Ararat Arméni hľadia s túžbou na „Otcov vrch“, bádatelia šípia pri ňom Noemovu archu

Arméni nazývajú Ararat „Otcov vrch“. Od genocídy v rokoch 1915 – 1916, ktorej padlo za obeť 1,5 milióna Arménov v Osmanskej ríši, a od sovietsko-tureckej zmluvy o hranici v roku 1921 však Ararat leží v Turecku. Napriek tomu tento mohutný vrch možno vidieť takmer z každého miesta v Arménsku, najlepšie v hlavnom meste Jerevan.

Ako tichý svedok Ararat pripomína Arménom ich stratenú pravlasť v oblasti, ktorá sa dnes označuje ako Východná Anatólia, no až do genocídy sa volala Západné Arménsko. To je dôvod, prečo každý Armén hľadí s túžbou na Otcov vrch a ďalej sa rozprávajú smutné príbehy obetí genocídy, ktoré svätorečila Arménska pravoslávna cirkev.

V mýte o vrchu Ararat sa miešajú pre Arménov genocída a potopa, násilie a útlak cudzích dobyvateľov. No vrch Ararat je zároveň aj symbolom odpúšťania, pretože Pán prostredníctvom archy ušetril a dokonca požehnal jej staviteľa Noema a svoje stvorenie. Vrch Ararat sa tak po rajskej záhrade stal akoby druhým miestom stvorenia.

Prvý výstup na vrchol v roku 1829

Od prvého historicky doloženého výstupu na vrchol Veľkého Araratu v roku 1829 malou expedíciou, ktorú viedol Friedrich Parrot, vtedajší rektor Univerzity Dorpat (dnes Tartu, Estónsko), sa opakovane vyskytovali údajné indície pre biblicky doložené pristátie Noemovej archy na Ararate.

V roku 1876 vystúpil na Ararat britský právnik a politik James Bryce a v nadmorskej výške asi 4 000 metrov, cca 600 metrov nad hranicou stromov, našiel kus ručne opracovaného dreva, ktoré bolo dlhé 1,2 metra. Veril, že tento kus je z archy.

Neskôr mnohí videli v satelitnými fotografiami doloženej skalnej formácii, ktorej tvar pripomínal trup lode, odkaz na skamenenú Noemovu archu, aj keď to bol len hravý rozmar prírody.

Podľa názoru väčšiny teológov je zmienka o vrchu Ararat v Starom zákone v súvislosti s Noemovou archou spôsobená chybou prekladu, pretože meno Ararat má rovnaký koreň ako starý názov Mezopotámie, Urartu. Archa teda mohla uviaznuť aj niekde v Mezopotámii. Napriek tomu tieto nálezy do dnešného dňa dokázali zmeniť len ​​málo pri mýte o vrchu Ararat.

Tmavý obdĺžnik pod ľadom

K mýtu o Ararate najsilnejšie prispel Talian Angelo Palego z Novary, ktorý zomrel 15. augusta v tomto roku. Palego vystúpil na vrch 22-krát a ešte aj v tomto roku, vo veku 86 rokov, chcel opäť vystúpiť na Ararat. Už sa nachádzal v Turecku, v Dogubeyazite, jednom zo základných táborov pre výstup na Ararat, keď utrpel infarkt.

V roku 2001 v parížskom Montmartre predstavil výsledky svojho 17-ročného hľadania Noemovej archy na vrchu Ararat. Vtedy prvýkrát ukázal údajné fotografie archy. Palego tvrdil, že pod obrovským ľadovcom našiel pozostatky biblickej archy, na fotografiách bolo vidieť obrovský tmavý obdĺžnik pod ľadom.

Ako Heinrich Schliemann

Inžinier Palego sa v roku 1984 vzdal svojej profesie, aby sa úplne venoval hľadaniu Noemovej archy. Tak ako sa Heinrich Schliemann nechal viesť Iliadou pri svojom hľadaní Tróje, Palego sa nechal viesť knihou Genezis. Veta, že Noe videl cez malé okno svojej archy vrcholy dvoch vrchov, ho inšpirovala k hľadaniu dvoch vrcholov Araratu.

Horský systém veľkého (5 165 metrov) a malého (3 195 metrov) Araratu, ktoré sú od seba vzdialené 11 kilometrov, je jediný v regióne s dvoma vrcholmi. Aby mohol Noe vidieť oba vrcholy súčasne, musel sa nachádzať v určitej výške a na určitom mieste pohoria, to Palego vypočítal geometricky.

Na tomto mieste podľa výskumníka spočívali pozostatky archy nepoškodene pod ľadom od biblických čias, až kým v roku 1840 nezasiahlo Ararat zemetrasenie, ktoré roztrhlo archu na dve nerovnaké časti a rozptýlilo rôznymi smermi. 56-metrový kus spadol do rokliny Achora, zatiaľ čo druhý, 100-metrový skĺzol do večného ľadu údolia vo výške 4 300 metrov nad morom.

Expedície na Ararat

Arménska akadémia vied udelila Palegovi v roku 2001 titul čestného člena a Jerevanské úrady z neho urobili čestného občana arménskeho hlavného mesta a pomenovali po ňom jednu ulicu. V predvečer 1700. výročia kresťanstva v Arménsku v roku 2001 mali jeho objavy osobitný význam pre krajinu, lebo v roku 1915, keď ešte Arméni žili pri Ararate, sami už objavili na tom istom mieste údajné pozostatky archy.

Preto v roku 1916 ruský cár Mikuláš II., do ktorého ríše v tom čase Ararat patril, vyslal napriek prvej svetovej vojne dve expedície na preskúmanie historickosti. V roku 1917 po stiahnutí ruských vojsk z tejto oblasti boli však Arméni vyhnaní alebo zavraždení osmanskými jednotkami.

Od roku 1921 Ararat patrí k Turecku na základe turecko-sovietskej zmluvy o hranici.

Pápež František a katolikos Arménskej apoštolskej cirkvi Karekin II. vypúšťajú holubicu smerom na Ararat počas návštevy kláštora Chor Virap 26. júna 2016. Foto – TASR/AP

Vášni obetoval všetko

O to radostnejší boli Arméni v roku 1989 z Palegových objavov, ktoré sa zhodovali s ich objavmi z roku 1915. Palego nadviazal na starobylú tradíciu, veď to bol Talian Marco Polo, ktorý ako prvý šíril správu o vrchu Ararat v Európe v 13. storočí.

V 16. storočí to bol maliar Michelangelo, kto ako prvý namaľoval Noemovu archu v Sixtínskej kaplnke. Svojej vášni Palego obetoval všetko a viackrát riskoval svoj život; raz ho dokonca uniesli kurdskí banditi, ktorí za neho požadovali výkupné. Svoje expedície a objavy zdokumentoval vo viacerých publikáciách.

V marci sa vrátil k svahu vrchu, aby vstúpil do archy s digitálnymi fotoaparátmi, a natočil všetko, aby rozptýlil podľa jeho názoru neoprávnený skepticizmus voči tomu, čo nazval svojou poslednou expedíciou. „Bude to najväčší archeologický objav v histórii,“ povedal pred marcovým odchodom pre talianske noviny.

Krvavo potlačené povstania

Región okolo vrchu Ararat, v ktorom sa Kurdi presťahovali do arménskych dedín opustených po genocíde, patril k prvým regiónom v modernom Turecku, v ktorom sa Kurdi od roku 1923 postavili proti Ataturkovmu Turecku.

Do roku 1930 došlo k trom povstaniam a raz bola na krátky čas dokonca vyhlásená kurdská „Republika Ararat“, ktorú turecká armáda krvavo potlačila. Niektoré pokusy o povstanie podporili dokonca Arméni zo sovietskej strany hranice. To viedlo k tomu, že medzičasom arménsku genocídu uznávajú zástupcovia kurdského ľudu, no nie Turecko.

Ararat zohral dôležitú úlohu aj pri poslednom kurdskom povstaní v Turecku, vedenom od roku 1984. V rokoch 1993 až 2001 bol tento vrch uzavretý pre horolezcov. Od roku 2001 turecké úrady opäť povoľujú cudzincom výstup na Ararat za určitých podmienok a iba s vízom.

Veriaci nepotrebujú dôkazy

Francúzsky archeológ André Parrot vo svojej knihe Potopa a Noemova archa z roku 1953 napísal, že Noemova archa, podobne ako rajská záhrada, je ako mýtus neustále hľadaná a nachádzaná. Veriaci však nepotrebujú dôkazy a skeptikov nedokáže presvedčiť ani tisíc dôkazov.

Vrch Ararat zdobil už erb sovietskej republiky Arménsko. Keď sa na to raz posťažoval turecký prezident a povedal, že vrch je v rámci Turecka, vtedajší sovietsky minister zahraničných vecí Gromyko odpovedal, že nikto sa nesťažuje na to, že Mesiac zdobí tureckú vlajku, hoci Mesiac neleží v Turecku.

Angela Palega, ktorý patril do náboženskej spoločnosti Svedkov Jehovových, ktorá je dnes v Rusku, ochrannej mocnosti Arménska, zakázaná, pochovali na jeho želanie pri úpätí vrchu Ararat.

Pôvodne publikované v konzervatívnom dvojtýždenníku Die Tagespost. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.