Diskusia Postoja na Campfeste Aká je budúcnosť cirkvi na Slovensku

Koncom uplynulého týždňa denník Postoj opäť zavítal na kresťanský festival Campfest v Kráľovej Lehote, kde sme pred zaplneným publikom s našimi hosťami diskutovali na tému Vízia 2050: Aká je budúcnosť cirkvi na Slovensku.

Prinášame vám skrátený prepis toho najdôležitejšieho a najzaujímavejšieho, čo počas hodinovej debaty zaznelo.

Ako by ste stručne pomenovali najväčšiu výzvu, ktorá stojí pred cirkvou na Slovensku?

Peter Hrubo: Odovzdávanie viery, pretože sekularizovaná spoločnosť a sociálne siete majú na naše deti neraz väčší vplyv ako vlastná rodina či cirkevný zbor. Ale zároveň mám veľkú nádej, pretože ľudia stále majú o evanjelium záujem, prichádzajú s prosbou o krst, vznikajú nové zbory...

Ján Buc: Pápež František veľa hovorí o vnútornej transformácii cirkvi a my sa naozaj potrebujeme meniť. Neustále. Boh stále robí nové veci a my musíme byť pre ne otvorení. Aj preto Svätý Otec zvolal synodu o synodalite, kde sa navzájom počúvame ako bratia a sestry, ale najmä spoločne načúvame hlasu Ducha Svätého.

Výhodou Katolíckej cirkvi je, že takmer v každej dedine má svojho fulltimového pracovníka – kňaza. Na druhej strane táto výhoda sa občas stáva prekážkou pri zapájaní laikov do každodenného fungovania cirkvi. Práve toto považujem za jednu z najdôležitejších výziev.

Peter Mozola: Začnem obrazne. Pred časom som zachytil informáciu, že včela za celý svoj život prinesie len jednu lyžičku medu. Bol som prekvapený, že je to tak málo. No vzápätí som si uvedomil, že vzhľadom na to, ako veľa je tých včiel, tak tu nejde ani tak o kvantitu, ale o kvalitu.

Pre nás kresťanov je tým medom evanjeliové posolstvo. A musíme sa sami seba pýtať, či má u nás stále svoju kvalitu, či mu naozaj úprimne veríme a usilujeme sa o jeho vzrast. Je to vlastne podobne ako so soľou, s kvasom či so svetlom z Ježišových podobenstiev. Niekedy stačí malé množstvo, no keď má svoju kvalitu, dodá tú pravú chuť a premení aj veľkú masu.

Viete, ja som pred mnohými rokmi vstúpil do cirkvi ako neveriaci človek a našiel som v nej skutočný domov a prijatie. A práve toto je podľa mňa to najdôležitejšie – vydávať príťažlivé evanjeliové svedectvo, vďaka ktorému budú druhí v cirkvi nachádzať domov a prijatie. Lebo keď chceme v tomto svete obstáť, musíme stáť pri sebe, vytvárať vzťahovú cirkev.

Spomenuli ste výzvu odovzdávania viery. Čím to je, že mnohým rodičom sa to nedarí? Kým sú deti malé, modlia sa s nimi, prichádzajú do chrámu, čítajú Bibliu... No keď dospejú, neraz to šmahom ruky zahodia a rodičia sa sami seba bezradne pýtajú, kde sa stala chyba.

Peter Hrubo: V minulosti sa v kresťanstve kládol veľký dôraz na to, čo je pravdivé. No dnešná mladá generácia sa na veci pozerá skôr s tým, či sú funkčné, či sa pekné teórie dajú efektívne aplikovať aj v praxi.

My im preto potrebujeme ukázať, že evanjelium je nielen pravdivé, ale že v živote aj prakticky funguje. A najlepšie to môžeme ukázať na vlastných životoch, osobným svedectvom. Svoje deti musíme nielen učiť, ale pred nimi aj svedčiť, aby nielen počuli, že Boh je živý, ale aby to aj osobne zažili.

Peter Mozola: Počas štúdia teológie ma zaujalo, že gréčtina rozlišovala dva druhy času – chronos, čo je plynúci čas, a kairos ako plnosť času. V Biblii to odráža udalosť Ježišovej návštevy v dome Marty a Márie. Marta bola ako ten chronos – pobehovala, posluhovala, no Mária si uvedomila, že práve teraz nastal kairos, sadla si k Ježišovým nohám a počúvala ho.

Pre nás kresťanov je to odkaz, aby sme boli pripravení na to, že keď Ježiš vstúpi do nášho domu, do našej rodiny, keď osloví nás či naše deti, aby sme sa vedeli zastaviť a načúvať mu, lebo nastala plnosť času.

Ak chceme, aby cirkev zohrávala významnú rolu aj v roku 2050, musíme vedieť evanjeliové posolstvo odovzdávať nielen v našich rodinách, ale aj v spoločnosti. Ako kresťania však máme skúsenosť, že keď občas výraznejšie pozdvihneme hlas a vstúpime do verejnej sféry, ozvú sa výhrady, prečo iným vnucujeme svoje videnie sveta a prečo tu chceme budovať farskú republiku. Ako teda odovzdávať evanjeliové hodnoty spoločnosti, ktorá sa im bráni?

Ján Buc: Už tu zaznelo, že v cirkvi sú najdôležitejšie vzťahy – s Bohom i medzi sebou navzájom. Ak je môj vzťah s niekým ešte príliš krehký a ja napriek tomu začnem naňho nakladať neúnosný náklad, tak ho to jednoducho zlomí. Ale keď s ním prejdem pár kilometrov, spoznám ho, vytvorím si s ním osobné puto, tak už moje slová prijíma úplne ináč, lebo vie, že mi môže veriť, že ho mám rád.

Čo tým chcem povedať? Kresťania by nemali ísť do sveta ako s bubnom na zajace, ale tí druhí by nás mali sami spoznať podľa toho, ako sa milujeme. Mali by sme byť tými, ktorí spoločnosť nenápadne a nenásilne prekvasujú láskou, úctou, priateľstvom, záujmom... Ľudia zo sveta by nemali byť primárne konfrontovaní s našimi názormi, ale s hĺbkou našej lásky.

Potrebujeme sa vrátiť k prvotnej evanjelizácii, ako nám ju opisujú Skutky apoštolov. Áno, apoštoli aktívne ohlasovali evanjelium Ježiša Krista, ale ich súčasníci si zároveň sami od seba na prvých kresťanoch všímali, ako sa milujú, boli tým oslovení, zasiahnutí, cítili sa byť ich láskou pozvaní... Aj my dnes potrebujeme takto obrusovať hrany a byť spolu. Lebo akí sme my, každý jeden z nás, taká bude aj cirkev.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Darí sa byť kresťanom na Slovensku spoločenstvom lásky? Alebo je ekumenizmus u nás stále viac teóriou ako praxou?

Peter Hrubo: Určite sú tu stále nejaké predsudky a nevypovedané veci, ale situácia je omnoho lepšia ako pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi. Kedysi, keď v niektorej z kresťanských denominácií došlo k nejakému kritizovanému prešľapu, tak tých ostatných to netrápilo, možno sa z toho niekde v kútiku duše aj tešili. No dnes bolesti iných kresťanských cirkví sú aj našimi bolesťami. Keď sa stanú terčom kritiky či posmechu, trápi to aj nás.

Svet už dnes nerozlišuje, kto je z akej cirkvi, všetci sme na jednej lodi a musíme si pomáhať.

Peter Mozola: Na konkrétnych skúsenostiach zo svojho života si uvedomujem, že v rámci ekumenických vzťahov nám Boh otvára dvere, ktoré by sme my sami nikdy neotvorili. No zároveň sú tu aj dvere, ktorých otvorenie Boh necháva na nás, a aj keby mohol, nebude to robiť za nás.

Ján Buc: Súhlasím s bratmi, že sme urobili míľové kroky, dôkazom toho je aj Campfest. No nemali by sme sa s aktuálnym stavom uspokojiť, pretože môžeme ísť ešte ďalej. Naše bratstvo a jednota môžu byť pre svet ešte väčšou a silnejšou inšpiráciou. 

CampFest ’24Hľadalo sa nebo na zemi

Kristína Kružicová

(Otázka z publika) Vedeli by ste uviesť konkrétny príklad, ako reagujete na nejakú aktuálnu výzvu?

Peter Hrubo: Ohlasovanie kresťanského posolstva spoza kazateľnice je dôležité, no samo osebe to nestačí. Potrebujeme druhých viac počúvať a zároveň viac pripravovať bratov a sestry na ohlasovanie face to face, tvárou v tvár, jeden na jedného.

Ján Buc: Ktosi raz povedal, že cirkev je ako rieka, ktorá je široká jeden a pol kilometra, no hlboká jeden a pol centimetra. Najprv sa ma to dotklo, no potom som sa začal zamýšľať nad tým, aká hĺbka je v nás. Nakoľko poznáme Boha? Nakoľko sme citliví na jeho srdce? Nakoľko sa dokážeme počúvať? Pre mňa je výzvou ísť do oveľa väčšej duchovnej hĺbky, nebyť plytkým človekom.

Peter Mozola: Ježišovo podobenstvo o pšenici a kúkoli je všeobecne známe. A občas sa mi zdá, že sa príliš dávame strhávať starosťou nie o pšenicu, ale o kúkoľ. Áno, v samotnej cirkvi je ho veľa. No Ježiš hovorí, že ženci prídu až na konci čias. My si nemáme nárokovať ich úlohu, nemáme chcieť urobiť tu so všetkým raz navždy poriadok, pretože my nie sme ženci, ale služobníci.

V závere sa vráťme k samotnému názvu diskusie – Vízia 2050. Kde by ste chceli, aby sa cirkev v tomto roku nachádzala?

Peter Hrubo: Budeme žiť v úplne novom spoločenskom, ekonomickom i ekologickom kontexte, no verím, že kresťania budú stále zohrávať kľúčovú úlohu v službe druhým a budú v tom úspešní a požehnaní.

Ján Buc: Chcel by som cirkev v roku 2050 vidieť ako rodinu, kde sa nikto necíti opustený, ale má okolo seba bratov a sestry, s ktorými môže zdieľať svoj život. A to život, v ktorom sa nebudeme hnať dopredu takou šialenou rýchlosťou ako dnes, ale spomalíme a bude nám záležať najmä na našich vzťahoch.

Peter Mozola: Už som dnes raz použil ten termín – verím, že budeme vzťahovou cirkvou. Náš Boh je zodpovedný a nikdy nám nenaloží toho viac, ako dokážeme uniesť. Nevieme síce, čo nás čaká, ale vieme, že on v tom bude stále s nami.