sa v tomto momente vo vašom živote stalo, ako ste to vnímali a prežívali?

Bolo to v roku 1995 na kurze v misijnom dome v Banskej Bystrici pri téme hriechu. Vtedy som si uvedomil svoj vlastný stav a v srdci som prežil veľkú bolesť nad svojou hriešnosťou. Doslova fyzickú. Veci, ktoré som predtým nepovažoval za hriech, som zrazu začal vnímať v novom svetle.

V tom istom okamžiku som si uvedomil, že Ježiš Kristus je prítomný v miestnosti, v ktorej som bol aj ja. Otvoril som oči a naozaj som pozeral, či ho tam niekde neuvidím. Hoci som ho fyzickým zrakom nevidel, jeho prítomnosť mnou celkom prenikla.

V úžase som zostal prekvapený: „Pane Ježišu, čo Ty tu robíš, po dvetisíc rokoch na tomto mieste?“ A on akoby mi v srdci hovoril: „Ja ťa prijímam takého, aký si.“ „Ty mňa, takéhoto hriešneho miluješ?,“ čudoval som sa. On ma v mojom vnútri ubezpečoval: „Napriek tomu ťa prijímam, napriek tomu ťa milujem.“ Dojatý som padol na kolená. Bolo mi jedno, že sú tam iní mladí ľudia v mojom veku. Plakal som od šťastia a radosti z prijatia.

Stretnutie s Ježišom ako osobou úplne zmenilo moje vnútorné nastavenie, myslenie a postoje. Už som prijímal, že Boh miluje všetkých ľudí. Ale žeby miloval práve mňa?Zdieľať

Keď ste mu svoje srdce otvorili a pozvali ho dnu, ako to ovplyvnilo váš život?

V prvom rade sa zmenil môj postoj nielen k cirkvi, k viere, ale i k životu vo všeobecnosti. Nadobudol som evanjeliový postoj Ježiša Krista ku všetkému. Po tom zážitku som každému túžil rozprávať o tom, ako Ježiš Kristus zmenil môj život, že je živý, reálny, že je možné ho stretnúť i dnes, lebo je stále ten istý včera, dnes i naveky. Prirovnal by som to k zamilovanosti. Keď je človek zaľúbený, neznamená to, že je všetko dobré a že ho to uschopňuje robiť čokoľvek.

Pravda musí byť kritériom konania a nie pocit. A týmto som aj ja narobil veľa chýb. Práve vtedy, keď som sa najviac snažil ľudí priviesť k Ježišovi, som mnohých, ktorí neboli na to pripravení, odohnal. Neuvedomil som si, že človek musí byť na prijatie Pravdy v správnom nastavení, že musí byť na to vnútorne disponovaný. Dnes viem, aké je dôležité poznať správny čas.

A kedy je ten správny čas? Čo by si mali ľudia uvedomiť, ak chcú iným rozprávať o Bohu?

Je dôležité uvedomiť si nielen plynúci čas - chronos, ale i čas kairos, ktorý má každý niekde inde posunutý. Treba sa Boha pýtať, kedy o ňom ľuďom povedať, kedy nepovedať a radšej mlčať. Ako hovoril svätý Ignác z Loyoly, že vojde sa akoby dverami toho človeka, ktoré má otvorené, teda, čím on sám žije, čo má rád, o čom chce on hovoriť. A potom sa ide trošku hlbšie, k zmyslu života, ku Kristovi.

Teda aj táto cesta má svoje stupne a stretnutie s Kristom môže u každého nastať úplne inak a inokedy. Je to ako skúsenosť lásky, ktorá je u každého iná. My ako živé bytosti sa môžeme zaľúbiť ako do druhého človeka, tak i do Boha, pretože sme bytosti capax Dei, teda schopní Boha.

Aký argumentačný dôkaz o Pravde je v takomto prípade ten najsilnejší?

To je záležitosť predsudkov, ktoré majú ako neveriaci, tak i veriaci. Často chceme počuť to, čo nám pasuje, než názor iných, ktorí tvrdia niečo iné. A potom je to tiež otázka zrelosti, či vieme počúvať aj argumenty, s ktorými nesúhlasíme a všímame si nielen postoje, ale i spôsob argumentácie. Teda, že sme vôbec schopní konštruktívneho dialógu.

Ja som si tým tiež prešiel, keď som po stretnutí s Kristom videl len to svoje, nepripúšťal som iný postoj. Ak ho niekto mal, bojoval som proti tomu.

Neveriaci si častokrát myslia, že sú so svojimi argumentmi na koni, ale v skutočnosti ich nemajú. Čože je to za argument, napríklad viera v seba? To nie je argument. To je nezrelosť, kedy človek ešte nepozná svoje limity, hranice a pády. Alebo viera v niečo, čo vidí? Veď aj to pominie, stratí sa.

Dnes sme toho svedkami - hurikány, záplavy, ktoré zmietnu celú dedinu. Alebo príde úplne maličký vírus, ktorý ani očami nevidíme a všetkých nás pokorí, zastaví. Treba pripustiť ľudskú krehkosť. Všetci potrebujeme veriť a každý v niečo verí, ale otázka je, v čo verí.

Na základe svojich skúseností a nových vedomostí ste prešli na iný, efektívnejší aj zaujímavejší spôsob evanjelizácie...

Dnes, keď komunikujem s neveriacimi, ale i s veriacimi, zvyknem sa spýtať: „Veríš v lásku? A v akú lásku veríš? Je to pre teba len nejaká emócia alebo vášeň? Alebo je to pre teba len nejaká voľba? Čo to je pre teba? Ja verím v lásku, ktorá je osobou, ktorá má konkrétnu tvár a konkrétne meno. A volá sa Ježiš Kristus.“

Táto láska v našom živote tiež môže nadobudnúť tvár konkrétnej bytosti. Napríklad pre mňa to bola tvár toho môjho dievčaťa. Pre rodičov to môže byť láska k dieťaťu, a preto ho oslovia: „Láska naša.“ Teda je to konkrétna bytosť. A Boh ako Najsvätejšia Trojica je tiež spoločenstvom osôb.

Najúžasnejšie zistenie, ktoré som neskôr zistil, je, že Boh ma má vo svojom srdci. Ale to som zistil až ako kňaz, keď som v Ríme študoval manželstvo a rodinu na Inštitúte Jána Pavla II. Až tam som dostal akoby kľúč na interpretáciu ľudskej skúsenosti a toho, čo vlastne žijem.

Čo sa stalo, že napokon k žiadnej svadbe s vašou priateľkou nedošlo?

Napriek tomu, že sme obaja vedeli, že keď svadba, tak sme jeden pre druhého ten pravý a jediný, počas štúdia na vysokej škole sme postupne spoznali, že nielen my máme plány, ale aj Boh má plán pre náš život. Vedeli sme, že to je to najlepšie pre nás, a tak sme jeho plán začali hľadať. Boh nám ho dal spoznať cez našu túžbu po šťastí.

Na stretnutí mladých v Medžugorí v roku 1999, ktorého témou bolo práve rozlišovanie, povolanie pre manželstvo alebo pre zasvätený život, sme odpovedali na Božie pozvanie svoje „áno“ pre zasvätený život, obidvaja nezávisle jeden na druhom.

Zažili ste minimálne dve veľké lásky – lásku ženy a lásku Boha, teda lásku ľudskú a lásku božskú. V čom sú tieto dve lásky rovnaké, podobné a v čom sú rozdielne?

Božská láska sa s ľudskou nedá porovnať. Čo sa týka kvality i kvantity je neporovnateľne väčšia, silnejšia, všetko mení a uzdravuje. Neskôr, keď som ako kňaz študoval teológiu tela od Jána Pavla II., som pochopil, že Boh sa nám zjavuje aj v skúsenosti ľudskej lásky, kde on má svoje miesto.

Naša ľudská láska potrebuje byť akoby pokrstená Božou láskou, aby bola uzdravená, pozdvihnutá, oslávená. A to práve vďaka Bohu samému, ktorý je jej prameňom, jej zdrojom, počiatkom i cieľom. Čiže je dôležité, aby sme znova išli k prameňu, kde sme dostali dar ľudskej lásky. Ján Pavol II. povedal, že už ako mladý kňaz sa naučil milovať ľudskú lásku. A s týmto presvedčením som sa aj sám stotožnil.

Mnohí zasvätení svojím štúdiom a vedomosťami tiež môžu nadobudnúť to isté presvedčenie, ale čo ak nemajú vyriešenú otázku ľudskej lásky?

Ktokoľvek, kto sa zasvätí Bohu - kňazi, rehoľníci, rehoľníčky -, aby mu slúžili s nerozdeleným srdcom a cez neho milovali všetkých ostatných, pokiaľ nemajú „vyriešenú“ otázku ľudskej lásky, nebudú zrelí. V tom prípade nebudú vedieť milovať v pravom zmysle slova.

My by sme mali vo svojom tele zjavovať až prorocký rozmer, ako hovorí Božie slovo: v nebi sa už neženia ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi. My, ktorí sme povedali Bohu totálne „áno“ v panenstve pre neho, potrebujeme pozerať na sviatostné manželstvo, ktoré nám ukazuje na to, čo my máme žiť vo vzťahu s Bohom, čiže jednotu ducha, duše i tela, keďže prijímame Kristovo telo. A to je práve ten najsilnejší rozmer, ktorý je v Katolíckej cirkvi, že Krista prijímame v tele a nielen duchovne.

A na druhej strane zas my sme pre manželov znakom toho, že ich láska nie je ich cieľ, ale je to povolanie, ktoré smeruje ešte ďalej v službe iným. Teda sviatosť manželstva i sviatosť kňazstva je v otvorenosti pre druhých.

Na stretnutí mladých v Medžugorí v roku 1999, ktorého témou bolo práve rozlišovanie, povolanie pre manželstvo alebo pre zasvätený život, sme odpovedali na Božie pozvanie svoje „áno“ pre zasvätený život, obidvaja nezávisle jeden na druhom.Zdieľať

Spomenuli ste, že Boh sa zjavuje v ľudskej láske. Akým spôsobom?

Boh nás stvoril ako bytosti, ktoré majú ontologickú zraniteľnosť, čo znamená, že sa nás dotýka realita, svet, svet osôb. Keď pri stretnutí muža so ženou prebehne vzájomná iskra, uvedomia si, že tá druhá osoba naplnila ich srdce. A táto prítomnosť milujúcej osoby v nich, to je ten dar lásky od Boha, ktorý dostali.

V takýchto prípadoch si môžeme uvedomiť aj odpoveď na otázku, prečo Boh stvoril mužov a ženy ako sexuálne bytosti, prečo nás nestvoril ako anjelov alebo prečo nás nestvoril ako len mužov alebo ako len ženy, alebo ako nejaké obojpohlavné bytosti. Základ je v tom, že Boh stvoril muža a ženu na svoju podobu. A preto len v rozdielnosti muža a ženy sa zjavuje spoločenstvo otvorené pre plodnosť, plodnosť lásky. A to nielen v biologickom slova zmysle, ale aj v osobnom, v stávaní sa otcom a matkou.

V našom tele spoznáme, že máme byť darom pre inú ľudskú bytosť, ktorá je rozdielna od nás, a to je ten snubný rozmer v tele.

To platí aj o zasvätených, ktorí už tu na zemi sa chcú darovať v tele tomu, od ktorého dostali ten dar, teda Bohu samému. Žitie tejto intimity, spoločenstva, jednoty predchádza službe. Keby nebolo jednoty, spoločenstva s Bohom, tak by nebola ani žiadna plodnosť a služba, čoho sme svedkami aj dnes, či sa to týka zasvätených alebo manželských dvojíc. Kde neprežívajú zjavné spoločenstvo, tam je skôr únik do sveta práce, výkonu, kedy si ľudia potrebujú buď niečo dokázať, alebo doslova ujsť či zakryť tú prázdnotu, ktorá je v nich.

V láske, nielen medzi ľuďmi, ale i voči Bohu, býva obdobie, keď človek cíti suchoty, ktoré opisovali i mnohí svätci, ako napríklad svätá Terézia z Lisieux, svätý Ján z Kríža a mnohí ďalší. Ako je možné žiť plnosť lásky vo vzťahu, či už v manželstve alebo s Bohom, ktorú ste práve opísali, keď človek nie je schopný vnímať jej prítomnosť vo svojom živote?

V prvom rade si treba objasniť, čo to znamená milovať. Milovať znamená chcieť dobro pre milovaného. Môžeme to rozdeliť do štyroch bodov:

1. Chcem nejaké dobro, ktorým je tá druhá bytosť. To je láska eros. Chcem teba, lebo mi je s tebou dobre.

2. Chcem aj nejaké dobrá, ktoré ty máš, čo môže byť dobro spojené s telom, teda sexualitou, alebo je to spojené so ženskosťou, mužskosťou, alebo sú to kvality osoby, rozumu a vôle či uvedomenie si nesmrteľnosti a toho, že táto osoba je Bohom milovaná.  

3. Láska Agapé znamená, že chcem dobro pre milovanú osobu. Láska sa prejavuje vždy prostredníctvom nejakých dobier, konkrétnych skutkov.

4. Alebo pre ňu chcem dobro, ktorým som ja sám. Teda tá druhá milujúca osoba nechce len, aby som pre ňu niečo spravil, ale aby som v tom bol prítomný ja sám, aby som sa ja v tom daroval. Čiže chce mňa samého. A my, čo máme vzťah s Bohom, chceme dať milovanej osobe ešte viac, aj „modré z neba“, čo je Boh sám. Chceme jej dať Boha samého, lebo on je to najväčšie dobro.

A tu sa dostávame k bodu tej prázdnoty či temnej noci, ktorú opisuje svätý Ján z Kríža. Často milujeme druhého len pre tie dobrá, ktoré vlastní. Čiže to dievča sa mi páči, je mi s ňou fajn, cítim sa pri nej dobre. Veľa mladých, ale i manželov, zostáva len pri tomto, že sa „cítia s tým druhým dobre“, a keď sa už s ním dobre necítia, tak idú hľadať iného, pri ktorom sa budú cítiť lepšie.

To isté mnohí prežívajú aj vo vzťahu k Bohu. Napríklad, idú na nejaké chvály, kde môžu zažiť blízkosť, dotyk, uzdravenie či oslobodenie Boha, čiže majú nejaké dobrá, pre ktoré Boha chcú. Keď tieto dobrá nezažívajú, odchádzajú od Boha, pretože „nič z neho nemajú“, majú prázdnoty, suchoty v modlitbe, keď čítajú Sväté písmo, nič im to nehovorí, keď idú do kostola, je to pre nich hrozná nuda. Ale to je vlastne len nezrelosť a povrchnosť k tomu, k čomu to má viesť.

A k čomu to má viesť?

Prítomnosť milujúceho človeka alebo Boha nás má viesť k tomu, aby sme sa naučili milovať, ako Boh nás miluje. A Boh nás nemiluje preto, čo robíme, akí sme, ako vyzeráme, ale miluje nás pre nás samých. A od nás chce, aby sme aj my takto milovali jeho a iných. Teda, aby sme ho nemilovali len pre tie dobrá, ktoré nám dáva, ale pre neho samého, aby sme povedali ako mystici, ktorí prežívali temnú noc: „Dios basta!“ Boh stačí!

Aby to aj manželia povedali jeden druhému: „Ty sám mi stačíš.“ Aj keď teraz nezažívam od teba nejaké konkrétne dobrá. Časom sa môžu niektoré dobrá vytratiť; človek prestane byť pre toho druhého príťažlivý, či už fyzicky alebo charakterom. Ale milovať znamená milovať toho druhého i napriek tomu všetkému. Treba si uvedomiť a často hovoriť: „Dostal som ťa ako dar, ty si moje šťastie. Ja môžem byť šťastný len vďaka tebe. Len keď ty budeš šťastná.“ A toto má viesť aj k láske a viere v Boha.

Ako to je v duchovnom živote?

V duchovnom živote to cirkevní otcovia delia na tri etapy. Prvá je cesta osvietenia. To je to zamilovanie sa, aj do ľudskej bytosti. Druhá je cesta očisťovania. To je tá kríza, ktorá je dôsledkom toho, keď si človek namiesto vzťahu vytvára náboženstvo, lebo Boha miluje pre nejaké zištné veci, ktoré od neho dostal, ale nie pre neho samého. Aj keď, pokiaľ budeme žiť na zemi, stále budeme Boha milovať aj trošku zištne, kvôli nejakému dobru, ale napriek tomu má táto cesta očisťovania viesť k totálnemu daru seba samého. Lebo aj Boh sa nám celý dáva. Je to cesta očisťovania našich túžob či uzdravenia našich túžob, aby sme túžili správne. Aby sme túžili len po ňom.

Toto vedie k tretej etape zjednotenia, kedy sa s Bohom spojíme a vytvoríme jednotu. A to platí ako vo sviatostnom manželstve, tak aj v iných sviatostiach, ešte akoby pod závojom viery, ale už tu zakúšame závdavok toho, čo nás čaká v nebi.