Spisovateľ Anton Lauček Život misionára Vendelína Javorku nestačí poznať, treba sa ním nechať zasiahnuť

V piatok si v centre dolného Liptova pripomenú jedného z najvýznamnejších slovenských misionárov, jezuitu Vendelína Javorku, ktorý sa pričinil o vybudovanie Pápežského ruského kolégia v Ríme a bol jeho prvým rektorom.

Program sa začne konferenciou na Katolíckej univerzite v Ružomberku, počas ktorej predstavia publikáciu Vendelín Javorka – jezuitský kňaz, misionár a mučeník za jednotu kresťanov. Nasledovať bude svätá omša v Kostole Ružencovej Panny Márie v Černovej, odkiaľ Javorka pochádzal, a požehnanie nového pamätníka.

Program vyvrcholí literárno-dramatickým pásmom Páter, ktorý objal kríž zostaveným podľa divadelnej hry Antona Laučeka Páter Vendelín. Predstavia ho černovskí ochotníci. 

So spisovateľom a vysokoškolským pedagógom Antonom Laučekom, ktorý je aj autorom románovej novely Päť dní Vendelína Michajloviča, sme sa rozprávali o osobnosti Vendelína Javorku, ale aj o neúcte k vlastnej histórii.    

V uplynulých rokoch ste beletristicky spracovali životopisy viacerých historických osobností z prostredia cirkvi. Po románe o živote spišského biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý vyšiel pod názvom Anjelom svojim prikážem o tebe a novele Andrej o mladosti Andreja Hlinku ste prednedávnom vydali románovú novelu Päť dní Vendelína Michajloviča o živote jezuitu a misionára Vendelína Javorku. Prečo ste si vybrali práve tieto osobnosti?

Román o biskupovi Vojtaššákovi bol napísaný na popud už zosnulého generálneho vikára Spišskej diecézy Jána Zentka. Keď som mu pri jednej príležitosti spomenul, že sa chcem pustiť do literárneho spracovania života Andreja Hlinku, nadhodil, či by nebolo dobré napísať prózu najprv o Vojtaššákovi. Generálny vikár mi vtedy veľmi pomohol – týkalo sa to zbierania materiálu, spoznávania miest Vojtaššákovho pôsobenia, stretávania sa s ľuďmi... Román som napísal počas študijného pobytu v Eichstätte v roku 1999, odvtedy už vyšiel deväťkrát.

Za akých okolností neskôr vznikla novela o Hlinkovej mladosti?

Môj pôvodný zámer bol úplne iný. Bol rok 2007, blížilo sa sté výročie černovskej tragédie a Ružomberok chystal veľké spomienkové podujatie. Vyzvali ma, nech sa zapojím. Podľa programu sa rátalo aj s predstavením prvého románu o Andrejovi Hlinkovi. Dopísaný rukopis mal okolo tristo strán, no podľa svojho zvyku som si nechal pár dní na takzvaný odstup od textu. Po novom prečítaní si vravím, nie, je to celé príliš zamerané na Hlinkovu politickú činnosť, nepáčilo sa mi to, tak všetky papiere skončili v peci.

Mrzelo ma, že záväzok nesplním, a vtedy mi napadlo, že treba tému uchopiť ináč a zamerať sa na najmenej známe obdobie Hlinkovho života – na jeho detstvo. No po takej tortúre spojenej s písaním, a odrazu márnym, si treba vyčistiť hlavu, potrebujete zmeniť prostredie. Ešte v ten večer ma lietadlo priviezlo na Slnečné pobrežie do Bulharska. More som ani poriadne nevidel, písalo sa do druhej-tretej rána. Chytilo ma niečo, nejaký ošiaľ, ale po desiatich dňoch bola historická novela okrem poslednej, záverečnej strany hotová.

Novela Andrej je, možno aj vďaka okolnostiam, poznačená magickým realizmom – Hlinkova matka uvidela v zrkadle smrť a do roka umrela. Syn, keďže tesne pred vysviackou mali kandidáti prísne exercície, nemohol ísť ani matke na pohreb. Čiže aj o tom to je...

Aj o pátrovi Javorkovi ste písali na základe impulzu zvonku?

Áno, asi pred troma rokmi ma oslovil jezuita Ladislav Csontos s tým, že sa uvažuje o otvorení procesu blahorečenia pátra Javorku a bolo by dobré, keby sa jeho osobnosť dostala do širšieho povedomia. Najprv som sa bránil, v Černovej už jeho rodina nežije a skoro nič o ňom neviem. Pán profesor, aby ma povzbudil, a predsa len nakriatol, poslal mi dielko Constantina Simona Ruská odysea Vendelína Javorku. Ide o dokumentárny text s mnohými podrobnosťami z pátrovho života, spomínajú sa mená, okolnosti, miesta. Zaujal ma.

Trvalo pol roka, kým som napísal štvordejstvovú divadelnú hru. Mali ju nacvičovať ochotníci v Černovej, no keďže prišla pandémia, nastali problémy. Tak skúsili podľa hry zrealizovať aspoň literárno-dramatické pásmo. Divadelná hra mi potom poslúžila, aby som sa od nej odrazil, a tak vznikla románová novela Päť dní Vendelína Michajloviča – tak Javorku, keďže jeho otec bol Michal, volali v sovietskom koncentráku.

Opýtam sa trochu provokačne – načo popri biografiách potrebujeme aj literárne spracovania životov historických osobností?

Všetci osvietení pápeži či svetskí vladári si boli vedomí toho, že pomocou umenia možno zasiahnuť každého človeka. Preto oslovovali umelcov a podporovali ich tvorbu. Maritainov výrok „Každá krása má snahu spojiť nás s Bohom“ platí v dnešnej pretechnizovanej dobe, keď umenie takmer úplne vymizlo zo spoločenského života, desaťnásobne.

Životy hodnotných historických osobnosti, akou bol nesporne aj Javorka, treba nielen poznať, ale nechať sa nimi aj zasiahnuť. A k tomu nám môže pomôcť práve beletria. Práve kniha, ak je dobre napísaná a zaujme aj obyčajného čitateľa, spraví v tomto smere veľmi veľa.

Spisovateľ Anton Lauček. Foto – Marek Hasák

Už samotný nadpis Päť dní Vendelína Michajloviča naznačuje, že kniha je rozdelená do piatich kapitol. Prečo ste sa rozhodli práve pre takéto členenie a čo má odrážať?

Názov je alúziou na Solženicynovo dielo Jeden deň Ivana Denisoviča. Každá kapitola je v podstate jedným dňom zo života Vendelína Javorku. Ukazujeme ho ako mladého novica, ďalej ako rektora pápežského kolégia Russicum, na ktorého sa spoliehal aj Pius XI., čitateľ je svedkom Javorkovho vyšetrovania v Moskve, utrpenia v sovietskych gulagoch a záveru života, ktorý strávil v Žiline.

Prvú kapitolu ste venovali stretnutiu Hlinku a Javorku na ružomberskej fare v roku 1906. Aký bol medzi nimi dvoma vzťah?

Javorka bol synom Hlinkovej sesternice, mali medzi sebou veľmi priateľský vzťah. Keď bol Hlinka vo väzení, Javorka mu písal listy, ktorými sa ho snažil povzbudiť. Je historicky dokázané, že strýko opakovane presviedčal svojho príbuzného, aby nešiel na misie do cudziny, ale stal sa diecéznym kňazom, pretože tak bude môcť byť užitočnejší slovenskému národu. Tento dialóg je zasadený práve do kontextu ružomberskej fary, aby som zároveň mohol poukázať na to, s čím všetkým musel Hlinka zápasiť.

Hlinkovi tam vkladáte do úst aj slová o plánoch na železničné spojenie medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou s dvoma tunelmi popod Donovaly. To je historický fakt?

Áno, ale namiesto železnice do Banskej Bystrice napokon mesto ovládané maďarónmi postavilo úzkorozchodnú trať do kúpeľov v Korytnici. Oficiálne pre kúpeľných hostí, neoficiálne najmä pre seba samých.

Osobne mi v knihe chýba kapitola o Javorkovom päťročnom pôsobení v mandžuskom Charbine a v Šanghaji. Prečo ste túto časť jeho života vynechali?

Z jedného prozaického dôvodu. Na Ďalekom východe som nikdy nebol, takže čitateľ by ihneď odhalil, že píšem o niečom, čo nepoznám. Áno, ani v gulagoch, ale viackrát som cestoval do bývalého Sovietskeho zväzu, mám načítaného Solženicyna, Pasternaka, Roja Medvedeva a ďalších, takže pri opise sovietskych reálií a boľševickej zlovôle som sa necítil byť na vratkej pôde.

Javorkovo misionárske pôsobenie v Charbine a Šanghaji neobchádzam, vyratúvanie jeho misijných úspechov vkladám do úst vyšetrovateľov. Od historika Róberta Letza som sa dozvedel jednu zaujímavosť, že Javorka sa v Šanghaji spoznal aj s Tomášom Baťom, ktorý tam rozširoval svoj obchod. Páter Baťovi v Šanghaji veľmi pomohol, keď tento vážne ochorel a liečil sa v tamojšej nemocnici.

V tom najčernejšom tuneli, keď človek umiera a zostáva celkom sám a opustený, zažínal svetielko nádeje. Mnohí mu zomreli priamo v náručí. Osobne považujem za ťažisko misijného pôsobenia pátra Vendelína práve gulag.Zdieľať

Osobne považujem za najsilnejšie dva momenty diela. Prvým je opis toho, ako zostarnutý a stýraný Javorka v gulagu pokrstí trestanca a bývalého vysokého predstaviteľa NKVD Stepana. Je to reálna alebo vymyslená postava?

Treba pripomenúť, že Javorka bol biritualistom, čiže kňazom oboch rítov – západného a východného. Krst Stepana prebieha na gréckokatolícky spôsob.

Stepan je vymyslená postava, do ktorej som personifikoval celé Javorkovo pastoračné pôsobenie v gulagoch, kde počas takmer desiatich rokov duchovne sprevádzal a pokrstil množstvo väzňov. Tým riskoval vlastný život, keby ho prichytili, je po ňom. V tom najčernejšom tuneli, keď človek umiera a zostáva celkom sám a opustený, zažínal svetielko nádeje. Mnohí mu zomreli priamo v náručí. Osobne považujem za ťažisko misijného pôsobenia pátra Vendelína práve gulag.

Mal charizmu, to, akú vážnosť požíval medzi trestancami, dosvedčuje, že hoci bol odsúdený ako 63-ročný a mal vážne podlomené zdravie, dokázal v gulagoch prežiť. A to aj vďaka tomu, že mnohí spoluodsúdení mu pomáhali pri plnení pracovných noriem či počas transportov naprieč Sibírou. On sa obetoval pre nich a oni pre neho.   

Druhým silným momentom je stretnutie s Grigorijom, ktorého rodinu vyvraždili boľševici. Javorka ho ako rektor Russica prijal v Ríme, nasmeroval na Slovensko, kde ho na staré kolená prijal v Žiline spolu s jeho synom Vendelínom, pomenovaným po samotnom Javorkovi. K tomuto skutočne došlo?

Nie, ale Grigorij rovnako ako Stepan personifikuje iné skutočné postavy. Keď som bol stredoškolským študentom, na jednej brigáde som podával tehly starému mužovi, ktorý si potichu spieval hymnu cárskeho Ruska Bože, Carja chrani. Keď sme sa spriatelili, priznal sa mi, že je šľachticom, ktorý ušiel z Ruska v roku 1917 a usadil sa v Československu.

Neskôr na krátkom pobyte v Sovietskom zväze som sa opäť zoznámil s jedným starým mužom, ktorý mi porozprával, čím všetkým si jeho rodina prešla počas boľševického prevratu. Práve on mi hovoril o dieťati, ktoré revolucionári napichli na vidly, čo spomínam aj v Grigorijovom príbehu. Stalin bol najväčším masovým vrahom v dejinách, jeho vinou boli zabité alebo zahynuli v koncentrákoch desiatky miliónov nevinných ľudí. A čo je hrozné, aj detí.

Dielo končíte dialógom medzi Grigorijom a jeho synom Vendelínom, v ktorom si obaja povzdychnú, že napriek veľkosti obety pátra Javorku ho skoro nikto nepozná. Prečo je to tak?

Lebo nemáme záujem o vlastnú históriu. Najprv ju krivila alebo zatajovala komunistická ideológia, ale odvtedy už predsa ubehlo tridsať rokov. Keď sa dnes študentov opýtam na druhú svetovú vojnu a oni mi odpovedia protiotázkou, či bola aj prvá, tak je človeku do plaču.  

Čím vás osobne najviac zasiahol život vášho černovského spolurodáka? 

Že svoje misionárske povolanie naplnil vrchovatou mierou, aj keď za úplne iných okolností, ako si sám vysníval. Omnoho náročnejších. Prijal, že nie Šanghaj, ale gulag bol jeho misiou, kde ľudí zachraňoval od večnej smrti.