Diskusia Postoja na Hontfeste Ako budovať živú cirkev

Po festivaloch Lumen v Trnave a Campfest v Kráľovej Lehote zavítal denník Postoj so svojou diskusiou aj do Dudiniec na festival Hontfest.

Prinášame vám skrátený prepis toho najdôležitejšieho a najzaujímavejšieho, čo počas debaty zaznelo. 

Kedy ste si vo svojom živote prvýkrát uvedomili, že cirkev je naozaj živým spoločenstvom?

Martina Šipošová: Veľmi intenzívne som to zažila v 90. rokoch vo svojej rodnej farnosti Pezinok, predovšetkým v našom mládežníckom spoločenstve. Spoločné sväté omše, adorácie, duchovné obnovy, služba deťom a mladým boli nádherným časom, z ktorého dodnes mnohí čerpáme.  

Jozef Vadkerti: Vyrastal som v tradičnom dedinskom prostredí, kde všetci celé storočia prežívali svoju vieru podľa jednej šablóny.

V 80. rokoch som sa však vďaka sesternici dostal do aktívneho mládežníckeho spoločenstva v Nových Zámkoch, po páde komunistického režimu som sa začal angažovať ako animátor v Hnutí kresťanských spoločenstiev detí, neskôr som sa ako vysokoškolák spoznal s verbistom Milanom Bubákom vo vznikajúcom bratislavskom „upecéčku“, ale aj s jezuitom Ladislavom Csontosom, ktorý nás brával na duchovné obnovy, a takto postupne som odkrýval inú tvár cirkvi, ako som poznal dovtedy. 

Dušan Pardel: Vyrastal som na Orave v obci Liesek a živou cirkvou bola pre mňa od začiatku najmä moja rodina. Zažil som aj prostredie podzemnej cirkvi, keďže moja mamka preklepávala zakázanú náboženskú literatúru, ktorú jej nosil pán farár Štefan Koma. Napriek tomu, že už mal svoj vek, vytvoril prostredie, v ktorom sa mohli angažovať miništranti, mládežníci, ale aj starší aktívni veriaci. 

V rozpore s týmito vašimi pozitívnymi skúsenosťami sa najmä v mimocirkevnom prostredí dlhodobo šíri naratív, že cirkev je mŕtva, že do kostola chodia už len staré babky. Prečo je to tak?

Jozef Vadkerti: Veľkým problémom sú nesprávne predstavy o Bohu. Keď začneme pripravovať birmovancov na prijatie sviatosti birmovania, musíme sa aj niekoľko mesiacov venovať rozbíjaniu týchto falošných obrazov. Oni vlastne odmietajú niečo, čo ani nepoznajú, odmietajú Boha ešte predtým, ako by ho skutočne a pravdivo stretli, čo je neraz dôsledok nesprávne prežívaných až nanútených tradičných foriem viery.

Čia je to zodpovednosť? Rodičov? Kňazov? Katechétov?

Jozef Vadkerti: Bez toho, žeby sme kohokoľvek súdili, platí, že nemôžem dať to, čo nemám. Ak som ja nezažil osobné stretnutie s Bohom, tak ho, pochopiteľne, nedokážem sprostredkovať ani druhým.

Moji rodičia mi odovzdali „len“ tradičnú vieru, ale som im za to vďačný, lebo postavili základy, na ktorých som mohol ďalej stavať. Áno, musel som v sebe zbúrať množstvo nesprávnych obrazov, ale tie základy ostali. Ostať však len pri nich by bolo málo. Ako človek dospieva, čoraz významnejšiu rolu zohráva spoločenstvo, ktoré ho dokáže posunúť ďalej, ponúknuť mu duchovnú nadstavbu.  

Martina Šipošová: Kardinál Basil Hume hovorieval, že farnosti sú spiaci obor. Obor preto, lebo sa nachádzajú po celom svete, a spiaci preto, že do mnohých z nich ešte neprenikol Duch Svätý. V každej jednej farnosti však prebýva Ježiš Kristus, vysluhujú sa v nej sviatosti, preto o žiadnej z nich nemožno povedať, že je mŕtva, možno je len ešte neprebudená.      

Diskusia Postoja na CampfesteAká je budúcnosť cirkvi na Slovensku

Imrich Gazda

Základnou územnosprávnou jednotkou, v ktorej jednotlivec prichádza do osobného kontaktu s cirkevným spoločenstvom, sú práve spomínané farnosti. Skúste formou nejakej zaujímavosti priblížiť farnosť, v ktorej momentálne žijete či pôsobíte.

Martina Šipošová: Vo farnosti Pezinok je viac ako dvesto veriacich zapojených do rôznych foriem služieb a našou víziou je, aby sa Božie kráľovstvo dostalo do každej rodiny v našom meste. Už len tým, že niekto z nás prinesie do nejakej chudobnejšej rodiny potravinový balík a s ním aj lásku a úsmev, prináša tam zároveň Božie kráľovstvo. Bez toho, žeby možno priamo hovoril o Bohu. 

To isté však platí aj o tých, ktorí cítia, že ich povolaním je kľačať pred bohostánkom a modliť sa za druhých. Bez toho, aby priamo vstúpili do ich domácností, zvolávajú na nich Božie požehnanie. 

Dušan Pardel: Farnosť Ružomberok je špecifická tým, že celé mesto je jednou farnosťou, čo je dnes už pomerne zriedkavé. Na jednom námestí máme všetky typy cirkevných škôl – od materskej až po univerzitu. Na fare je nás šesť kňazov, každý z nás je iný, no spoločne sa snažíme – ak použijem Martinine slová a pohrám sa s názvom nášho mesta – prebudiť tú spiacu Šípkovú Ruženku.

Jozef Vadkerti: Podunajské Biskupice sú miestom, ktoré je národnostne zmiešané a kde zároveň žije veľa novousadlíkov. Aj preto je tam pastorácia veľmi špecifická. Naším zámerom je však budovať jednu farnosť, jednu komunitu, pretože aj Kristus je len jeden. Ale pri tom musíme prekonávať mnohé prekážky, bariéry a predsudky. Nie je to jednoduché, ale dá sa to. Dokonca by som povedal, že práve zložitosť situácie ma prinútila byť inovatívny a hľadať nové spôsoby.     

Otec Jozef, vy ste už sčasti predbehli moju ďalšiu otázku. Chcel som sa vás všetkých totiž opýtať na to, kde by vaše farnosti ešte potrebovali pridať, kde je ich slabé miesto? 

Dušan Pardel: V jednej veľmi živej madridskej farnosti, kde som mal možnosť stráviť nejaký čas, ma zaujal program na duchovné sprevádzanie mladých. My na Slovensku sme akosi spojili sviatosť zmierenia s duchovným vedením, ale to nie je to isté. Keďže na území našej farnosti máme veľa žiakov a študentov, rád by som posilnil práve tento rozmer duchovného sprevádzania.  

Martina Šipošová: V každom prostredí, a teda aj v tom našom, je veľkým problémom vnútorná nejednota ako dôsledok nedostatočnej komunikácie. V tomto sa potrebujeme zlepšiť.

Jozef Vadkerti: Ako veľkú výzvu vnímam budovanie kultúry pohostinnosti v našich farnostiach. Keď si v kostole všimneme niekoho, kto prišiel po dlhom čase alebo je tam úplne nový, prísť k nemu, osloviť ho, porozprávať sa s ním, aby sa tam cítil ako doma. Nebyť po omšiach uzavretý v stále tých istých hlúčikoch, ale budovať nové vzťahy.

Františkán, pavlín a salezián debatovali s mladýmiPri otázkach tínedžerov, kto je Boh, vytiahli aj spomienky na ťaživé krízy

Pavol Rábara

Skúsme sa teraz pozrieť na slovenské farnosti v trochu širšom kontexte, keďže pochádzate z rôznych regiónov a máte skúsenosti s rôznymi typmi farností. Najprv jeden krátky citát: „Farnosť je požehnané miesto, kde sa človek cíti milovaný.“ Naozaj platia tieto slová pápeža Františka? Nie sú niekedy naše farnosti skôr len miestom plnenia si náboženských povinností bez hlbšieho osobného zainteresovania sa? 

Jozef Vadkerti: V cirkvi na Slovensku fungujeme systémom ponuka – dopyt. Keďže vo farnostiach je stále veľký dopyt po sviatostnom servise, vkladáme takmer všetku energiu do vysluhovania sviatostí a na ostatné nám už potom neostáva čas. Toto ľudia od nás chcú, tak im to dáme, a keďže človek je od svojej zranenej prirodzenosti tvor lenivý, nemáme motiváciu vymýšľať niečo nové.

Samozrejme, nijako tým nechcem spochybňovať význam sviatostí, ale problémom je, že sme z nich urobili jediný spôsob prežívania duchovného života. V duchu prvého cirkevného prikázania sme z účasti na Eucharistii urobili absolútny vrchol, no neučíme ľudí, ako na ten vrchol vystúpiť. Nevedieme ich k tomu, aby rástli aj cez čítanie Svätého písma, cez adoráciu, charitu, budovanie bratských vzťahov... Pritom práve tieto činnosti nám pomáhajú pri výstupe. Jednoducho, ukazujeme im vrchol, ale nie cestu.

S tým súvisí aj to, že u nás žijeme vieru príliš individualisticky – ja a Boh, a nie my a Boh. Chýba nám vzťahový rozmer sviatostného života. Lebo ak chce človek rásť vo viere, potrebuje rásť zároveň v piatich oblastiach: poznanie Boha, oslava Boha, budovanie spoločenstva, charita a ohlasovanie. My sa však sústreďujeme len na prvú časť a ostatné zanedbávame.

Martina Šipošová: Práve tu vidím veľký priestor pre zapálených laikov, ktorí majú prístup aj na miesta a do situácií, kam sa kňaz nedostane. V každej farnosti žijú ľudia, ktorí majú srdce zapálené pre Krista a chcú ho odovzdávať ďalej, ktorí majú misijnú mentalitu. Na to nás vyzýva aj Svätý Otec František, aby sme všade používali misijný kľúč, aby sme svoje farnosti pretvárali na misijné farnosti. Aby sme sa nebáli druhých osloviť, pozvať, zapojiť... Lebo kto sa cíti byť milovaný? Ten, kto je prijatý. 

Foto: Daniel Jurga

Nie je však realita v mnohých prípadoch opačná? Taká, ako ju opísal pápež František, keď vo svojom programovom dokumente Evangelii gaudium varoval, aby farnosť nebola „len nefunkčnou štruktúrou oddelenou od ľudí alebo skupinou vyvolených, ktorí sú zahľadení do seba“. Nemenia sa niektoré naše farnosti na uzavreté elitné kluby? A ako tomu predchádzať?

Dušan Pardel: Farnosť je spoločenstvo spoločenstiev, každý by si tam mal vedieť nájsť svoj priestor. Niekto môže byť akčnejší a ocitnúť sa tak v akomsi jadre, niekto iný môže postupovať pomalším tempom, ale vždy platí, že na ceste sme vždy spolu, nikdy nie jednotlivo a nikto nie je viac ako ten druhý.

Malo by to byť ako v rodine, v ktorej vládnu dobré vzájomné vzťahy a kde si jednotliví členovia vedia otvorene povedať veci dobré, ale aj menej príjemné.

Jozef Vadkerti: Ako hovorí apoštol Pavol, láska Kristova nás pohýna. Ak ma raz oslovil a naplnil Kristus, nemôžem a nechcem si to nechať len pre seba, ale, práve naopak, túžim ho odovzdať všetkým. V tomto zmysle tu nie je žiadny priestor na elitárstvo. 

Inou vecou je, keď sa spoločenstvo nebuduje na Kristovi, ale len na osobnej potrebe nebyť sám alebo na vlastnej sebarealizácii. Vtedy to postupne môže prerásť do nejakej formy uzavretosti, keď napríklad kňaz už nežije pre farnosť, ale z farnosti. 

Niekto by mohol povedať – ale veď aj Kristus si vyvolil Dvanástich. Áno, venoval sa im viac ako ostatným, formoval ich, ale nie preto, aby navždy zostali takto pospolu, ale aby sa raz rozišli do celého sveta, učili a krstili.

Zaznel tu termín misijná farnosť, o ktorom v rozhovore pre denník Postoj nedávno hovoril aj verbista Milan Toman. Tento koncept takisto dopodrobna rozobral škótsky katolícky kňaz pôsobiaci v Kanade James Mallon vo svojej známej knihe Premena farnosti s podtitulom Od udržiavacieho režimu k misijnému zápalu, ale aj vatikánska Kongregácia pre klerikov v inštrukcii Pastoračné obrátenie farského spoločenstva v službe evanjelizačného poslania cirkvi. Čo vravíte na tento koncept a môže byť práve misijné zameranie liekom na farskú stagnáciu?

Jozef Vadkerti: Misia je poslanie a základom poslania je vedomie, že mám čo ponúknuť. Platí pritom, že každý jeden človek je darom a môže obohatiť toho druhého. Ale zároveň každý z nás potrebuje aj prijímať. Byť v misii teda neznamená len dávať, ale byť otvorený aj prijímať.

My kresťania by sme sa mali oslobodiť od mentality, že to len neveriaci potrebujú nás, pretože rovnako aj my potrebujeme ich – ináč by sme nemali Krista komu odovzdávať. Každý jeden z nás je odkázaný na toho druhého, musíme sa naučiť prijímať túto našu odkázanosť. Dokážeme pokorne povedať „príď, pomôž mi, si pre mňa dôležitý“ a tým priznať hodnotu druhého človeka, priznať, že je pre nás darom?

Dušan Pardel: Kedysi sme slovu misia rozumeli tak, že je to ohlasovanie Krista kdesi v Afrike alebo Ázii. Dnes sa však misie začínajú už za múrmi nášho domu. Ako na to, to je večná otázka. Venovať sa malým skupinkám alebo veľkoryso siať a siať, hoci mnohé zrniečka padnú aj na neúrodnú pôdu? Myslím si, že ani jedna z týchto stratégií nie je zlá, práve naopak, vzájomne sa dopĺňajú.

Fascinuje ma myšlienka pápeža Jána XXIII., ktorý povedal, že farnosť má byť studňou v meste alebo obci, z ktorej sa môže každý napiť. K tomuto ideálu by sme sa mali približovať, v žiadnom prípade sa nesmieme uzatvárať sami do seba.

Martina Šipošová: Pápež František každého z nás pozýva, aby bol učeníkom misionárom, pozýva nás ku každodennej konverzii, ktorá spočíva v osobnom stretnutí s Ježišom Kristom. Práve jeho duch v nás prebúdza túžbu k ohlasovaniu, ako to môžeme vidieť aj na Márii Magdaléne, ktorá sa po stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom neuzavrela do seba, ale rozbehla sa za apoštolmi, aby im to ohlásila.

Ako však toto ohlasovanie realizovať v každodennej praxi, aby to na našich susedov, kolegov, známych nepôsobilo vnucujúco, násilne, otravne a nedosiahli sme tak pravý opak?

Jozef Vadkerti: Osobne ma veľmi oslovila metóda farských evanjelizačných buniek, v rámci ktorých sú ľudia formovaní k tomu, aby boli misionármi priamo na miestach, kde žijú.

Prvým krokom je uvedomiť si, akí ľudia žijú okolo mňa, a uvažovať nad nimi. Sú pokrstení, ale nepraktizujúci? Sú hľadajúci? Sú to bojoví ateisti? Alebo sú to utrápené, pozraňované osoby?

Druhým krokom je modliť sa za nich, za ich životné situácie, aby sa Boh dotkol ich srdca.

Tretím krokom je venovať im pozornosť alebo im ponúknuť svoju službu. Prihovoriť sa im, povzbudiť ich, konkrétne im pomôcť, keď to potrebujú.

Až štvrtým krokom je – keď už som s nimi v prirodzenom ľudskom kontakte – osobné svedectvo, keď vznikne na to príležitosť. Svedectvo nie v zmysle: „Mňa sa dotkol Ježiš a teraz už ide všetko ľahko...“ Ale: „... hej, chápem ťa, aj ja sa trápim s tými svojimi deťmi, ale pomáha mi to, že...“ Takto nebadane môžeme druhým odovzdávať evanjeliové posolstvo, svoje kresťanské hodnoty.

A až keď sa ten druhý začne konkrétne vypytovať, pretože ho čosi zaujalo, môžem sa pustiť do priamej evanjelizácie a pozvať ho do spoločenstva. Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že to naozaj funguje a ľudia sú mimoriadne hladní po Bohu. Stačí o nich prejaviť záujem a dať im priestor.

Farár Jozef VadkertiKňazi nie sú zvyknutí zdôverovať sa navzájom. Musia sa naučiť spolupracovať

Pavol Rábara

Dušan Pardel: Myslím si, že veľmi dobrý recept na ohlasovanie evanjelia nám ponúkol svätý František z Assisi, ktorý svojich spolubratov vysielal so slovami: „Choďte a ohlasujte Krista. A ak to bude potrebné, použite aj slová.“ Svedčime o Ježišovi najmä svojím životom, svojimi skutkami, svojím záujmom o druhých.

Takým príkladom je pre mňa náš pán kostolník, ktorý pracoval v školstve a na dôchodku objavil povolanie ku kostolníctvu. Je mi skutočným vzorom vo svojej zbožnosti a nenápadnej službe. Veľa toho nenahovorí, ale o to viac hovoria jeho skutky. Chodieva napríklad k bezdomovcom, ktorých duchovne sprevádza, už niekoľkých pripravil na prijatie sviatostí. Našiel svoje miesto, na ktorom slúži a tak ohlasuje Ježiša Krista svojimi skutkami.

Páter Milan Toman v spomenutom rozhovore vyslovil aj myšlienku, že lakmusovým papierikom toho, či je farnosť živá, je fungujúca pastoračná rada. Ako sú na tom z tohto pohľadu naše farnosti? 

Dušan Pardel: Pastoračné rady sú veľmi dôležité, pretože predstavujú funkčný medzičlánok medzi farárom a ostatnými veriacimi. Preto som ju mal vo svojej bývalej farnosti a máme ju aj v súčasnej. Dokonca v našej Spišskej diecéze funguje aj celodiecézna pastoračná rada, ktorá má 15 členov z rôznych oblastí.

Martina Šipošová: Pastoračná rada by mala kňazovi pomáhať vytvárať víziu farnosti a následne aj stratégie na jej napĺňanie. Lebo aj vo Svätom písme sa píše, že ľud, ktorý nemá víziu, hynie. Zároveň členovia pastoračnej rady sprostredkúvajú kňazovi spätnú väzbu od veriacich, vďaka čomu on vie, čím ľudia žijú a aké sú ich očakávania. 

Jozef Vadkerti: Dodám len to, že tvorba farskej vízie, ktorá má odrážať Božiu vôľu s daným miestom, by v rámci pastoračnej rady mala prebiehať v duchu modlitby a v atmosfére duchovného rozlišovania.

Za dôležité tiež považujem, aby farár verejne pred celým spoločenstvom delegoval osoby zodpovedné za jednotlivé oblasti, aby ich nikto nemohol spochybňovať, ale bol si vedomý – ak parafrázujem Ježišove slová –, že kto ich počúva, mňa počúva.    

Ak si to na záver celé zhrnieme, aké kritériá by podľa vás mala spĺňať ideálna farnosť?

Jozef Vadkerti: Ja som celý život veľký idealista, a preto mi môj duchovný sprievodca neustále zdôrazňuje: „Jožo, ty nikdy nesmieš vychádzať z toho, čo by malo byť, ale z toho, čo je.“ Takže ideálna farnosť podľa mňa neexistuje, ale existujúce farnosti sa môžu usilovať byť ideálnymi tým, že sprítomnia Božiu lásku.