„La douceur de vivre“ | Nachádzanie útechy so sv. Teréziou z Lisieux

Michael Novak pravidelne rozprával niekoľko vtipov. Jeden z nich bol: „Pesimista hovorí: ,Už to nemôže byť horšie.‘ Optimista nato: ,Ale áno, môže!‘“

Iný bol: „Vo fungujúcom manželstve má posledné slovo manžel. A ním je: ,Áno, drahá.‘“

Od Novaka som sa naučil (alebo aspoň naučil obdivovať) určitú rovnováhu a vyváženosť. Áno, a jej súčasťou bol zmysel pre humor, ktorý je vždy poruke a hľadí s odstupom aj na vážne problémy.

Spomenul som si naňho nedávno, keď som si opäť čítal Príbeh mojej duše od sv. Terézie z Lisieux. Novak bol presvedčený, že cestu veľkej „katolíckej renesancii“ v myslení a literatúre prvej polovice 20. storočia pripravilo prekvapivo rýchle šírenie sa úcty k sv. Terézii po celej Európe. (Ak o tom chcete vedieť viac, najlepším vodcom vám bude A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century od Roberta Royala.) Novak vnímal 20. storočie s jeho krízami tak, že ho v cirkvi ohraničoval oblúk medzi učením „Malého kvietka“ na jeho začiatku a učením pápeža Jána Pavla II. na jeho konci.

Nikdy som nerozumel, prečo tak kládol dôraz na sv. Teréziu. Nebol oveľa dôležitejší pápež Lev XIII. so svojimi veľkými encyklikami o sociálnych otázkach a svojím propagovaním sv. Tomáša Akvinského ako lieku na pomýlené moderné trendy? No teraz, keď opäť čítam sv. Teréziu, sa mi zdá, že chápem, čo chcel povedať.

Knihu konečne čítam po francúzsky, čo odporúčam každému, kto to dokáže. Nachádzam v nej vnútorný život dieťaťa, ktorý uchováva a zväčšuje Duch Svätý, vyjadrený s mimoriadne jemným citom a s takmer klasickou zdržanlivosťou, slohom, ktorý sa starostlivými formuláciami a hutnosťou podobá na veľkú poéziu. To isté vidím aj u svojich detí, podobne ako to v kresťanskom rodinnom živote videli aj iní.

Trávenie času so sv. Teréziou sa javí ako ohromná útecha, lebo tak úžasne ukazuje pravdu evanjelia. Odovzdáva tiež nebeskú radosť, lebo má srdce zamerané na nebo. A myslím, že v tejto radosti, v tomto odpočinku v Pánovi so sv. Teréziou, v tomto spočinutí v rodinnom živote v Božej domácnosti som začal chápať, čo mal Novak na mysli.

Povedal by som to takto – uprostred kríz potrebujeme útechy a Boh nám ich dal. Preto by sme ich nemali zavrhovať. Práveže by sme mali po nich túžiť a zaoberať sa nimi.

Napríklad o útechách – obvykle je nimi to, keď je niekto s nami uprostred žiaľov a prejavuje súcit. Možno ste počuli, že kresťania „by nemali hľadať útechy“. Podľa mňa tento múdry výrok znamená to, že by sme si nemali robiť z pocitov vnútornej radosti normu duchovných úkonov, napríklad modliť sa iba vtedy, keď sa z toho cítime dobre. Znamená to aj, že by sme sa mali vyhýbať zámernému pestovaniu týchto radostí, keď sa napríklad budeme snažiť seba samých utešiť, obracať sa na seba alebo sa ľutovať.

Predsa však by sme sa mali snažiť o Božie útechy a uznávať, že ich potrebujeme. Napokon, Duch Svätý sa nazýva aj Tešiteľ. „Tešiteľ si najlepší, ó, hosť duše najsladší, ty sladké občerstvenie.“ Pápež Benedikt vo svojej úžasnej encyklike Deus caritas est o láske (dnes aktuálnejšej než kedykoľvek predtým) učil, že skôr než budú kresťania slúžiť iným, potrebujú si naplniť dušu: „Prišiel okamih, aby sme potvrdili dôležitosť modlitby vzhľadom na aktivizmus a hroziaci sekularizmus mnohých kresťanov zaangažovaných do charitatívnych prác. Iste, kresťan, ktorý sa modlí, si nemyslí, že tým zmení Božie plány alebo napraví, čo Boh predvídal. Skôr hľadá stretnutie s Otcom Ježiša Krista, prosiac ho, aby on bol vďaka posile svojho Ducha prítomný v ňom a v jeho činnosti.“ (ods. 37)

Nedávno som narazil na knihu Útechy katolicizmu vydanú v roku 1954. Jej kapitoly zhruba zodpovedajú hlavným bodom katechizmu – Boh, Ježiš Kristus, Cirkev, spoločenstvo svätých, život v milosti, viera, sviatosti, modlitba, Mária, dary Ducha, kríž, večný život. Pod každou z týchto hlavičiek je úryvok na stranu či odsek z duchovných autorov vrátane veľkých svätcov z minulosti (sv. Alfonza z Liguori, sv. Augustína) a veľkých teológov (kardinála Newmana, p. Josepha Scheebena), ale aj, predovšetkým a vo väčšine, mnohých kňazov, ktorí boli uznávanými a milovanými učiteľmi vo svojej dobe, p. Josepha Rickabyho, p. Vincenta McNabba, p. Edwarda F. Garesché, p. Antonina Sertillangesa, p. Cuthberta, p. Lea Trese, Msgr. Knoxa.

Keď som objavil túto knihu, moje úvahy sa odvíjali nasledujúcim smerom:

— Ach, áno, spomínam si, že ma ako čerstvého konvertitu realita toľkej katolíckej pravdy bez prímesi omylu (ktorému som v protestantizme nedokázal uniknúť) napĺňala veľkou radosťou. Bolo to ako objaviť oázu vo vyprahnutej zemi.

— Katolíci však vo všeobecnosti už takéto veci nečítajú, ale akoby boli zaujatí hádkami na internete o pápežovi, sexuálnych škandáloch, víruse atď. Potom sú z toho zatrpknutí a mnohí z toho máme nepríťažlivú osobnosť.

— Je nesprávne, že nás od tohto druhu literatúry odrezali zlé interpretácie Druhého vatikánskeho koncilu. V 60. rokoch 20. storočia by sa Útechy katolicizmu určite odmietli ako „predkoncilové“. No príspevky do tejto knihy sú dnes rovnako pravdivé, ako boli v roku 1954.

— Prečo je dnes tak málo kňazov, ktorí by boli podobne verejne viditeľní a mali podobný verejný význam? Sú takí (nebudem ich menovať), ale sa zdá, že cirkev ako inštitúcia nie je schopná na nich upozorniť.

— Obávam sa, že sme radšej rozčúlení než utešení.

Tieto útechy však potrebujeme. „Bože, ty si svetlom Ducha Svätého poučil srdcia veriacich, daj, aby nám Duch Svätý dal pravú múdrosť a vždy sme sa tešili z jeho útechy.“

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho uznávaná kniha o Evanjeliu podľa Marka je The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra). V predaji je aj jeho nová kniha Mary's Voice in the Gospel of John: A New Translation with Commentary (Máriin hlas v Jánovom evanjeliu: nový preklad a komentár).

Originál článku v angličtine si môžete prečítať TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.